Týždeň.sk

Deň invázie „spojeneckých“ armád Varšavského paktu vnímam aktuálne ako deň hanby. Našej hanby! „Ich“ hanby nech si vybavia, ako vedia, môžu a chcú. Som zvedavý.

Sledovať výroky predsedu SNS a podpredsedu NRSR je vždy obrazne povedané, mysteriózny zážitok. Nie preto, aký štýlom sa vyjadruje. Na jeho skomolené súvetia sme si už vlastne aj privykli. Už nikomu ani nepripadajú smiešne. Jednoducho Danko. Občas sa mu však podarí nechtiac prezradiť niečo zo zákulisia fungovania koalične politiky.

Vypočul som si rozhovor dvoch pánov v mladšom seniorskom veku, ktorí pobúrene hovorili, že čo tí progresívci robia paniku, nič hrozné sa nedeje, v Dunaji je vody dosť. Tak som sadol na bicykel a vybral sa to skontrolovať.

Označenie strojcu mečiarizmu za otca vlasti zabolelo. Vtedajšia hrubosť, primitivizmus a násilie nevedú na olymp dejín ani u nás. Ale otázka, na čom stojí Slovensko, je dôležitá. Bez odpovede sme len povoľným lístkom vo vetre dejín. (Text je súčasťou veľkej témy tlačeného .týždňa, ktorý práve vyšiel.)

Pred niekoľkými rokmi sa na Slovensku objavil projekt, ktorý sľuboval niečo skutočne veľkolepé. Nie nový startup, nie ďalšiu kryptomenu, ale úplne nový ekonomický systém. Volá sa Slovenské podielové družstvo Rod a jeho ambícia bola jednoduchá: vytvoriť alternatívu k „skazenému bankovému svetu“, spojiť ľudí do jednej veľkej komunity a vybudovať hospodárstvo založené na spolupráci, dôvere a vízii lepšej civilizácie.

27. mája 1942 okolo pol jedenástej doobeda spomalil v zákrute na Kirchmayerovej triede v pražských Holešoviciach čierny kabriolet Mercedes 320. Zrazu sa pred ním objavil nižší muž a namieril naň samopal Sten Gun Mk II. Takmer v rovnakom momente sa k autu priblížil druhý muž a hodil doň upravený protitankový granát 73MK1.

Zažili jsme nádhernou dobu, ve které jsme mohli věřit v platnost univerzálních lidských a občanských práv, garantovaných mezinárodními pakty. V nadšení nad ponižující porážkou komunistické diktatury jsme si nepřiznali, že o lidská práva v komunistickém Československu usilovala jen nepatrná skupina jeho občanů. Zbytek mlčel. Komunismus zdánlivě zmizel, jen ještě třicet dalších let ho naše vlastní hloupost a slabost udržovala jako součást formálně demokratického politického systému. Byla to chyba.

Denník New York Times z 31. mája 1982: „Komuniké argentínskeho vojenského velenia uviedlo, že dnes bola argentínskymi stíhačkami Super Etendard a Skyhawk 90 míľ východne od Falklandských ostrovov napadnutá lietadlová loď.“ Z poškodenej lode stúpajú stĺpy dymu. V komuniké sa neuvádzalo, ktorá z dvojice britských lietadlových lodí (Hermes a Invincible) bola zasiahnutá, ale hovorca vojenského velenia vyhlásil, že piloti mali podozrenie, že ide o Invincible.

Je šokujúce, že v týchto horúčavách neprišiel nikto s nápadom na zmrzlinu zadarmo. Čo robí predseda? Kde je, keď ho najviac potrebujeme? Do kín síce dorazil horor Zmrzlinár, ale pri ňom vás chuť na zmrzlinu rýchlo prejde. Najmä na jahodovú.

Po zvládnutí knihy Hodiny z olova (mala viac ako 700 strán) mi bolo jasné, že si musím prečítať aj novú knihu Radky Denemarkovej Čokoládová krev. Už pri čítaní Hodín z olova som vnímala, že to nie je kniha, ktorá sa číta rýchlo, a rovnako tomu bolo aj pri knihe Čokoládová krev.

To, či niekto pracuje veľa, dosť, dlho alebo málo je individuálne. To, že sme krajina v regióne s vysokou nezamestnanosťou je fakt. V Česku a v Poľsku je v podstate polovičná a aj v Nemecku o 2% menej.

Keď dnes človek vstúpi do nenápadného domu vo Vratislaviciach, bývalom Maffersdorfe neďaleko Liberca, neocitne sa len v múzeu. Vstúpi do príbehu, ktorý sa začal písať 3. septembra 1875 – v deň, keď sa tu narodil Ferdinand Porsche, muž, ktorý zásadne ovplyvnil dejiny automobilizmu.

Viac než osemdesiat rokov si pripomíname obete holokaustu, historicky skutočnej a najväčšej genocídy moderných dejín ľudstva. Budujeme pamätníky, múzeá, kladieme vence, organizujeme pietne akty a opakujeme dve slová, ktoré sa mali stať civilizačným záväzkom: NIKDY VIAC.

Hoci mám technológie relatívne rád a hojne ich využívam, svojím spôsobom nekonečne obdivujem ľudí, ktorí si dobrovoľne zvolili digitálne vyhnanstvo.