Týždeň.sk

Uplynulý týždeň som si pozrela Televízne noviny na Markíze, najsledovanejšiu spravodajskú reláciu na Slovensku. Začali sa tragédiou v Staškove. Nasledovali ceny benzínu. Potom sucho. Zber zemiakov. Vreckové pre deti.

Zhruba dva týdny stádního oslavování a připomínání nedožitých devadesátin Václava Havla za sebou nechaly snad jen pachuť tradičního českého kýče a nepoctivosti. Ze všeho nejvíc to připomínalo komunistické spartakiády, tak populární a usměvavé oslavy masovosti, zjihlost nad tisíci z nás, schopných v jeden okamžik zvednout tu jednu a za chvilku zase jinou končetinu v rytmu optimisticky hloupého a nedůstojného popíku.

S istým prekvapením som sa pri všetkých zlých správach posledných dní prichytil pri letmom záchveve akejsi veselosti, akoby som zazrel slabý záblesk svetla na konci tunelu. Nie je vylúčené, že v tej zdanlivo nepreniknuteľnej chaotickej temnote posledného diania sa môžu ukázať jasnejšie a organizovanejšie názorové pozície.

Prečo vládny návrh liberáli z SaS nazývajú rozpočtom kúpených poslancov a hnutie Slovensko rovno hovorí o rozpočte zlodejov? Prečo je podľa nich problém naše zadlžovanie, ak krajinu zadlžovali aj ich vlády a množstvo štátov Únie má ešte väčšie dlhy? A ako by rozpočet zostavovali sami? Bol by to koniec 13. dôchodkov či plošnej energopomoci? Ako by rodinám a seniorom pomáhali oni?

Prečo by sme sa mali zaujímať, ako prežiť vojnu a prírodné katastrofy? Prečo musíme byť odhodlaní brániť svoju vlasť? Čo urobí, keď sa v Ukrajine skončí vojna?

Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že vo voľbách (tzv. midterms), ktoré sú naplánované na 3. novembra, republikáni môžu v súboji s demokratmi prísť o väčšinu v oboch komorách Kongresu.

Táto osnova nie je o Bielej noci. Je to úžasný festival. Iba som sa tak kratučko zamyslel, do akých obrazov si my ľudia skladáme svet. V meste nad riekou za temného večera je dav ľudí – dospelí, deti, páry držiace sa za ruky, otcovia s foťákmi – hľadí na nebo, kde krúži tristočlenný roj dronov.

Na umení je fantastické, že dokáže urobiť hrdinu prakticky z kohokoľvek vrátane svojho autora. Tu sa hneď zastavím, lebo ako umenie, tak aj hrdina a autor sú viac slová ako pojmy.

Lesy už začínajú obliekať jesenné bundičky, ale slnko ešte páli. Vrcholní politici sa veselo hrajú na slepú tarababu. Ide o klasickú hru, pri ktorej si niekoľko predsedov a jeden prezident zaviažu oči a naslepo sa snažia určiť, či ten koho chytia, je ešte minister alebo už poslanec.

Nikdy sa mi nepodarilo hodiť bumerang tak, aby sa aj skutočne vrátil, takže osobnú skúsenosť nemám. Ak ale môžem veriť vonkajšiemu svetu, že bumerang sa skutočne vracia, tak čosi podobné sa mi deje s Ruskom.

Nie, v blízkej budúcnosti na Slovensku vojna s najväčšou pravdepodobnosťou nebude. Tých, ktorí sa vojny obávajú, toto konštatovanie zrejme neupokojí. To je v poriadku, cieľom tohto textu nie je ich upokojiť. Skutočným problémom tejto krajiny totiž nie je hrozba vojny, ale prehnané obavy z nej.

Téma týrania rodičov dospelými deťmi je často skrytá. Rodičia, ktorí ho zažívajú, cítia ťaživý pocit hanby, obviňujú sa. Nezriedka dochádza k situáciám, keď sa izolujú od okolia, a tak sa ako aj akékoľvek iné obete násilia zdráhajú o tom, čo zažívajú, hovoriť zo strachu, že budú obviňovaní aj okolím, že im nikto nebude veriť, že budú dostávať rady typu: „Prečo ho/ju nepošleš preč? Prečo nevymeníš zámok? Prečo si to necháš?“

Nemecko na nás pôsobí ako rozprávka. Snová rozprávka bratov Grimmovcov, na ktorú je napojená naša romantická rozprávka, ale aj ironická zimná rozprávka Heinricha Heineho.

Že je Dušan Hanák tvorcom filmov ako Ja milujem ty miluješ, Ružové sny alebo Papierové hlavy, by asi mal vedieť každý. No o tom, že je aj básnik, gitarista a skladateľ, už vie ľudí podstatne menej. No a práve včera sa v Artfóre krstil jeho album Divoké kone nádeje.

Poznáme ho od detstva, no nikdy celkom nevyrástol. Macko Puf zostal medveďom, ktorý má rád med, občas sa dostane do problémov a pritom dokáže povedať niečo, čo znie jednoduchšie než väčšina dospeláckych filozofií. Za jeho pokojnou tvárou sa však skrýva pozoruhodný príbeh – o spisovateľovi, jeho synovi, medveďovi v londýnskej zoo a o ilustrátorovi, ktorý mu dal tvár.