Týždeň.sk

Nie každý stres má na naše prežívanie rovnaký dopad. Niektoré druhy stresu, ktorým v živote čelíme, môžu pre nás byť veľkou záťažou a niektoré iné môžu byť v skutočnosti zdravé. Jeden z nich je známy ako eustres.

Za posledné roky sme si zvykli naše mozgy vykrmovať krátkymi „ochutnávkami sveta“. Nekonečné nástenky sociálnych médií, instagramové „reelska“, facebookové príbehy, youtubové „shortsy“ – to všetko je dostatočným stimulom na to, aby sme sa na chvíľu zaujali, potešili alebo kvalitne naštvali a potom na to vzápätí zabudli.

Ako sa dnes na Slovensku vlastne máme? Ako čakanie na vládne opatrenia vnímajú občania a čo od štátu skutočne potrebujú? Môže Slovensko prísť o eurofondy? Ako sa to všetko odzrkadľuje na našich preferenciách? Zaujíma nás vôbec popri tom všetkom korupčná kauza Očistec?

Manévre sa uskutočnili krátko potom, ako americký prezident Donald Trump varoval, že prímerie vo vojne na Blízkom východe je na pokraji kolapsu.

Prečo rastie dlh Slovenska? Prečo nám nerastie ekonomika? Smerujeme ku krachu a dá sa to odvrátiť reformami podobnými tým z rokov 1998 až 2006? Máme ešte odvahu na takú masívnu zmenu? Ján Tóth, predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

Nemá cenu zhrnovať všetky detaily o Marte Šimečkovej, o Andrei Pukovej, o Projekte Fórum. Má však rozhodne cenu položiť si pri tejto téme podstatné otázky.

Anton Šechovcov je politológ a odborník na bezpečnosť z Ukrajiny, pôsobí na Stredoeurópskej univerzite vo Viedni. Pre .týždeň hovoril o tom, ako sa mení svet, prečo je pre Európu ťažké mať suverenitu, ale aj o boji medzi „vežami Kremľa“ a špiónoch vo Viedni.

Nijak zvlášť nepoužívam Instagram, vlastne ani iné sociálne siete, ale z času na čas počujem povzdych kolegov: Keď tam dám fotku ako pozvánku na koncert, tak si to pozrie pár ľudí. Keď tam dám fotku svojho kaktusu, ktorý narástol tak zvláštne, že vyzerá, že má zavreté oči a hnevá sa, tak sú to tisíce a tisíce.

Nič nekazí predstavu o veľkých dejinách lepšie ako besedy s pamätníkmi. S ľuďmi, ktorí tu a teraz rozprávajú o tom, ako to bolo vtedy a tam.

Už sú to dva roky. Samého ma to prekvapilo. Dva roky nášho dúmavého workshopu v Banskej Štiavnici menom Filozofický víkend (FV). Filozofický pre každého, kto vie, že za každou dočasnou odpoveďou je dobre prebádaná otázka.

Neviem, čo presne to bol za materiál, ale určite nejaký plast – čistá syntetika, podobná teplákom, v ktorých keď sa človek pri páde šmykol po parketách v telocvični, na mieste stretu podlahy s látkou sa urobil čierny spálený fľak.

„Spravidla sa dokážem brániť, keď ma napádajú; ale keď ma chvália, som bezmocný,“​ napísal Sigmund Freud Márii Bonapartovej. Práve dnes je dobrá príležitosť na to trochu ho pochváliť.​

Pulitzerovu cenu za službu verejnosti zaslúžene získal denník The Washington Post, ktorého redaktorka Hannah Natansonová vykresľovala rozklad verejného sektora za druhej Trumpovej administratívy tak dôkladne, až si tým vyprovokovala domácu raziu agentov FBI.

Na svete je len málo produktov, ktoré sa stali doslovne ikonami – piktogramami, ktoré sú medzinárodne zrozumiteľné. Disketa je stále symbolom ukladania, žiarovka znázorňuje nápad alebo informácie, ozubené koliesko nastavenia. Obrázok švajčiarskeho armádneho noža s otvorenými nástrojmi je symbolom všestrannosti.