Týždeň.sk

Zvykli sme si tu písať o delikatesách, vyberaných chutiach, gastronomických pôžitkoch gurmánov a snobov. No medzi jedlami nájdeme aj také, ktoré sú legendami bez toho, aby sa o vysokú kuchyňu či tú tradičnú domácu čo len obtreli. Jedno slovo: Morca-della.

Zdalo by sa, že tá najsilnejšia vlna manosféry je už za nami. Trend sa pomaly vyčerpal a aj samotní influenceri presedlali na politickejšie témy. Frustrácia mladých mužov z dnešnej situácie vo svete randenia však neutíchla, a s ňou ani pocit, že ženy majú privysoké nároky a treba ich uzemniť. No a na tento dopyt zaujímavým spôsobom nadviazali niektoré ženské influencerky.

Ako obyvateľa Bratislavy ma teší, že ľudia tohto mesto dlhodobo vedia, kde je západ. Ako volič som rád, že tu prehrala vládna falošnosť. A ako občan Slovenska oceňujem, že dobré správy vysoko prevážili tie zlé.

Prinášame aktuálne informácie o dnešných voľbách do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávnych krajov.

Je krásne, ako sme schopní obdivovať rozmanitosť prírody. Tam sa zhodneme takmer všetci, takmer všetci budeme kývať hlavou a hovoriť spoločne, aké je to úžasné, že je príroda taká rozmanitá. Tam sme ešte všetci za.

Fico nevyhral, naopak stráca. Gašpar v Nitre hanebne neuspel a prepadol. Mnoho kandidátov na primátorov a županov bolo hrdých na svoju prácu. Počet ľudí, ktorí prišli voliť, stúpol. Ľudia pomaly začínajú chápať význam komunálnej a regionálnej politiky.

Zásluhu by sa asi patrilo pripísať kolegovi, ktorý len tak mimochodom na porade skonštatoval, že to, čo v súčasnosti zažívame s umelou inteligenciou, je vlastne schizma.

Čo sa ukazuje na horiacich francúzskych uliciach? Zlyhala centristická politika alebo je tu niečo hlbšie? Economist o tom priniesol text Agónia liberálnej Európy, my naň reagujeme.

S jeseňou ku mne prichádza kúsok Anglicka. Ako anglofil vítam hmlu, chladnejšie rána aj dážď. Vraj sa človeku, ktorý má rád dážď, hovorí pluviofil: v daždi nachádza radosť aj vnútorný pokoj.

Na bratislavskej Kolibe stojí dom, ktorý sochár Imrich Vanek budoval približne dvadsať rokov a premenil na vlastný umelecký svet. Jeho neter Katarína Staroňová mu ešte za života sľúbila, že dom zostane otvorený kultúre. Spolu s manželom investovali rodinné úspory do jeho obnovy. Dnes tu opäť tvoria umelci a obnova získala nomináciu na architektonickú cenu CE ZA AR. Rozprávali sme sa o rodinnom sľube, zodpovednosti za kultúrne dedičstvo a o tom, prečo by mal každý podľa svojich možností prispiev…

My netúžime krásu len vidieť – hoci Boh vie, že aj to je veľký dar. Chceme čosi iné, čo sa dá len ťažko vyjadriť slovami – chceme byť zjednotení s krásou, ktorú vidíme; chceme do nej vstúpiť, prijať ju do seba; kúpať sa v nej, stať sa jej súčasťou. – C. S. Lewis

Predstavme si niekoho, kto vytvorí niečo také krásne, že to obdivujú nielen všetci jeho kamaráti a kolegovia, ale dokonca aj bohovia. Do svojho diela vloží všetok talent, vášeň a možno aj časť vlastnej duše.

Po plus-mínus dvoch rokoch som absolvoval budovanie tímu, respektíve čosi, čo by sme k tejto korporátom milej aktivite mohli prirovnať. Vyšli sme si jednoducho s kolegami na víkend, nepovinne a za vlastné, takže naozaj žiadny korporát, aby sme spolu strávili nejaký čas aj mimo práce.

Každé ráno sa zobudím a niečo sa začne diať. Vstanem, niekam idem, niečo vybavím, s niekým sa stretnem, niečo pokazím, niečo sa podarí. Večer zaspím. Medzi prebudením a zaspaním sa odohral sled udalostí. Bol to však príbeh? Je príbehom len samotný fakt, že rôzne udalosti nasledujú jedna za druhou?

S istým prekvapením som sa pri všetkých zlých správach posledných dní prichytil pri letmom záchveve akejsi veselosti, akoby som zazrel slabý záblesk svetla na konci tunelu. Nie je vylúčené, že v tej zdanlivo nepreniknuteľnej chaotickej temnote posledného diania sa môžu ukázať jasnejšie a organizovanejšie názorové pozície.