Týždeň.sk

Krajiny v regióne „nechcú byť vtiahnuté do ďalšej vojny,“ uviedol hovorca katarského ministerstva zahraničných vecí Madžíd al-Ansárí na brífingu pre novinárov. V prípade ďalšej eskalácie by podľa jeho slov najviac trpeli civilisti.

Donald Trump chce od priaznivcov súhlas s vecami, ktoré neznášajú. Je Čína jeho najnovší hit? Môže sa to obrátiť proti nemu?

Ako sa predseda Progresívneho Slovenska a jeho hnutie ocitlo v kauze jeho mamy? Sú v PS presvedčení, že zvolili správnu komunikačnú stratégiu, ak hovoria o spravodajskej hre riadenej premiérom Ficom cez médiá? A aké prorastové opatrenia by navrhli, ak by boli vo vláde? A čo s ľudovým hlasovaním na odvolanie parlamentu, ktoré navrhuje vláda?

V slovenskom verejnom priestore počas uplynulých týždňov rezonovali najmä oslavy výročia porážky fašizmu a kontroverzná cesta premiéra Roberta Fica do Moskvy, ktorá vyvolala diskusiu o legitimizácii ruskej propagandy.

Prečo Rusko nedokáže poraziť Ukrajinu? Kedy a akým spôsobom sa táto vojna skončí? Ako bude vyzerať ruská kapitulácia? Už to nebude dlho trvať a Putina opustia oligarchovia a jeho najbližší ľudia.

Na Slovensku máme v zásade dva režimy fungovania: zostať alebo odísť. A mnohí, aj keď zostávajú, mentálne fungujú ako odídenci. Kľúč k tomu, aby tu bolo lepšie, je práve v tom, že toto treba zmeniť. Dnes sa lámu mnohé vzorce. Je možné zlomiť aj toto zdanlivé prekliatie?

Že takmer absolútna vojenská sila môže zničiť nepriateľa, ale bez jasne definovaného politicko-strategického cieľa, to vedie len k väčšiemu chaosu.

Keď zažíva ťažké časy totalita, sú to zvyčajne jej posledné. No keď zažíva ťažké časy slobodná krajina, máva ešte priestor na druhý dych.

Nedeje sa mi to často, ale minule som mal také ráno. Rozčúlil som sa. Najhoršie je, že musím úprimne priznať, že po týždni si už neviem spomenúť na koho a prečo. Bola to ale nejaká správa v telefóne a ja som cítil, že som v práve, a tak som sa rozčúlil. Taký rozčúlený som s mobilom v ruke vyšiel z domu a išiel som stredom cesty, pretože som bol predsa v práve a rozčúlený, tak čo by som nešiel stredom.

Chodím. Každý večer, pokojne aj neskoro či rovno už v noci, sa snažím ísť sa prejsť a aby som tomu dal akýsi systémový rámec, zaobstaral som si k tomu aj palice. Nie bežkárske ani turistické, ale určené špeciálne na ten typ chodenia, ktorý, ako som sa dozvedel, realizujem presne ja.

Po čase sme mali opäť smrť v rodine. Odišla nám teta. Dožila sa síce pekného veku, no správa o takomto definitívnom odchode nás vždy dokáže zaskočiť.

Nijak zvlášť nepoužívam Instagram, vlastne ani iné sociálne siete, ale z času na čas počujem povzdych kolegov: Keď tam dám fotku ako pozvánku na koncert, tak si to pozrie pár ľudí. Keď tam dám fotku svojho kaktusu, ktorý narástol tak zvláštne, že vyzerá, že má zavreté oči a hnevá sa, tak sú to tisíce a tisíce.

Kniha „Malí bohovia“ býva často uvádzaná ako najlepšia vstupná brána do „Plochozeme“ Terryho Pratchetta. Po jej prečítaní je mi jasné prečo. Medzi riadkami uleteného fantasy príbehu, ktorý sa celý odohráva na chrbte obrovskej korytnačky, sa skrýva premyslená kritika cirkevného inštitucionalizmu.

David Attenborough má sto rokov a jeho život sa dá opísať jednoducho: Je to človek, ktorý naučil svet pozerať sa na prírodu s úctou, zvedavosťou a pokorou. Od svojho prvého televízneho vystúpenia v roku 1953 až po najnovšie dokumentárne série zostal neúnavným sprievodcom planétou, ktorý dokázal spojiť vedeckú presnosť s poetickým rozprávaním.