Týždeň.sk

Iránska armáda v reakcii na to uviedla, že Trumpova „arogantná rétorika“ vo vojne na Blízkom východe nezastaví jej vojakov.

Kultúra je terčom každej diktatúry. Cieľom je umlčať väčšinu a z ochotnej menšiny si urobiť hlásnu trúbu. To prvé sa v rôznej miere darí, to druhé sa v rôznej miere nedarí (oficiálna kultúra diktatúr je prakticky vždy fascinujúcim spôsobom trápna). Prečo je to tak?

Už aby bolo donormalizované, ľahšie sa mi bude vyhraňovať, keď budem konečne vedieť a vidieť, komu tieto nové pomery nevadia, respektíve kto je s nimi stotožnený natoľko, že sa v nich naučí žiť.

Stretol som Dona Quijota. To je nejednoznačná postava. Bolo to v Prahe na konci Národní třídy pri Paláci Adria. V tej uzimenej jari tam stálo asi 15 ľudí. To skupina japonských turistov oproti na chodníku bola oveľa početnejšia. Mali rôzne vlajky, boli mladí a bolo vidno, že je to ich prvá demonštrácia. Pretože... boli odhodlaní, ale predsa sa po sebe dívali kradmo v rozpakoch. Vzrušení aj zahanbení. Skrátka, dojemní.

Univerzálny „bububu“ strašiak u študentov všetkých vekov a disciplín je takzvaný syndróm podvodníka (v angličtine impostor syndrome).

Nedávno som čítal ďalšiu súhrnnú správu o stave klímy na planéte Zem. Človek potom chodí pár dní zamyslený a emócie sa v ňom striedajú úplne rovnako ako extrémy počasia, ktoré táto klimatická zmena spôsobuje.

Pozrieť sa na svet očami niekoho iného. Nemalo by to byť ťažké, dokonca mám pocit, že sa mi to niekedy podarí, ale práve teraz si myslím, že sa mi to ešte nikdy nepodarilo a vlastne sa mi to ani podariť nemôže.

Bill Kristol je pamätníkom viacerých amerických prezidentských administratív, ktorých bol priamou súčasťou. Tieto administratívy mali tiež svoje vojny. Ale to, čo sa deje teraz, je celkom odlišné. Tak sme si povedali, že sa o tom ponad oceán porozprávame.

Tak si to mnohí z nás tento rok predstavujú. Poukážem mame, otcovi a tým pádom nemôžem mimovládke. Nie je to tak. Daňovník môže spolu rozhodnúť až o 6 resp. 7 % zo svojej zaplatenej dane. Urobme to. A pripomeňme aj ostatným v našom okolí, že môžu urobiť užitočnú vec.

Andrej Klobušník (1996) je výrazná osobnosť svojej generácie: učiteľ s veľmi špecifickým prístupom k deťom zo sociálne vylúčeného prostredia, performer v slam poetry, hudobník, občiansky aktivista, originálny facebookový autor.

Farebné domčeky zaliate slnkom, dláždené ulice, kaktusy, územčistí muži v sombrerách a ženy vo vyšívaných šatách. Ak si Mexiko predstavujete takto, zavítajte do Oaxacy, tam nájdete všetko.

Správy a spory okolo práve prebiehajúceho americko-izraelského vojenského zásahu proti Iránu nám opäť pripomínajú nielen to, že mier, akokoľvek žiadúci, nie je samozrejmý stav. Opäť nás konfrontujú aj s niektorými základnými otázkami týkajúcimi sa samotného zmyslu vojnových ťažení, ich legitimity, príčin a následkov.

Ani druhá tohtosezónna premiéra Opery Slovenského národného divadla nepresvedčila. Apatický orchester a kolísavé výkony sólistov doplnili miestami až bolestivú réžiu.

Ako už v onej dobe súmraku Európy podotkol dobrý vojak Švejk, parafrázujúc Napoleona: „Jó, na frontě se situace mění každým okamžikem“. A nemenej príznačne dodáva: „...nezoufejte, ono to nějak dopadne, tak jako vždycky.“ Ale žiadna sranda to nebola a nie je ani dnes.