Týždeň.sk

V Modre sa v sobotu otvorili dvory a ateliéry. Za každou bránou sa skrýval iný svet – vôňa hliny, zvuk brúsky, ticho obrazov na stenách. Na chvíľu sa z ospalého vinohradníckeho mesta stal živý organizmus, v ktorom sa miešali remeslo, umenie a zvedavosť návštevníkov. Najviac ma zaujalo, ako prirodzene sa tu prelína profesionálne s amatérskym. Ale možno práve v tom je čaro – že rozdiel medzi nimi nie je v kvalite, ale v postoji. Vo francúzštine slovo amateur znamená „nadšenec“, človek, ktorý milu…

„Spravidla sa dokážem brániť, keď ma napádajú; ale keď ma chvália, som bezmocný,“​ napísal Sigmund Freud Márii Bonapartovej. Práve dnes je dobrá príležitosť na to trochu ho pochváliť.​

Aj po takmer štyridsiatich rokoch u nás pretrváva naratív o Rusoch osloboditeľoch. Najprv nikomu ani nenapadlo spochybňovať ich úlohu v 2. svetovej vojne. Mali sme iné starosti a tak nejako si pokračovali v ruskej rozprávke. Postupne začalo čoraz viac ľudí upozorňovať na skutočnosť, že nás Rusi neoslobodili, ale začali s okupáciou.

Na svete je len málo produktov, ktoré sa stali doslovne ikonami – piktogramami, ktoré sú medzinárodne zrozumiteľné. Disketa je stále symbolom ukladania, žiarovka znázorňuje nápad alebo informácie, ozubené koliesko nastavenia. Obrázok švajčiarskeho armádneho noža s otvorenými nástrojmi je symbolom všestrannosti.

Odolnosť, ako nám je mnohým od malička vštepovaná: odolným vyzerá byť niekto, kto nikdy nezaváha, kto prijíma ťažké správy s hlbokým nádychom a pokojným úsmevom, kto napriek tomu, že sa mu stalo niečo náročné, smutné, rozdáva naokolo úsmevy. „Pozri, aj ty to takto zvládneš.“ Najsilnejší ľudia sú tí, ktorí sa najrýchlejšie spamätajú, ktorí držia hlavu hore a ktorí v podstate nikdy neukážu, že ich niečo zranilo.

V pondelok 28. októbra 1918 vystúpil z vlaku na pražskom Wilsonovom nádraží jeden známy slovenský politik. Jeho cesta nebola vopred pripravovaná, chcel len skrátka vedieť, čo nové sa v Prahe deje. Išiel priamo do sídla revolučného Národného výboru, kde ho s radosťou privítalo jeho štvorčlenné predsedníctvo.

„[...] Nie preto, že sa tak skutočne nazýva, ale aby som vám, milí šťastní čitatelia, ktorí máte tú česť žiť v Priestorokrajine, objasnil jej podstatu. Predstavte si obrovský list papiera, na ktorom sa úsečky, trojuholníky, štvorce, päťuholníky, šesťuholníky a iné útvary namiesto toho, aby zostali nemenné, voľne pohybujú po povrchu, ale bez schopnosti vystúpiť nad alebo klesnúť pod jeho úroveň, [...] a budete mať celkom správnu predstavu o mojej krajine a krajanoch.“

Zrejme nepoznáte nikoho, kto tu bol. Kančípuram pritom patrí medzi sedem najsvätejších miest Indie (Sapta Puri) a ako jediné leží na juhu. Očarilo ma natoľko, že sa sem neustále vraciam. A som rád, že som ho dostal aj do našich itinerárov.

Hrdina tohto rozprávania pochádza z rodiny Jurkovičovcov, tak z maminej, ako aj otcovej strany – meno Jurkovič bolo pomerne časté, takže obidve vetvy sa volali rovnako. A išlo o rodiny známe ako národovecké a vzdelanecké.

Vraciame sa k téme dnešnej krízy demokracie. Okrem postkomunistických krajín neobchádza ani etablované západné demokracie, ku ktorým sme pred pádom železnej opony mohli vzhliadať ako k alternatívnemu modelu. A neobišla ani najsilnejšiu demokratickú veľmoc sveta.

V slovenskom mediálnom priestore počas uplynulých dvoch týždňov rezonovalo viacero kontroverzných a polarizujúcich tém. Do popredia sa dostali najmä spory o dodávky ropy, a to v súvislosti s ropovodom Družba a konfliktom v Iráne, ako aj rozhodnutie vedenia STVR neodvysielať pre kritické názory udeľovanie cien Radio_Head Awards.

V akom stave je Slovensko? Čo spôsobilo jeho prepad v mnohých oblastiach? Existuje liečba bez veľkých bolestí? Čo sú teraz najpotrebnejšie kroky?

Žijeme už v novom svete? Koho môže Slovensko podporiť vo vojne v Iráne? Ako sa vieme vrátiť k slobodnému Západu?

Včera som sa po očku na železničnej stanici díval na jeden príbeh. Na opustenom peróne sedela dvojica mladíkov s dievčatami. Mladí dravci sa chceli predvádzať, ale veľmi nebolo na čom. Až si na perón oproti sadol muž snedej pleti. Chvíľu fajčili a pozorovali ho, potom naňho začali vykrikovať: „Indian restaurant!“, „Jeden kebab mi urob!“, „Opálený!“ Čakali, čo sa stane.