Týždeň.sk

Vikingská história, ľadovce, rybárske dediny a dve svetoznáme psie plemená. Newfoundland a Labrador na samom východe Kanady patria k najosobitejším regiónom Severnej Ameriky. Pozývam vás objaviť „Novú zem“. Budete prekvapení, čo všetko ponúka.

Tak už aj ja osobne viem a do konca mája by sme mali vedieť všetci, kedy presne by sme mali ísť do dôchodku a aká bude jeho výška.

Čo sú hybridné hrozby, prečo je v záujme Slovenska, aby ich riešil štát? A čo o tom vedia vo Fínsku, ktoré sa opakovane hrdinsky postavilo na odpor proti agresívnemu Rusku?

Nová Cvernovka ako kampus funguje ďalej, no jej verejný kultúrny program po výpadku peňazí z FPU výrazne slabne. Boris Meluš vysvetľuje, aká krehká je ekonomika kultúrnych centier, prečo sa program nedá zaplatiť len zo vstupného a čo by mesto stratilo, keby takéto priestory zmizli.

Po niekoľkoročnej práci na preklade Johna Miltona (Stratený raj, Nájdený raj, Samson bojovník) pristúpil Marián Andričík, tento vysoko produktívny prekladateľ z angličtiny, ku Shakespearovým sonetom, a to najmä z dvoch dôvodov – jednak boli naposledy preložené už dávno, ale najmä preto, že neboli preložené všetky.

Masívny disk z dreva zavesený na dlhých oceľových lanách sa ako obrie kyvadlo presúva z jednej strany na druhú a malým priveseným kúskom kože búcha o robustný trám pod ním. Odbíjanie týchto hodín v prítmí starej synagógy spomaľuje zrýchlený svet.

Prečo mladí ľudia odchádzajú zo Slovenska? Prečo nie sú naše vysoké školy atraktívne? Máme na európsku univerzitu a čo na to treba zmeniť?

„Mne nejde o to, za cenu nečinnosti kúpiť si život. Ja nechcem žiť o dvadsať-tridsať rokov. Teraz chcem žiť.“

Prehľad výsledkov vládnutia Róberta Fica a jeho koalície uprostred aktuálneho volebného obdobia vyvoláva skľúčenú náladu. A do konca volebného obdobia k nim nepochybne ešte kadečo pribudne.

Hádam aj viac než pred rokom mi moja žena povedala, aby som ten ihličnan, ktorý je na záhrade v črepníku, vyhodil. Je suchý, opadol, nerastie. Možno zmrzol alebo sa stalo niečo iné. Naozaj vyzeral, že je s ním koniec.

Nedeje sa mi to často, ale minule som mal také ráno. Rozčúlil som sa. Najhoršie je, že musím úprimne priznať, že po týždni si už neviem spomenúť na koho a prečo. Bola to ale nejaká správa v telefóne a ja som cítil, že som v práve, a tak som sa rozčúlil. Taký rozčúlený som s mobilom v ruke vyšiel z domu a išiel som stredom cesty, pretože som bol predsa v práve a rozčúlený, tak čo by som nešiel stredom.

Chodím. Každý večer, pokojne aj neskoro či rovno už v noci, sa snažím ísť sa prejsť a aby som tomu dal akýsi systémový rámec, zaobstaral som si k tomu aj palice. Nie bežkárske ani turistické, ale určené špeciálne na ten typ chodenia, ktorý, ako som sa dozvedel, realizujem presne ja.

Po čase sme mali opäť smrť v rodine. Odišla nám teta. Dožila sa síce pekného veku, no správa o takomto definitívnom odchode nás vždy dokáže zaskočiť.

Keď Ula Wagnerová dostala správu, že bola jej dcéra zabitá na ukrajinskom fronte, myslela si, že ide o nedorozumenie. Vedela, že Savita dobrovoľne vstúpila do ukrajinskej armády ako zdravotnícka asistentka, 50 kilometrov od frontovej línie. Neverila, že by mohla byť mŕtva.