Týždeň.sk

Šéfredaktor .týždňa poskytol rozhovor stránke Interez. Hovorí o oportunizme vlády, slabostiach opozície a výzve mladých ľudí.

Nijak zvlášť nepoužívam Instagram, vlastne ani iné sociálne siete, ale z času na čas počujem povzdych kolegov: Keď tam dám fotku ako pozvánku na koncert, tak si to pozrie pár ľudí. Keď tam dám fotku svojho kaktusu, ktorý narástol tak zvláštne, že vyzerá, že má zavreté oči a hnevá sa, tak sú to tisíce a tisíce.

Nič nekazí predstavu o veľkých dejinách lepšie ako besedy s pamätníkmi. S ľuďmi, ktorí tu a teraz rozprávajú o tom, ako to bolo vtedy a tam.

Už sú to dva roky. Samého ma to prekvapilo. Dva roky nášho dúmavého workshopu v Banskej Štiavnici menom Filozofický víkend (FV). Filozofický pre každého, kto vie, že za každou dočasnou odpoveďou je dobre prebádaná otázka.

Neviem, čo presne to bol za materiál, ale určite nejaký plast – čistá syntetika, podobná teplákom, v ktorých keď sa človek pri páde šmykol po parketách v telocvični, na mieste stretu podlahy s látkou sa urobil čierny spálený fľak.

„Spravidla sa dokážem brániť, keď ma napádajú; ale keď ma chvália, som bezmocný,“​ napísal Sigmund Freud Márii Bonapartovej. Práve dnes je dobrá príležitosť na to trochu ho pochváliť.​

Pulitzerovu cenu za službu verejnosti zaslúžene získal denník The Washington Post, ktorého redaktorka Hannah Natansonová vykresľovala rozklad verejného sektora za druhej Trumpovej administratívy tak dôkladne, až si tým vyprovokovala domácu raziu agentov FBI.

Na svete je len málo produktov, ktoré sa stali doslovne ikonami – piktogramami, ktoré sú medzinárodne zrozumiteľné. Disketa je stále symbolom ukladania, žiarovka znázorňuje nápad alebo informácie, ozubené koliesko nastavenia. Obrázok švajčiarskeho armádneho noža s otvorenými nástrojmi je symbolom všestrannosti.

Odolnosť, ako nám je mnohým od malička vštepovaná: odolným vyzerá byť niekto, kto nikdy nezaváha, kto prijíma ťažké správy s hlbokým nádychom a pokojným úsmevom, kto napriek tomu, že sa mu stalo niečo náročné, smutné, rozdáva naokolo úsmevy. „Pozri, aj ty to takto zvládneš.“ Najsilnejší ľudia sú tí, ktorí sa najrýchlejšie spamätajú, ktorí držia hlavu hore a ktorí v podstate nikdy neukážu, že ich niečo zranilo.

V pondelok 28. októbra 1918 vystúpil z vlaku na pražskom Wilsonovom nádraží jeden známy slovenský politik. Jeho cesta nebola vopred pripravovaná, chcel len skrátka vedieť, čo nové sa v Prahe deje. Išiel priamo do sídla revolučného Národného výboru, kde ho s radosťou privítalo jeho štvorčlenné predsedníctvo.

„[...] Nie preto, že sa tak skutočne nazýva, ale aby som vám, milí šťastní čitatelia, ktorí máte tú česť žiť v Priestorokrajine, objasnil jej podstatu. Predstavte si obrovský list papiera, na ktorom sa úsečky, trojuholníky, štvorce, päťuholníky, šesťuholníky a iné útvary namiesto toho, aby zostali nemenné, voľne pohybujú po povrchu, ale bez schopnosti vystúpiť nad alebo klesnúť pod jeho úroveň, [...] a budete mať celkom správnu predstavu o mojej krajine a krajanoch.“

Zrejme nepoznáte nikoho, kto tu bol. Kančípuram pritom patrí medzi sedem najsvätejších miest Indie (Sapta Puri) a ako jediné leží na juhu. Očarilo ma natoľko, že sa sem neustále vraciam. A som rád, že som ho dostal aj do našich itinerárov.

V časoch, keď sa krása často spája s niečím novým, lesklým a práve vybaleným z krabice, sa ukazuje, že jeden z najkrajších trendov dneška prichádza z opačnej strany.

V rámci iniciatívy Týždeň vie zmeniť veľa sa pýtame kľúčových ľudí: Má Slovensko zmysel, ak nie je spravodlivé? Máme na zmenu? Čo chýba opozícii? Ktoré zmeny budú teraz rozhodujúce?