Týždeň.sk

Keď Ula Wagnerová dostala správu, že bola jej dcéra zabitá na ukrajinskom fronte, myslela si, že ide o nedorozumenie. Vedela, že Savita dobrovoľne vstúpila do ukrajinskej armády ako zdravotnícka asistentka, 50 kilometrov od frontovej línie. Neverila, že by mohla byť mŕtva.

Kvalitné bluetoothové slúchadlá som v mojom poslucháčskom živote privítal. Rozmotávanie káblov na tých káblových bolo často také otravné, že som ich vonku radšej ani nevytiahol. A zrazu sledujem mladých ľudí, ktorí ich používajú. A z inej strany sa dozvedám, že svoju renesanciu zažívajú po vinylových albumoch aj magnetofónové kazety.

Malý ostrov uprostred Baltiku, kde sa môžete bicyklovať na útesoch, ochutnať zlatého sleďa alebo si kúpiť paradajkový gin. Prešiel som Bornholm krížom-krážom a zistil som, prečo sa ho oplatí objaviť.

S menom Hodža sme sa už v našich rozprávaniach stretli pri Michalovi Miloslavovi Hodžovi, jednom z najbližších spolupracovníkov Ľudovíta Štúra. Milan Hodža, hrdina tohto rozprávania, bol Michalovým Miloslavovým synovcom.

Cesta do Kuchyne s Lacom Maďarom. Tú cestu cez Stupavu okolo odbočky na Borinku, cez Lozorno a Pernek dobre poznám. V Borinke býva Dušan, v Lozorne Laco Maďar, v Perneku má chatu Marcel.

Realitné trhy v západnej Európe sú drahé, výnosy klesajú a priestor na dynamický rast sa postupne zužuje. Aj preto časť investorov a developerov hľadá nové regióny, ktoré dnes ponúkajú podobný potenciál, aký mala stredná Európa pred dvadsiatimi rokmi. Jedným z nich je Gruzínsko.

Nebude to mojím starnutím, ale predsa si silno uvedomujem, že začínam mať svojich obľúbených autorov. Nie preto, lebo s nimi vo všetkom súhlasím, ale preto, lebo sa viem pozerať na svet ich očami a zdieľam nie ich odpovede, ale otázky.

Nedeje sa mi to často, ale minule som mal také ráno. Rozčúlil som sa. Najhoršie je, že musím úprimne priznať, že po týždni si už neviem spomenúť na koho a prečo. Bola to ale nejaká správa v telefóne a ja som cítil, že som v práve, a tak som sa rozčúlil. Taký rozčúlený som s mobilom v ruke vyšiel z domu a išiel som stredom cesty, pretože som bol predsa v práve a rozčúlený, tak čo by som nešiel stredom.

Chodím. Každý večer, pokojne aj neskoro či rovno už v noci, sa snažím ísť sa prejsť a aby som tomu dal akýsi systémový rámec, zaobstaral som si k tomu aj palice. Nie bežkárske ani turistické, ale určené špeciálne na ten typ chodenia, ktorý, ako som sa dozvedel, realizujem presne ja.

Po čase sme mali opäť smrť v rodine. Odišla nám teta. Dožila sa síce pekného veku, no správa o takomto definitívnom odchode nás vždy dokáže zaskočiť.

Nijak zvlášť nepoužívam Instagram, vlastne ani iné sociálne siete, ale z času na čas počujem povzdych kolegov: Keď tam dám fotku ako pozvánku na koncert, tak si to pozrie pár ľudí. Keď tam dám fotku svojho kaktusu, ktorý narástol tak zvláštne, že vyzerá, že má zavreté oči a hnevá sa, tak sú to tisíce a tisíce.

Na túto otázku väčšina študentov lepších stredných škôl zrejme odpovedá „nie“. Vysoké školy na Slovensku sú však zaujímavou alternatívou, ktorá má čo ponúknuť.

Dobrý deň, viete prečo zo Slovenska odchádzajú šikovní mladí ľudia? A neviete, čo by sa s tým dalo robiť? Tak presne o tom je obálková téma nového .týždňa, ktorý vychádza v piatok. Jej súčasťou je veľký rozhovor s kandidátom na nového rektora Univerzity Komenského, a tiež skúsenosť mladého človeka, ktorý absolvoval štúdium na Oxforde. Okrem toho prinášame pohľad Ivana Mikloša na pokus vlády o rastové opatrenia, a tiež krásnu fotoreportáž o drevených sochách. Želám Vám dobré čítanie.