Týždeň.sk

Pred nejakým časom som dostal smutnú správu. Odišiel od nás Miki – naveky. A teraz, keď som vám to oznámil, dlžím vám asi vysvetlenie, o kom hovorím. Povedal by som to takto: Miki bol človek, ktorého by som si asi ako prvého vybral, keby som chcel mať niekoho pri sebe, keď vypukne zombie apokalypsa. Alebo jadrová. Alebo akákoľvek iná.

Narodil som sa štrnásť rokov po jeho rozdelení. Mohlo by sa zdať, že neexistuje nič, vďaka čomu by som sa s ním mohol identifikovať. S o to väčším prekvapením zisťujem, aké významné miesto vo mne Československo zaujíma a ako hlboko je zakorenené.

Antona Srholca je ťažko zaradiť do bežných škatuliek. Keby sme ho mali merať podľa sekulárnych kritérií, patril do sivej zóny. Lenže my, ktorí sme patrili do sivej zóny, sme neboli desať rokov väzňami v Jáchymove.

Zdalo by sa, že tá najsilnejšia vlna manosféry je už za nami. Trend sa pomaly vyčerpal a aj samotní influenceri presedlali na politickejšie témy. Frustrácia mladých mužov z dnešnej situácie vo svete randenia však neutíchla, a s ňou ani pocit, že ženy majú privysoké nároky a treba ich uzemniť. No a na tento dopyt zaujímavým spôsobom nadviazali niektoré ženské influencerky.

„Mám rád New York, Chicago aj bláznivé Las Vegas. No keď som prešiel krížom-krážom túto obrovskú krajinu, pochopil som, že tie najkrajšie národné parky nie sú na východe ani na absolútnom západe,“ hovorí cestovateľ a zakladateľ BUBO Ľuboš Fellner. Kam teda? Tam, kde živého kovboja stretnete skôr než turistu zo Slovenska.

Na bratislavskej Kolibe stojí dom, ktorý sochár Imrich Vanek budoval približne dvadsať rokov a premenil na vlastný umelecký svet. Jeho neter Katarína Staroňová mu ešte za života sľúbila, že dom zostane otvorený kultúre. Spolu s manželom investovali rodinné úspory do jeho obnovy. Dnes tu opäť tvoria umelci a obnova získala nomináciu na architektonickú cenu CE ZA AR. Rozprávali sme sa o rodinnom sľube, zodpovednosti za kultúrne dedičstvo a o tom, prečo by mal každý podľa svojich možností prispiev…

Na prvý pohľad môže pôsobiť prekvapivo, že múzeum plagátov svetoznámeho secesného majstra Alfonsa Muchu nájdeme práve vo východočeskej Chrudimi. Muchu však s týmto malebným mestom spája silné puto.

Ako sa pri pečení s deťmi učiť matematiku? Ako si všímať, akú majú naše deti náladu? Ako ich zvedavosťou namiesto hnevu viesť k digitálnej zodpovednosti? A ako ich pri hre naučiť, že dôležitejšie než „vyhrávam ja“ je „vyhrávame my“? Aj o tom je kniha Dánska výchova na každý deň, pokračovanie bestselleru Prečo sú dánske deti šťastné? Americká autorka Jessica Joelle Alexander spolu s dánskou rodinnou psychoterapeutkou Camillou Semlov Andersson ponúkajú praktický návod na výchovu šťastných a sebav…

Ktorú generáciu treba najviac ľutovať? The Economist je presvedčený, že generáciu X. Redakcia .týždňa to vidí inak.

Neľutujte mileniálov ani generáciu Z. Svoje súcitné city si radšej odložte pre tých, ktorí majú okolo päťdesiatky.

Štefan Hríb bol spolu s Matúšom Kostolným hosťom Michala Kovačiča v 360-ke. Ich diskusia bola priama a ostrá.

Každý rok, keď príde ten čas alebo mám trochu času v tom správnom období, nakladám kapustu do suda. Ten sud nie je vôbec veľký, pretože u nás doma kyslú kapustu s výnimkou vianočnej kapustnice jem v podstate iba ja. Aj to len občas. Ale nakladám ju, ba čo viac, kupujem si celé hlavy a doma si ich aj sám postrúham, aj na to mám vybavenie.

Trinásťročné dievča, štyridsaťročný muž a príbeh, ktorý sa neskončil odchodom z detského tábora. Nový slovenský dokument režisérky Leny Kušnierikovej V šere sa stráca cit pre farby prináša intímnu výpoveď ženy, ktorá po viac ako dvadsiatich rokoch našla silu prehovoriť o sexuálnom zneužívaní. Je to film o bolestivej minulosti, hľadaní spravodlivosti, ale aj o odvahe vziať svoj životný príbeh späť do vlastných rúk.

Sportovní arbitrážní soud zrušil rozhodnutí Mezinárodní hokejové federace, kterým byly ruské týmy vyloučeny ze soutěží v sezoně 2026/2027. Ruským reprezentacím se tak otevírá cesta k účasti na mistrovství světa v roce 2027. Proč se to stalo?

Viac ako tridsať rokov križujem planétu a Tadžikistan bol poslednou krajinou Ázie, ktorú som poriadne neprešiel. A keď posledná, nech to stojí za to! Zobral som deti, spali sme v stanoch na brehu ľadovcových jazier a prešli sme aj obávanú Pamir Highway.