Týždeň.sk

O Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi som počul prvý raz od Františka Mikloška, ktorému vďačím za tento text.

Nikdy sa mi nepodarilo hodiť bumerang tak, aby sa aj skutočne vrátil, takže osobnú skúsenosť nemám. Ak ale môžem veriť vonkajšiemu svetu, že bumerang sa skutočne vracia, tak čosi podobné sa mi deje s Ruskom.

Človek sa stále učí. A hoci prichádzajú chvíle, keď má pocit, že konečne dospel k nejakému poznaniu, stále je možné, že sa z hmly pred ním náhle vynoria nové skúsenosti.

Veľký chlapec na pieskovisku, kde sa vzal, tu sa vzal, možno tam dokonca bol od začiatku a problémy s ním začali neskôr. V každom prípade je tam a naváža sa do iných detí.

Viem, že svet je v úzkych, krízy sa spájajú do mohutného prúdu, keď naša hlúposť a chamtivosť prelamujú hrádze. Umelá inteligencia nás už má tiež, tuším, dosť. Takže by bolo o čom písať, ale ja sa tu dnes s dovolením pozastavím nad burčiakom.

Nie, v blízkej budúcnosti na Slovensku vojna s najväčšou pravdepodobnosťou nebude. Tých, ktorí sa vojny obávajú, toto konštatovanie zrejme neupokojí. To je v poriadku, cieľom tohto textu nie je ich upokojiť. Skutočným problémom tejto krajiny totiž nie je hrozba vojny, ale prehnané obavy z nej.

Téma týrania rodičov dospelými deťmi je často skrytá. Rodičia, ktorí ho zažívajú, cítia ťaživý pocit hanby, obviňujú sa. Nezriedka dochádza k situáciám, keď sa izolujú od okolia, a tak sa ako aj akékoľvek iné obete násilia zdráhajú o tom, čo zažívajú, hovoriť zo strachu, že budú obviňovaní aj okolím, že im nikto nebude veriť, že budú dostávať rady typu: „Prečo ho/ju nepošleš preč? Prečo nevymeníš zámok? Prečo si to necháš?“

Nemecko na nás pôsobí ako rozprávka. Snová rozprávka bratov Grimmovcov, na ktorú je napojená naša romantická rozprávka, ale aj ironická zimná rozprávka Heinricha Heineho.

Že je Dušan Hanák tvorcom filmov ako Ja milujem ty miluješ, Ružové sny alebo Papierové hlavy, by asi mal vedieť každý. No o tom, že je aj básnik, gitarista a skladateľ, už vie ľudí podstatne menej. No a práve včera sa v Artfóre krstil jeho album Divoké kone nádeje.

Poznáme ho od detstva, no nikdy celkom nevyrástol. Macko Puf zostal medveďom, ktorý má rád med, občas sa dostane do problémov a pritom dokáže povedať niečo, čo znie jednoduchšie než väčšina dospeláckych filozofií. Za jeho pokojnou tvárou sa však skrýva pozoruhodný príbeh – o spisovateľovi, jeho synovi, medveďovi v londýnskej zoo a o ilustrátorovi, ktorý mu dal tvár.

Aké to je žiť v krajine, ktorá je roztrúsená na väčšom území, ako má India, no jej atoly nevyčnievajú viac ako tri metre nad hladinu mora? Na Kiribati som s mojimi deťmi strávil viac než týždeň a odpoveď som napokon dostal pri lavóre kavy v dedinke Eita.

Kniha Důstojnost nie je jednoduchým čítaním. Je predovšetkým naliehavou výpoveďou o ľuďoch, ktorých spoločnosť často nevidí, a o systéme, ktorý ich má chrániť, no niekedy im, naopak, ubližuje. Petra Třešňáka si ako autora nesmierne vážim. Nielen pre spôsob, akým píše, ale najmä pre jeho citlivý pohľad a autentický záujem o ľudí, ktorí zostávajú pre väčšinovú spoločnosť často skutočne neviditeľní.

Na pozemku, kde stál dom, v ktorom zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, stojí na ich počesť zvláštny pamätník, ktorý nám ich pripomína. Prišli ho otvoriť aj rodičia zavraždených mladých ľudí.

Éra súčasného predsedu vlády trvá už viac než 20 rokov. Je to omnoho viac, než trvala éra pána Mečiara. Dnes síce vyzerá byť na konci, no pre obnovenie krajiny a aj jej mentálne zdravie bude teraz dôležité nájsť zmysluplnejšiu tému.