Týždeň.sk

Za posledné desaťročia sa historická veda zmenila. Formovali sa mnohé nové prístupy, respektíve pribudli nové pohľady, ktoré reagovali na udalosti po druhej svetovej vojne.

Poznáte ten pocit, keď máte úsmev na tvári, ktorý zotrvá? Možno aj troška dojatia, že aha, ako sa niečo podarilo! Neúspešná snaha pospevovať si, pochopiteľne, na prvýkrát nezapamätané melódie z predstavenia. Snaha udržať si čo najdlhšie potešenie zo zažitého. Tak presne toto sa mi stalo v trnavskom divadle na predstavení Emoňovia.

Chodím. Každý večer, pokojne aj neskoro či rovno už v noci, sa snažím ísť sa prejsť a aby som tomu dal akýsi systémový rámec, zaobstaral som si k tomu aj palice. Nie bežkárske ani turistické, ale určené špeciálne na ten typ chodenia, ktorý, ako som sa dozvedel, realizujem presne ja.

Po čase sme mali opäť smrť v rodine. Odišla nám teta. Dožila sa síce pekného veku, no správa o takomto definitívnom odchode nás vždy dokáže zaskočiť.

Nijak zvlášť nepoužívam Instagram, vlastne ani iné sociálne siete, ale z času na čas počujem povzdych kolegov: Keď tam dám fotku ako pozvánku na koncert, tak si to pozrie pár ľudí. Keď tam dám fotku svojho kaktusu, ktorý narástol tak zvláštne, že vyzerá, že má zavreté oči a hnevá sa, tak sú to tisíce a tisíce.

Kniha „Malí bohovia“ býva často uvádzaná ako najlepšia vstupná brána do „Plochozeme“ Terryho Pratchetta. Po jej prečítaní je mi jasné prečo. Medzi riadkami uleteného fantasy príbehu, ktorý sa celý odohráva na chrbte obrovskej korytnačky, sa skrýva premyslená kritika cirkevného inštitucionalizmu.

David Attenborough má sto rokov a jeho život sa dá opísať jednoducho: Je to človek, ktorý naučil svet pozerať sa na prírodu s úctou, zvedavosťou a pokorou. Od svojho prvého televízneho vystúpenia v roku 1953 až po najnovšie dokumentárne série zostal neúnavným sprievodcom planétou, ktorý dokázal spojiť vedeckú presnosť s poetickým rozprávaním.

V rómskom jazyku to znamená „Kam kráčaš?“. Kam kráčame? My, oni, celý svet. Kráčame čudesným smerom. Nemení sa to, v čo sme dúfali, že sa zmení už dávno, mení sa to, čo by mohlo ešte chvíľku zostať, aby sme to prijali a aby sme mohli zmeniť to, čo zmeniť treba. A to, čo netreba, tak to si obstarať. Dobrú vôľu, otvorené srdce. Trápne? Kedysi sme si mysleli, že to stačí.

Musím sa vracať k nadpisu, ktorý dal Churchill záverečnému, šiestemu dielu svojich pamätí z druhej svetovej vojny, pretože s mimoriadnou hutnosťou vyjadruje paradoxnú povahu tejto vojny, jej priebehu aj výsledkov. Výročie, ktoré si v Európe pripomíname 8. mája, je výročím víťazstva, isteže. No nemenej je pripomenutím tragédie, ľudských zlyhaní a zločinov.

Malý štát učupený medzi Brazíliou a Argentínou v mnohom predbehol svet. Uruguaj ako prvý legalizoval marihuanu, zakázal soľničky v reštauráciách a patrí medzi lídrov vo využívaní alternatívnych zdrojov energie a v technológiách.

„Spravidla sa dokážem brániť, keď ma napádajú; ale keď ma chvália, som bezmocný,“​ napísal Sigmund Freud Márii Bonapartovej. Práve dnes je dobrá príležitosť na to trochu ho pochváliť.​

Pulitzerovu cenu za službu verejnosti zaslúžene získal denník The Washington Post, ktorého redaktorka Hannah Natansonová vykresľovala rozklad verejného sektora za druhej Trumpovej administratívy tak dôkladne, až si tým vyprovokovala domácu raziu agentov FBI.

Baroková záhrada bola vždy trochu výstavná skriňa moci – priestor, kde sa príroda musela naučiť kráčať v ľudskom rytme. V prísne symetrických zdobných tvaroch nie je dokopy nič, čo napĺňa moderný pojem záhrada. Sú ale krásne.

Slováci začali účinkovanie na podujatí v sobotu 16. mája o 12.20 h duelom proti výberu Nórska. Nasledovať budú stretnutia proti Taliansku, Slovinsku, Dánsku, Česku, Kanade a Švédsku.