Týždeň.sk

Doktorka Zuzana Hajster Vozárová hovorí o tom, že blízkosť smrti nás môže naučiť byť vďačnejšími, súcitnejšími a rešpektujúcejšími. Starostlivosť o ľudí na konci života je pre ženy, ktoré založili a prevádzkujú mobilný hospic Most domov v Trnavskom kraji, poslaním. Lákala ich téma konca života a sprevádzanie odchádzajúcich a ich rodín. V januári 2024 začali prijímať prvých pacientov, ktorých želaním bolo zomrieť doma, v blízkosti svojej rodiny.

Pod slovom „gýč“ spravidla rozumieme niečo ľúbivé, vtieravé, sacharínovo sladkasté, povrchne a falošne apelujúce na city. Efekt je lacný, no neraz reálny. A v niečom nevyhnutne korumpujúci. Ako je známe, gýč sa vyrába na to, aby predával - tam, kde predajca kalkuluje so sklonom kupujúcich nechať sa napáliť.

Vždy, keď niekde na ulici alebo na stanici stretnem nejakú podivnú existenciu, hádam, či by to nemohla byť ona. Dokonca som poňal podozrenie, že je to žena. Už som jej dal v duchu aj meno. Margita. Viem, že Margita určite existuje a niekde je. Stačí sa len správne dívať a človek ju skôr či neskôr stretne.

Pardubice mám rád. Na rozdiel od turisticky exponovaných miest ako Praha, Český Krumlov či Kutná Hora tam človek nemá pocit, že je mesto kulisou pre návštevníkov. Žije si vlastným pokojným životom a návštevník sa do toho pokoja rád ponorí.

„V novembri 1989 som bol radovým bankovým úradníkom v bratislavskej pobočke Štátnej banky československej, mal som 59 rokov a mohol som očakávať, že ma môj zamestnávateľ čoskoro vyzve na odchod do dôchodku. Nepredpokladal som, že sa v mojom živote stane niečo neočakávané a, pravdu povediac, ani som si to neželal.“

V čase, keď bola blízkou spolupracovníčkou Fedora Gála, začínala študovať na vysokej škole. Dnes si na ľudí z tej doby spomína takto.

Vo Francúzsku ho má v ponuke každá dobrá remeselná mliekareň či obchod so smotanou a maslom. Považuje sa za crème de la crème medzi francúzskymi dezertami, a to doslova, pretože ide o tú najlahodnejšiu smotanu, akú kedy ochutnáte. Fontainebleau.

Druhý album Jany Kirschner z roku 2000 bol zásadný. Pre ňu aj pre slovenský éter. Tieto obyčajné pesničky totiž na dlhé roky určili, ako má vyzerať porevolučná žena so svojím ženským svetom, aby obstála aj o šiestej ráno v Slovenskom rozhlase. („Moja mama mala špeciálnu verziu: ale keď ráno vstanem z postele, všetko sa pekne krásne poserie“.)

Každý boží deň to isté. Vstávam plus-mínus v tom istom čase, v plus-mínus tom istom čase si chodím ľahnúť a medzitým osemnásť hodín trávim v bdelom stave. A áno, šesť hodín spánku je málo, ale počas pracovných dní si nemôžem dovoliť spať viac, tak dospávam cez víkend.

Dospelí ľudia v hračkárstve. Cynik vo mne vraví, že niet smutnejšieho a zároveň pravdivejšieho obrazu sveta, v ktorom žijeme. Iste, sú aj iné obrazy, podstatne dramatickejšie, tento sa mi páči preto, že je v zásade optimistický. Prítomnosť je frustrujúca, budúcnosť nestojí za reč, tak prečo sa nevracať do minulosti? Pre nič.

Pred nejakým časom som dostal smutnú správu. Odišiel od nás Miki – naveky. A teraz, keď som vám to oznámil, dlžím vám asi vysvetlenie, o kom hovorím. Povedal by som to takto: Miki bol človek, ktorého by som si asi ako prvého vybral, keby som chcel mať niekoho pri sebe, keď vypukne zombie apokalypsa. Alebo jadrová. Alebo akákoľvek iná.

Každý rok, keď príde ten čas alebo mám trochu času v tom správnom období, nakladám kapustu do suda. Ten sud nie je vôbec veľký, pretože u nás doma kyslú kapustu s výnimkou vianočnej kapustnice jem v podstate iba ja. Aj to len občas. Ale nakladám ju, ba čo viac, kupujem si celé hlavy a doma si ich aj sám postrúham, aj na to mám vybavenie.

Zásluhu by sa asi patrilo pripísať kolegovi, ktorý len tak mimochodom na porade skonštatoval, že to, čo v súčasnosti zažívame s umelou inteligenciou, je vlastne schizma.

.týždeň začína sériu textov a videí k 17. novembru, môžete sa tešiť na spomienky, ale hlavne na aktuálne postoje osobností Novembra. Sľubujeme však aj generačné premostenie. November 89 je tu stále s nami, bez neho by sme neboli.