Týždeň.sk

Jeden film ukazuje, ako sa robí moc. Druhý, čo robí s ľuďmi. Po ich pozretí máš pocit, že nejde o dve rôzne diela, ale o jeden príbeh – len z opačných strán.

Aj po takmer štyridsiatich rokoch u nás pretrváva naratív o Rusoch osloboditeľoch. Najprv nikomu ani nenapadlo spochybňovať ich úlohu v 2. svetovej vojne. Mali sme iné starosti a tak nejako si pokračovali v ruskej rozprávke. Postupne začalo čoraz viac ľudí upozorňovať na skutočnosť, že nás Rusi neoslobodili, ale začali s okupáciou.

„Nechcem sám robiť sa martýrom pod nijakou podmienkou. Rád by som chodil po slobode ako iní občania, ale keď ma... postavia pod žalobu, neutečiem pred väzením... Slovák som, Slovákom som bol bez pretrhnutia a budem až do smrti.“

Fínsky Najvyšší súd pred niekoľkými týždňami odsúdil političku Päivi Räsänenovú za brožúrku, v ktorej homosexualitu označila za „vrodenú poruchu“ a „abnormalitu.“ Progresívci sa tešia z precedensu, ktorý konečne „nastavuje parametre zložitej diskusie o hraniciach slobody slova a náboženskej slobody,“ kresťania si zas nenechávajú ujsť príležitosť zahrať sa na mučeníkov a obete náboženského útlaku.

Sopečné ostrovy roztrúsené v Atlantiku, kde portugalský genius loci splýva s africkou dušou – to sú Kapverdy. Málo známe, nedocenené a pritom prekvapivo fascinujúce súostrovie, ktoré čaká na svojho objaviteľa.

Pred 40 rokmi prišlo k sérii výbuchov v černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine (vtedy súčasť Sovietskeho zväzu). Ide o dosiaľ najhoršiu jadrovú haváriu v histórii jadrovej energetiky.

Kac presne pred týždňom, 23. apríla, uviedol, že Izrael je pripravený pokračovať vo vojne proti Iránu s cieľom „vrátiť ho do doby kamennej“, a že čaká len na povolenie od Spojených štátov.

Aj som si hovoril, že tomu ministerstvu rozvratu kultúry nejako dochádza dych, lebo už nás pár dní ničím nenaštvali, ale potom som si spomenul, že sa nedávno doslova pokútne infiltrovali na pôdu VŠMU. Našťastie nás rozjarili výkony neskutočných maratóncov – a to mám k športu dosť vlažný vzťah. Horúci vzťah mám k hudbe, a tam som bol zasa schladený.

Bývalý minister zdravotníctva hovorí o tom, čo by sme mali vedieť o poplatkoch u lekára. Hlavne však, čo by mali urobiť politici, aby prestalo ich nekontrolované a v mnohých prípadoch nezákonné vyberanie.

Minule som čítal článok, ako sa chrániť pre útokom dronu. Pravidlo prvé: Ak vás je viac, musíte sa rozptýliť, potom je dron nútený vybrať si len jeden cieľ. Jeden bude ohrozený, ostatní tak majú väčšiu šancu. Dron, to je vlastne nečakaný útok zhora.

Verejne by som to asi len tak nepriznal, ale sú či boli diktátori, ktorí sú mi akosi sympatickejší ako iní. Niežeby som ich akokoľvek obhajoval, ale... Vlastne nie, nechajme to a začnime znova.

Je ťažké zachytiť do slov pocit, ktorý nás náhle napĺňa, keď sa tak ocitneme zoči-voči svetu. Cítime sa, ale stojíme pred hádankou, ako to pomenovať, slová všetko zmenia. Nájsť tie správne nie je ľahké. Zaoberajú sa tým spoločenské vedy, medicína aj umenie. Žijeme v štáte, kde sú spoločenské vedy na periférii, medicínu by najradšej nahradil zdravý rozum a umenie má vraj mlčky zabávať.

Zaoberám sa otázkou dobrého života. Je to dosť stará otázka, ktorú sa naprieč dejinami pýtali mnohí (ak nie všetci), známe sú slová Sokrata, ktorý sa pýtal: „Ako by sme mali žiť?“ A dodáva, že ide o veľmi vážnu a serióznu vec. Prečo? Lebo v stávke je všetko: život.

Milujem klasické americké sci-fi 50. rokov. Sú okrem iného pôvabné v tom, ako si ich autori predstavovali budúcnosť. Ja som sa nedávno už x-krát vrátil ku klasickému románu Roberta Heinleina Dvere do leta. No a ak máte vzťah k mačkám, dostanete ešte jeden bonus navyše, lebo jedným z hrdinov je kocúr Pete (plným menom Petronius Arbiter).

Myslí si tiež, že opozícia je ešte agresívnejšia a vychováva nových teroristov. Zopakoval aj to, že od Cintulu nič nechce.