Týždeň.sk

Prečo nás v roku 2026 nečaká nič dobré? Prečo sa vláda nebojí inflácie a naopak sa z nej potichu teší? Prečo sa musíme obávať volebného roku? Ako infláciu riešia u našich susedov? Čo to vlastne tá recesia je?

Keď sa v roku 1812 podarilo mladému kníhviazačovi Michaelovi Faradayovi získať lístky na prednášky slávneho chemika Humphryho Davyho, nečakal, kam až ho to zavedie.

Musím sa priznať, že naozaj s nádejou sledujem, ako jednotlivé krajiny sveta postupne začínajú zvažovať či dokonca zavádzajú zákaz sociálnych sietí pre detí do 15 rokov. Je to dôležité, je to zásadné, je to presne to, čím by sme sa mali zaoberať aj my.

Štúr by mohol ešte pár dní rezonovať, aj keď sa obávam, že akejsi širšej spoločenskej diskusie sa opäť nedočkáme. Predsa len ide o film, teda o kultúrnu a azda i umeleckú udalosť, a vieme, ako sme na tom v tejto oblasti.

Musím sa priznať, že od mladosti boli pre mňa východné filozofie aj náboženské náuky atraktívne. Neprepadol som im aktívne, ale zaujímali ma. Teraz po jednom zážitku z debaty, ktorú som si vypočul vo vlaku, som na pochybách. Asi sa vrátim pekne k našim starým dobrým domácim tradíciám a inšpiráciám.

Možno ste to už počuli. Naša západná civilizácia a jej tri piliere: antika a grécka tradícia filozofovania, Rímska ríša a jej právny poriadok a do tretice kresťanstvo a jeho vhľad do neodňateľnej dôstojnosti človeka.

Ešte sa to celkom nezdá, ale Slovensko čaká nevyhnutná zmena. A bude k lepšiemu, pretože súčasná moc už nemá ako vyhrať. Všetok jed už vyčerpala. Opozícia preto stojí pred životnou výzvou.

Hviezdne bunky mozgu sa v spolupráci s neurónmi podieľajú na šírení informácií. Sú súčasťou tripartity, ktorá odovzdáva posolstvo z jednej nervovej bunky na druhú. A v prípade emočne ladených spomienok dokážu informácie aj skladovať.

Zaniká svetový poriadok, na ktorý sme si zvykli. Aký bol a prečo odchádza? A aký bude ten nový a čo bude znamenať pre malé krajiny, ako je Slovensko? Odpovedá amerikanista Tomáš Klvaňa.

Rozprávame sa so Zuzanou Aly, ktorá sa pri svojej práci s páchateľmi trestných činov a ich rodinami stretáva aj so spochybňovaním. Má to zmysel? Jej odpoveď je jednoznačná: „Pomáham im preto, aby v spoločnosti bolo menej násilia a menej rozbitých rodín. Každý páchateľ, ktorý vďaka našej práci pochopí svoje emócie a začne žiť inak, znamená jednu zachránenú rodinu a o jednu obeť menej. To je pre mňa ten najväčší dôvod na optimizmus.“

V Kunsthistorisches Museum je nádherná obrazáreň, kam sa rád vraciam. Chodím tam pozerať starých majstrov – Rubensa, Velázqueza, Brueghela, Caravaggia. Je to miesto, kde sa dá učiť pozerať. Tentoraz ma sem priviedla výstava maliarky Michaeliny Wautier. A veľmi rýchlo som pochopil, že nejde len o objav silnej autorky, ale o príbeh, ktorý sa až prekvapivo presne dotýka nášho času.

Tretieho januára sme si pripomenuli sté výročie narodenia jedného z najslávnejších hudobných producentov všetkých čias, sira Georgea Martina, ktorý je známy hlavne bezprecedentnou spoluprácou s Beatles. To je možno dobrý dôvod pripomenúť si ľudí, ktorí vytvárajú hudbe sound a často aj dušu.

Stojíme pred letiskovou kontrolou, v jednej ruke kufor a v druhej mobil, kde máme letenky, a malá bordová knižočka – cestovný pas. Je to náš drobný cestovateľský zápisník, ktorý hovorí veľa o našich príbehoch. Zároveň hovorí aj svoj vlastný príbeh.

Jana Čajagiová je riaditeľkou Centra sociálnych služieb prof. Karola Matulaya pre deti a dospelých v Bratislave. Jednou z prekážok v motivácii k práci v sociálnych službách je aj stagnácia na tej istej pozícii. Jana Čajagiová je, ako o sebe sama hovorí, výnimkou.

Tento článok nie je určený fanúšikom amerického futbalu, tí ho nepotrebujú. Je písaný najmä pre ľudí, ktorí majú radi americký futbal, len o tom ešte nevedia. Podobne bol na tom pred necelými dvomi rokmi aj autor tohto textu. Raz za rok si pozrel Super Bowl a to bolo všetko.