Týždeň.sk

Malý ostrov uprostred Baltiku, kde sa môžete bicyklovať na útesoch, ochutnať zlatého sleďa alebo si kúpiť paradajkový gin. Prešiel som Bornholm krížom-krážom a zistil som, prečo sa ho oplatí objaviť.

Nijak zvlášť nepoužívam Instagram, vlastne ani iné sociálne siete, ale z času na čas počujem povzdych kolegov: Keď tam dám fotku ako pozvánku na koncert, tak si to pozrie pár ľudí. Keď tam dám fotku svojho kaktusu, ktorý narástol tak zvláštne, že vyzerá, že má zavreté oči a hnevá sa, tak sú to tisíce a tisíce.

Nič nekazí predstavu o veľkých dejinách lepšie ako besedy s pamätníkmi. S ľuďmi, ktorí tu a teraz rozprávajú o tom, ako to bolo vtedy a tam.

Už sú to dva roky. Samého ma to prekvapilo. Dva roky nášho dúmavého workshopu v Banskej Štiavnici menom Filozofický víkend (FV). Filozofický pre každého, kto vie, že za každou dočasnou odpoveďou je dobre prebádaná otázka.

Neviem, čo presne to bol za materiál, ale určite nejaký plast – čistá syntetika, podobná teplákom, v ktorých keď sa človek pri páde šmykol po parketách v telocvični, na mieste stretu podlahy s látkou sa urobil čierny spálený fľak.

Kniha „Malí bohovia“ býva často uvádzaná ako najlepšia vstupná brána do „Plochozeme“ Terryho Pratchetta. Po jej prečítaní je mi jasné prečo. Medzi riadkami uleteného fantasy príbehu, ktorý sa celý odohráva na chrbte obrovskej korytnačky, sa skrýva premyslená kritika cirkevného inštitucionalizmu.

David Attenborough má sto rokov a jeho život sa dá opísať jednoducho: Je to človek, ktorý naučil svet pozerať sa na prírodu s úctou, zvedavosťou a pokorou. Od svojho prvého televízneho vystúpenia v roku 1953 až po najnovšie dokumentárne série zostal neúnavným sprievodcom planétou, ktorý dokázal spojiť vedeckú presnosť s poetickým rozprávaním.

V rómskom jazyku to znamená „Kam kráčaš?“. Kam kráčame? My, oni, celý svet. Kráčame čudesným smerom. Nemení sa to, v čo sme dúfali, že sa zmení už dávno, mení sa to, čo by mohlo ešte chvíľku zostať, aby sme to prijali a aby sme mohli zmeniť to, čo zmeniť treba. A to, čo netreba, tak to si obstarať. Dobrú vôľu, otvorené srdce. Trápne? Kedysi sme si mysleli, že to stačí.

Musím sa vracať k nadpisu, ktorý dal Churchill záverečnému, šiestemu dielu svojich pamätí z druhej svetovej vojny, pretože s mimoriadnou hutnosťou vyjadruje paradoxnú povahu tejto vojny, jej priebehu aj výsledkov. Výročie, ktoré si v Európe pripomíname 8. mája, je výročím víťazstva, isteže. No nemenej je pripomenutím tragédie, ľudských zlyhaní a zločinov.

Malý štát učupený medzi Brazíliou a Argentínou v mnohom predbehol svet. Uruguaj ako prvý legalizoval marihuanu, zakázal soľničky v reštauráciách a patrí medzi lídrov vo využívaní alternatívnych zdrojov energie a v technológiách.

„Spravidla sa dokážem brániť, keď ma napádajú; ale keď ma chvália, som bezmocný,“​ napísal Sigmund Freud Márii Bonapartovej. Práve dnes je dobrá príležitosť na to trochu ho pochváliť.​

Pulitzerovu cenu za službu verejnosti zaslúžene získal denník The Washington Post, ktorého redaktorka Hannah Natansonová vykresľovala rozklad verejného sektora za druhej Trumpovej administratívy tak dôkladne, až si tým vyprovokovala domácu raziu agentov FBI.

Slováci začnú účinkovanie na podujatí v sobotu 16. mája o 12.20 h duelom proti výberu Nórska. Nasledovať budú stretnutia proti Taliansku, Slovinsku, Dánsku, Česku, Kanade a Švédsku.

Kvalitné bluetoothové slúchadlá som v mojom poslucháčskom živote privítal. Rozmotávanie káblov na tých káblových bolo často také otravné, že som ich vonku radšej ani nevytiahol. A zrazu sledujem mladých ľudí, ktorí ich používajú. A z inej strany sa dozvedám, že svoju renesanciu zažívajú po vinylových albumoch aj magnetofónové kazety.

Chodím. Každý večer, pokojne aj neskoro či rovno už v noci, sa snažím ísť sa prejsť a aby som tomu dal akýsi systémový rámec, zaobstaral som si k tomu aj palice. Nie bežkárske ani turistické, ale určené špeciálne na ten typ chodenia, ktorý, ako som sa dozvedel, realizujem presne ja.