Týždeň.sk

Vstávame o štvrtej ráno, v čase, keď mesto ešte predstiera, že neexistuje. Do termosky lejem horúci čaj a hrám sa na to, že ma dokáže ochrániť. Vydrží teplý dvadsať hodín. Aspoň tak to tvrdí výrobca. Vieme však, že smerujeme do krajiny, kde je o pätnásť stupňov menej a kde sa na podobné sľuby už dávno nikto nespolieha.

Dlhšie sme sa nepozreli, čo je nové vo Fonde na podporu umenia. Jedným slovom a troma písmenami – nič. Teda, nič zmysle podpory dobrej slovenskej kultúry. Ale stali sa dve udalosti, z toho jedna je obzvlášť vtipná. Teda bola by, keby nebola tragická.

Tento deň sa symbolicky viaže k oslobodeniu nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz sovietskou armádou v januári 1945. Dňa 27. januára 2026 uplynie od tejto udalosti 81 rokov.

Slovensko eviduje stúpajúci počet nenávistných trestných činov, stúpajúcu podporu krajnej pravice, rast rasovo motivovaného a extrémistického násilia, rast online radikalizácie. Aká je odpoveď politických predstaviteľov? Logická: zmierniť právnu úpravu, ktorá tieto činy trestá a potláča.

V USA som bol len dva razy. Raz na konferencii a raz na trojmesačnom pobyte na University of Massachussetts. Počas tých troch mesiacov som býval v malom mestečku neďaleko univerzitného mesta Amherst a ako dočasný obyvateľ som dostal pozvánku na Annual Town Meeting. Išiel som sa tam pozrieť z čírej zvedavosti.

V týchto dňoch uplynie osemdesiat jeden rokov od oslobodenia vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, ktorý sa stal najznámejším miestom a hrozivým varujúcim symbolom vraždiaceho mechanizmu, aký v doterajších dejinách ľudstva nemá obdobu. Aj preto bol 27. január vyhlásený za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.

Videli sme holokaust je jeden z výsledkov výnimočného projektu realizovaného Nadáciou Milana Šimečku Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Druhé vydanie knihy, ktorá svojho času vyvolala veľký ohlas, po desiatich rokoch pripravila Monika Vrzgulová.

Musím sa priznať, že od mladosti boli pre mňa východné filozofie aj náboženské náuky atraktívne. Neprepadol som im aktívne, ale zaujímali ma. Teraz po jednom zážitku z debaty, ktorú som si vypočul vo vlaku, som na pochybách. Asi sa vrátim pekne k našim starým dobrým domácim tradíciám a inšpiráciám.

Možno ste to už počuli. Naša západná civilizácia a jej tri piliere: antika a grécka tradícia filozofovania, Rímska ríša a jej právny poriadok a do tretice kresťanstvo a jeho vhľad do neodňateľnej dôstojnosti človeka.

„Táto budova bola zázrak – no čas ju kruto zlomil. Dlažba dvora sa rozpadla, dopadla ako jej tvorcovia – obri. Strechy sú spadnuté, veže vetrom vykradnuté. Mrazivá brána a jej malta mrznú v mraze. Jej odkráčané krovy ticho plačú v skaze.“

Asi to nikdy nebolo ľahké, ale zdá sa mi, že dnes je to obzvlášť náročné. Zostať sám sebou. Človek cíti tlak a občas má chuť zo svojho života vyskočiť a byť aspoň na moment niekým iným.

Jana Čajagiová je riaditeľkou Centra sociálnych služieb prof. Karola Matulaya pre deti a dospelých v Bratislave. Jednou z prekážok v motivácii k práci v sociálnych službách je aj stagnácia na tej istej pozícii. Jana Čajagiová je, ako o sebe sama hovorí, výnimkou.

Začal sa proces s Kočnerom. Fico spustil predvolebnú kampaň na svahoch v Oščadnici. Koalícia sa chystá z Národnej rady SR urobiť kastráta.