Týždeň.sk

Do ponuky kín pribudli Prameň a Kavej 2, teda filmy slovenské a žiadne iné. Úprimne sa z toho tešíme, pretože je to vzácne. Trochu tušíme, ktorý z nich by sa mohol, pri všetkej úcte, páčiť predsedovej čelnej predstaviteľke kultúry.

Máme internet, mobil, sociálne siete a používame už aj umelú inteligenciu. Nič z toho nie je od diabla, naopak. Ale všetko z toho vie vyvolať závislosť, obrať nás o dôležité schopnosti a zbavovať nás ľudskosti. Je rozumné, že to svet začína riešiť. (Text je súčasťou veľkej témy tlačeného .týždňa, ktorý práve vyšiel.)

Po poslednom týždni môžeme bezpečne usúdiť, že súčasný americký prezident, ktorý kandidoval ako veľký ochranca tradičných hodnôt, vyjednávač a zabávač, v skutočnosti nie je ani jedným z toho.

Keď cez republikánsku stranu začali do Kongresu prenikať populisti z Tea Party, vtedajšie vedenie ich vítalo s otvorenou náručou. Jeden z následkov rozvratu, ktorý so sebou priniesli, dnes sedí v Bielom dome. Demokrati by si z toho mali vziať ponaučenie.

Gdansk je mesto, kde sa lámali dejiny. Stretávali sa tu ríše, štátne útvary, kultúry aj mocenské ambície – a práve tu sa dvadsiate storočie dvakrát zlomilo ako studené vlny Baltického mora o polostrov Westerplatte. Padli tu prvé výstrely druhej svetovej vojny a tu sa, s nástupom Solidarity v roku 1980, začala erózia sovietskeho impéria.

Leto, prázdniny, uhorka, ako relatívne konvenčný jedinec nášho druhu v našom civilizačnom prostredí sa síce neodvážim tvrdiť, že mám akýsi voľný čas, ak by sa ale o takom čomsi dalo uvažovať, tak práve v tomto období.

V čase, keď si Západ vyberal mierovú dividendu a väčšinovo dúfal, že tentoraz je russkij mir definitívne skrotený, to vyzeralo, že studená vojna nám už nemá čo ponúknuť.

Minulý týždeň mal na Hulu premiéru dokument s názvom Môj starý otec Charles Manson. Je o desivom objave syna po rokoch hľadania otca. O vnučke Sophie, ktorej nové poznanie drása srdce tak, že sa rozhodne porozumieť. Napriek obrovskému množstvu materiálu, ktorý k tomuto jednému z najznámejších prípadov zločinu existuje, sa pýta znova a znova a hľadá odpovede.

V Historickej radnici v piatok kandidáti na primátora, starostov mestských častí a poslancov mestského zastupiteľstva podpísali koaličnú dohodu. Zaviazali sa v nej pokračovať v rozvoji mesta, spolupracovať naprieč mestskými časťami a presadzovať konkrétne riešenia pre obyvateľov Košíc.

Dobrý deň, všetci sme na mobiloch, využívame sociálne siete a už aj umelú inteligenciu. Je to v mnohom užitočné, a aj zaujímavé, ale čo to robí s našimi životmi? O čo všetko nás to oberá, ako to ovplyvňuje naše deti, kam to posúva naše vzťahy – a čo s tým vieme robiť? Tak presne o tom je obálková téma nového .týždňa, ktorý vychádza v piatok. Je to dôležité čítanie, želám Vám pri ňom podnetné chvíle.

Problém príliš otvorených nožníc, alebo tak nejako sa tomu hovorí. Témy, ktoré polarizujú spoločnosť až tak veľmi, že znesvárené skupiny stoja proti sebe v nezmieriteľnej konfrontácii.

Veta z filmovej adaptácie Pána Prsteňov, ktorú v Dvoch vežiach vyriekol zronený kráľ Théoden nad mŕtvym telom svojho syna Théodreda.

My ľudia sa maskujeme, ako môžeme. Máme ego, naučené gestá istoty, máme mobil, cigarety, máme svoje finty, aby nám nikto len tak ľahko nevidel do žalúdka. Ale predsa sú ešte okamihy, keď sa chtiac-nechtiac odkopeme a sme jednoducho takí, akí sme. Objavil som jednu z chvíľ, keď nám je skutočne vidieť do žalúdka.

Už som to viackrát spomínal, ale stále to platí, tak prečo to nepripomenúť? Považujem sa za feministu. Ortodoxného, radikálneho, programového, pokojne by som bol aj militantný, ak by som vedel, ako na to, čo v mojej realite vyzerá tak, že by som pokojne zrušil v jazyku aj vo vonkajšom svete čokoľvek, na základe čoho uvažujeme o ľuďoch inak ako o ľuďoch.