Týždeň.sk

Dospelí ľudia v hračkárstve. Cynik vo mne vraví, že niet smutnejšieho a zároveň pravdivejšieho obrazu sveta, v ktorom žijeme. Iste, sú aj iné obrazy, podstatne dramatickejšie, tento sa mi páči preto, že je v zásade optimistický. Prítomnosť je frustrujúca, budúcnosť nestojí za reč, tak prečo sa nevracať do minulosti? Pre nič.

Festivaly klasickej hudby majú vrodený zmysel pre megalomániu. Vďaka bohu! Bratislavské hudobné slávnosti svojím posledným večerom takmer zbúrali Redutu. O dva týždne nato v nej Slovenská filharmónia kvalitu potvrdila.

Výsledky komunálnych a župných volieb mohli byť zdvihnutým varovným prstom pre Fica a jeho koalíciu. No vzápätí sa opozícia poponáhľala presvedčiť aj svojich vlastných voličov a priaznivcov, že je stále tá istá – vo svojom sebadeštruktívnom nastavení.

To, prečo sa Robert Fico k ideám 17. novembra nehlási, je ľahké pochopiť. Zatiaľ sa nenašiel nijaký zázračný liek, ktorý by mu vyhnal z hlavy vírus komunizmu.

Redakcia .týždňa bude až do 17. novembra zverejňovať krátke výpovede ľudí, ktorým tento deň zmenil život. Začneme Františkom Mikloškom a po ňom bude nasledovať plejáda známych i menej známych účastníkov historického pádu komunizmu. Budú medzi nimi napríklad Zuzana Cigánová, Peter Tatár, Peter Horvát či Péter Hunčík.

V knihe a na výstave Danubea ukazuje ľudí a miesta pri Dunaji, ktoré pôsobia ako z iného sveta. Bývalý fotoreportér Alan Hyža rozpráva o získavaní dôvery neznámych ľudí, o tom, prečo mu technicky vydarená fotografia nestačí, aj o veľkej kamere, s ktorou mu mnohé situácie vedome unikajú. A vysvetľuje, prečo môže byť krásny aj deň bez jedinej fotografie.

Kam sa človek pozrie, všade samé tekvice, netopiere, pavúky alebo kostry. A typické otravné hundranie, čo sú to za kultúrne novoty. Nuž, darmo my tu hundreme, tí Američania majú svetlonosy od nás. Načim teda dačo zobrať od nich. Napríklad brittle.

.týždeň začína sériu textov a videí k 17. novembru, môžete sa tešiť na spomienky, ale hlavne na aktuálne postoje osobností Novembra. Sľubujeme však aj generačné premostenie. November 89 je tu stále s nami, bez neho by sme neboli.

Zásluhu by sa asi patrilo pripísať kolegovi, ktorý len tak mimochodom na porade skonštatoval, že to, čo v súčasnosti zažívame s umelou inteligenciou, je vlastne schizma.

Je krásne, ako sme schopní obdivovať rozmanitosť prírody. Tam sa zhodneme takmer všetci, takmer všetci budeme kývať hlavou a hovoriť spoločne, aké je to úžasné, že je príroda taká rozmanitá. Tam sme ešte všetci za.

S jeseňou ku mne prichádza kúsok Anglicka. Ako anglofil vítam hmlu, chladnejšie rána aj dážď. Vraj sa človeku, ktorý má rád dážď, hovorí pluviofil: v daždi nachádza radosť aj vnútorný pokoj.

Narodil som sa štrnásť rokov po jeho rozdelení. Mohlo by sa zdať, že neexistuje nič, vďaka čomu by som sa s ním mohol identifikovať. S o to väčším prekvapením zisťujem, aké významné miesto vo mne Československo zaujíma a ako hlboko je zakorenené.

Antona Srholca je ťažko zaradiť do bežných škatuliek. Keby sme ho mali merať podľa sekulárnych kritérií, patril do sivej zóny. Lenže my, ktorí sme patrili do sivej zóny, sme neboli desať rokov väzňami v Jáchymove.

Zdalo by sa, že tá najsilnejšia vlna manosféry je už za nami. Trend sa pomaly vyčerpal a aj samotní influenceri presedlali na politickejšie témy. Frustrácia mladých mužov z dnešnej situácie vo svete randenia však neutíchla, a s ňou ani pocit, že ženy majú privysoké nároky a treba ich uzemniť. No a na tento dopyt zaujímavým spôsobom nadviazali niektoré ženské influencerky.

„Mám rád New York, Chicago aj bláznivé Las Vegas. No keď som prešiel krížom-krážom túto obrovskú krajinu, pochopil som, že tie najkrajšie národné parky nie sú na východe ani na absolútnom západe,“ hovorí cestovateľ a zakladateľ BUBO Ľuboš Fellner. Kam teda? Tam, kde živého kovboja stretnete skôr než turistu zo Slovenska.