Týždeň.sk

„Torma stojí vysoko nad triedou našich boxerov a často nad elitou zahraničnou. Je boxerom takého vysokého umenia, aké sa bez vrodených vlastností nemôže nikto naučiť.“

Predseda nás neustále varuje pred ľuďmi, ktorí by chceli Slovensko zatiahnuť do vojny. Do kín teraz prichádza Generál Golian. Ten nás do jednej naozaj zatiahol. A čo je horšie, dnes ho za to oslavujeme ako hrdinu. To nejako nevychádza.

Peter Pellegrini sa rád prehlasuje za prezidenta všetkých občanov Slovenskej republiky. Hlavou štátu sa stal aj pre pružný prístup k pravde, strašením údajným Korčokovým militarizmom a sľubmi maďarskej menšine, ktoré nehodlal ani náhodou splniť.

Róbert Ondrejcsák bol v Helsinkách na najdôležitejšej bezpečnostnej konferencii Európy. Čo tam vzniklo a aký to má pre nás význam? Prečo Trump paktuje s Ruskom proti NATO? Aké karty má Ukrajina?

Vladimir Nabokov patril k najvplyvnejším, ale aj najkontroverznejším spisovateľom 20. storočia. Pri jeho mene sa vám pravdepodobne vybaví ďalšie meno: Lolita.

Táto osnova nie je o Bielej noci. Je to úžasný festival. Iba som sa tak kratučko zamyslel, do akých obrazov si my ľudia skladáme svet. V meste nad riekou za temného večera je dav ľudí – dospelí, deti, páry držiace sa za ruky, otcovia s foťákmi – hľadí na nebo, kde krúži tristočlenný roj dronov.

Na umení je fantastické, že dokáže urobiť hrdinu prakticky z kohokoľvek vrátane svojho autora. Tu sa hneď zastavím, lebo ako umenie, tak aj hrdina a autor sú viac slová ako pojmy.

Lesy už začínajú obliekať jesenné bundičky, ale slnko ešte páli. Vrcholní politici sa veselo hrajú na slepú tarababu. Ide o klasickú hru, pri ktorej si niekoľko predsedov a jeden prezident zaviažu oči a naslepo sa snažia určiť, či ten koho chytia, je ešte minister alebo už poslanec.

Nikdy sa mi nepodarilo hodiť bumerang tak, aby sa aj skutočne vrátil, takže osobnú skúsenosť nemám. Ak ale môžem veriť vonkajšiemu svetu, že bumerang sa skutočne vracia, tak čosi podobné sa mi deje s Ruskom.

Nie, v blízkej budúcnosti na Slovensku vojna s najväčšou pravdepodobnosťou nebude. Tých, ktorí sa vojny obávajú, toto konštatovanie zrejme neupokojí. To je v poriadku, cieľom tohto textu nie je ich upokojiť. Skutočným problémom tejto krajiny totiž nie je hrozba vojny, ale prehnané obavy z nej.

Téma týrania rodičov dospelými deťmi je často skrytá. Rodičia, ktorí ho zažívajú, cítia ťaživý pocit hanby, obviňujú sa. Nezriedka dochádza k situáciám, keď sa izolujú od okolia, a tak sa ako aj akékoľvek iné obete násilia zdráhajú o tom, čo zažívajú, hovoriť zo strachu, že budú obviňovaní aj okolím, že im nikto nebude veriť, že budú dostávať rady typu: „Prečo ho/ju nepošleš preč? Prečo nevymeníš zámok? Prečo si to necháš?“

Nemecko na nás pôsobí ako rozprávka. Snová rozprávka bratov Grimmovcov, na ktorú je napojená naša romantická rozprávka, ale aj ironická zimná rozprávka Heinricha Heineho.

Že je Dušan Hanák tvorcom filmov ako Ja milujem ty miluješ, Ružové sny alebo Papierové hlavy, by asi mal vedieť každý. No o tom, že je aj básnik, gitarista a skladateľ, už vie ľudí podstatne menej. No a práve včera sa v Artfóre krstil jeho album Divoké kone nádeje.

Poznáme ho od detstva, no nikdy celkom nevyrástol. Macko Puf zostal medveďom, ktorý má rád med, občas sa dostane do problémov a pritom dokáže povedať niečo, čo znie jednoduchšie než väčšina dospeláckych filozofií. Za jeho pokojnou tvárou sa však skrýva pozoruhodný príbeh – o spisovateľovi, jeho synovi, medveďovi v londýnskej zoo a o ilustrátorovi, ktorý mu dal tvár.