Janka R. » Blogy / 2021-06-21 17:00:02 /  1 komentár / 16 lajkov

Na ceste k udržateľnosti a zodpovednejšiemu životu je dôležité robiť malé kroky. Taktiež je však dôležité uvedomiť si, že na reálnu zmenu je potrebného oveľa viac ako mať so sebou textilnú tašku a vlastnú fľašu na vodu. Jedným z najdôležitejších krokov je snažiť sa vychovávať deti tak, aby pre nich ochrana životného prostredia bola samozrejmosťou a tak, aby z nich vyrastali uvedomelí mladí ľudia. V článku sa dozviete, ako viesť deti k udržateľnosti.

Prečo viesť deti k udržateľnosti?

Každý rodič chce pre svoje deti to najlepšie. Či už rodičom záleží na životnom prostredí, alebo nie, všetci chcú, aby sa ich deti mali dobre, dýchali čistý vzduch, mali čo jesť a mali pitnú vodu. Nie všetci si však uvedomujú, ako svojím konaním ohrozujú túto krásnu budúcnosť. Ako spotrebitelia totiž jasne dávame najavo, aký typ produktov a služieb tu chceme mať a čo chceme mať v obchodoch. Ak budeme kupovať detskú kozmetiku či sladkosti od najväčšieho znečisťovateľ prostredia (i keď nám tvrdí, že používa prírodné zložky), vlastná taška či čapované drogéria nezachránia ani nás, ani naše deti.

Najdôležitejší dôvod zo všetkých

Hlavným dôvodom, prečo viesť deti k udržateľnosti je bezpochyby ten, že chceme deťom zanechať planétu, na ktorej im bude dobre. Planétu, ktorá im poskytne to, čo budú potrebovať. Musíme ich však naučiť, že tak, ako z planéty berieme, musíme jej aj dávať. Musíme ich naučiť, že nič nie je samozrejmé a všetko, čo dostávame si treba vážiť. Iba tak, že ich budeme učiť, aby boli zodpovední, ohľaduplní a uvedomelí prispejeme k tvorbe miesta, v ktorom sa našim deťom bude žiť dobre.

Ako viesť deti k udržateľnosti?

Na to, aby sme deti začali viesť k udržateľnosti nie je nikdy skoro, ani neskoro. Dôležité je len začať – hneď, tu a teraz. Už len tým, že čítate tento článok vysielate signál, že vám záleží ako na budúcnosti vášho dieťaťa, tak na budúcnosti tejto planéty. Prvý obrovský krok máte teda za sebou.

„Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá,“ povedal detský psychológ Ivan Štúr a podľa mňa ide o tú najdôležitejšiu rodičovskú radu vôbec.

Predstavte si, že sedíte pred televízorom a jete čipsy, zatiaľ čo kričíte na vaše dieťa, ktoré sedí za stolom, aby jedlo mrkvu. Deti sa učia príkladom a pokiaľ od nich niečo chceme, mali by sme sa podľa toho správať predovšetkým my sami. Inak tomu nie je ani pri udržateľnosti. Ak z detí chceme vychovať ľudí, ktorí sa správajú k prírode s rešpektom a zodpovedne, musíme takí byť aj my sami.

Malé deti rady rodičov kopírujú, sú pre nich modlami, idolmi, ktoré chcú napodobňovať. My, „dospeláci“, sme pre deti úžasné všemocné bytosti, ktoré zvládnu neuveriteľné veci. Ak budete poctivo separovať a ukazovať ako na to aj vašim deťom, pridajú sa a časom to pre nich bude niečo absolútne prirodzené a normálne. To, čo bude v rodine „štandard“, bude pre dieťa samozrejmá vec.

V mojom prípade to tak bolo napríklad s kompostovaním. U starých rodičov išlo vždy o samozrejmú vec a ja som nikdy nad kompostovaním nepremýšľala ako nad niečím pokrokovým alebo niečí, čím zachraňujem prírodu. Vyniesť šupky zo zemiakov do záhrady bolo pre mňa rovnako automatické, ako umyť si po záchode ruky.

Začať teda treba od seba. Netreba mať prehnane vysoké nároky, ako na seba, tak na svoju rodinu. Začnite tam, kde sa cítite komfortne a viete, že to nebude príliš ani pre vaše deti. Robte spoločne malé kroky, automatizujte si ich, zvykajte si postupne na nový spôsob života. Buďte trpezliví, ako k sebe, tak k vašim deťom.

Ako deti motivovať?

Okrem toho, že deti potrebujú dobrý príklad, potrebujú byť aj zvedavé. Zvedavosť je to najúžasnejšie, čo môžete dieťaťu do života „dať“. I keď lepšie by bolo povedať, že skôr, ako by sme deťom zvedavosť dávali im ju, bohužiaľ, berieme.

Deti sú zvedavé tvory, ktoré chcú objavovať, pátrať, skúšať. Často im v tom však bránime a neuvedomujeme si, ako ich zvedavosť vlastne „otupujeme“. Nedovolíme im váľať sa po zemi, lebo budú špinavé, nedovolíme im vyliezať na strom, lebo by spadli. Namiesto toho, aby sme ich nechali zašpiniť sa alebo spadnúť, aby mali reálnu skúsenosť a vnímali dôsledky, dávame im signál, že ich skúsenosť je nepotrebná, lebo „my vieme najlepšie“.

Samozrejme, všetko záleží od situácie a našich možností ako rodičov. Z momentov, kedy deťom nedovolíme podieľať sa bežných domácich činnostiach však robme skôr výnimku, ako pravidlo.

Podnecujme v nich zvedavosť a chuť objavovať vždy, keď sa to dá. Robme z domácich prác zaujímavé aktivity, pýtajme sa, rozprávajme sa. Nečakajme, kým „budú deti staršie“, komentujme, čo robíme, opisujme veci a činnosti slovami. Deti dokážu „vstrebať“ oveľa viac informácií, ako si my, dospelí, myslíme. Zvedavosť je pre dieťa najväčšou vnútornou motiváciou.

Aké aktivity s deťmi robiť?

Aktivít, ktoré s deťmi robiť je naozaj obrovské množstvo. Samozrejme, závisia od veku, záujmov a schopností dieťaťa a vlastne aj celej rodiny.

Už niekoľkomesačné bábätká vnímajú, čo im hovoríte, akým štýlom, akou intonáciou. Komentujte činnosti, ktoré robíte každý deň a veci, ktoré vás obklopujú.

Okolo prvého roka deti začnite zapájať do bežných aktivít. Nechajte ich poliať kvetinky, odniesť smeti do koša, upratať si po sebe tanierik, odtrhnúť si a umyť reďkovku v záhrade. Postupne aktivity pridávajte, neprestávajte ich komentovať. Ideálne je vyvarovať sa zbytočným zdrobneninám, skomoleninám slov a „maznavému“ jazyku. Dieťa potrebuje vedieť, ako sa veci okolo neho volajú, aby si dokázalo slová osvojiť.

Vytvárajte deťom prostredie, ktoré ich motivuje k rozmýšľaniu o prírode. Vyberajte knihy, výlety a aktivity, ktoré vedú k ochrane prírody a vzájomnému rešpektu.

V Baterkárni napríklad chystáme v auguste trojdňový tábor, v ktorom sa budeme venovať téme potravinový a textilný odpad.

Aký témam sa s deťmi venovať?

Malé deti vnímajú konkrétne a blízke veci prostredníctvom vlastných skúseností. Rozprávať im o znečistených riekach v Indii či o mikroplastoch síce môže byť zaujímavé, ale deti si z toho veľa nevezmú, pretože sa s tým nevedia stotožniť. Pohľad na slovenskú rieku plnú plastových odpadkov, starostlivosť o pažítku na balkóne či o domáce zvieratko sú určite vhodnejšie. Pre deti je vhodné zo začiatku vyberať témy, ktoré sú im blízke a ktoré si dokážu „ohmatať“.

Odpad

So školákmi sa rozprávajte o tom, kam putujú odpadky. Nielen deti, ale aj mnohí dospelí žijú v tom, že ich odpad nie je ich problém. Že ho jednoducho dajú do koša a on zmizne. Toto je obrovský problém, ktorému sa treba venovať. Je dôležité deťom vysvetliť, že odpad sa nestratí mávnutím čarovného prútika. Tým, že ho vložíme do nádob ho len presunieme, ale zostáva tu, na našej planéte. Môžete si doma spraviť experiment a „zasadiť“ pár odpadkov do väčšieho kvetináča. Po roku sa k nim vráťte a pozrite sa, nakoľko „zmizli“.

Skvelou aktivitou je zbieranie odpadkov po okolí, či už ako samostatná činnosť, alebo súčasť výletov. Stačí, keď budete mať vždy po ruke vrecúško na smeti a prípadne rukavice alebo klieštiky, s ktorými deti môžu nájdené odpadky zbierať.

Ak máte odvahu, priestor a energiu, zbierajte a odkladajte nejakú dobu vyseparované odpadky, a potom ich vysypte na kopu deťom v izbe. Nechajte ich prehrabávať sa, odskúšať si, ako sa majú niektoré rybky v riekach. Nech skúsia uhádnuť, za ako dlho sa toľko odpadu nazbieralo, koľko ho na kope je a aký materiál je zastúpený najviac. Nakoniec si spravte súťaž v separovaní a spolu odpad odneste do zberných nádob.

Jedlo

Dôležitejšie, ako nútiť deti, aby zjedli všetko, čo majú na tanieri je (okrem nakladania menších porcií, samozrejme) rozprávať sa o plytvaní a o tom, čo sa skrýva za surovinami, z ktorých je ich jedlo pripravené.

Za každou paradajkou je množstvo práce, vody, ale aj peňazí. Na to, aby sa navarili obed, je potrebné suroviny zakúpiť za peniaze, ktoré rodičia zarobia prácou. Rodičia pri varení strávia tak isto nejaký čas a vydajú určité úsilie.

Keď deti majú predstavu o tom, čo sa za jedlom skrýva a majú komplexnejšiu predstavu o tom, ako funguje svet, dokážu si lepšie uvedomiť dôsledky svojho správania. Samozrejme, nejde nám o to deti citovo vydierať a vyvolať v nich pocit viny („Čo by za to dali deti v Afrike!“), ale dať im dostatok informácií, aby lepšie pochopili, prečo sa ako rodina snažíme robiť to, a nerobiť tamto.

Aby deti lepšie pochopili, čo sa skrýva za takou reďkovkou, nechajte ich zopár si vypestovať. Nech si ich zasadia, polievajú, starajú sa o ne. Okrem toho, že budú mať konkrétnejšiu predstavu, budú mať aj skvelý pocit z vlastnej práce a zodpovednosti. I keď to my dospelí tak nevnímame, deti milujú zodpovednosť!

Hračky

Obrovská a niekedy zložitá téma. Pomerne často sa stretávam s mamičkami, ktoré sa sťažujú, že po deťoch stále upratujú hračky, ktoré sú rozhádzané po celom byte a že musia na deti kričať, aby si ich upratali. A deti sa s nimi vlastne ani nehrajú, len ich rozhadzujú. Riešenie tohto problému je jednoduché. Čím menej hračiek domov prinesiete, tým menej času budete musieť venovať ich upratovaniu.

Tiež si, prosím, predstavme dieťa, ktoré je v izbe plnej pestrofarebných hračiek, ktoré nebodaj ešte vydávajú zvuky. Skúsme si tiež predstaviť, ako sa cíti. Nevie, s ktorou hračkou sa hrať skôr, rozhádže to a tamto, prejde ďalej a pokračuje. Úprimne? Ja byť dieťa v niektorých detských izbách, ktoré som navštívila, ani ja neviem, s čím sa hrať a už vôbec, ako hračky upratať.

Nezvaľujme vinu na deti, ktoré sú „neporiadne“, „s ničím sa nehrajú“ a „všade majú rozťahané hračky“. Vy ste tí dospelí, ktorí hračky domov nosia alebo dovoľujú, aby nimi boli zásobované vaše deti. Vy ste zodpovední za to, aby hračky mali svoj priestor a bolo ich kam upratať. Že sa vám doma nezmestia a nedajú sa upratať? Pretrieďte ich! Darujte ich do reuse centra alebo ich ponúknite zadarmo online.

Kľúčom k udržateľnosti je veci NENAKUPOVAŤ. Či už ide o oblečenie, hračky či jedlo. Samozrejme to neznamená, že budeme hladní, bosí a deti nebudú mať doma žiadne hračky. Znamená to, že k nakupovaniu budeme pristupovať zodpovedne a nakupovať budeme len to, čo potrebujeme a čo je nevyhnutné. Tak isto to neznamená, že prejdeme na asketický spôsob života a odsťahujeme sa do jaskyne.

Pri hračkách je niekedy ťažké nepreháňať to. Chcete deťom dopriať, potešiť ich, deti chcú to a tamto, ich záujem a pozornosť sa mení. Hračka ich v jednom období baví a v ďalšom jej nevenujú žiadnu pozornosť. Tým, že deťom nebudeme kupovať veľké množstvo hračiek a obdarúvať ich hračkami pri každej malej príležitosti z nich vychovávame budúcich spotrebiteľov, ktorí si dokážu nákup zvážiť a nekupovať impulzívne a bez rozmyslu len tak, lebo môžu a zaslúžia si.

Hľadajte hračky z druhej ruky, učte deti, že je normálne si hračky takto „posúvať“. Zobrať si hračky od niekoho, kto sa s nimi už nehrá a zachrániť im život, a taktiež poslať tie svoje „do sveta“, aby robili radosť iným deťom je predsa úžasné! Navštevujte s deťmi swapy hračiek (napríklad v Baterkárni) a pravidelne si vďaka nim spolu hračky pretrieďujte. Triedením hračiek deti učíte zdieľaniu a podporujete v nich zmysel pre komunitu a spolupatričnosť.

Deťom môžete hračky aj „poschovávať“. Skryte im hračky, s ktorými sa hrajú menej a dajte im ich, len ak o ne požiadajú. Uvidíte, že väčšinu hračiek deti (obzvlášť tie maličké) neregistrujú. Keď budete mať takto hračky skryté dlhšie, posuňte ich ďalej.

Ako komunikovať s rodinou?

Mnoho rodičov k nám chodí s tým, že i keď sa o zmenu snažia, rodina už toľko nespolupracuje. Každá návšteva, tety, ujovia a (najmä) babky a dedkovia chcú niečo priniesť, dať deťom nejaký darček. Málokedy si však uvedomujeme, že takto zapratávame cudzie domovy a prenášame na druhých zodpovednosť za ďalší odpad, keď hračka doslúži. Áno, je to trocha fatalistické, ale je to tak.

Sme spoločenské tvory a je prirodzené, že chceme ostatných obdarúvať, robiť im radosť, vidieť ich šťastných. Potrebujeme však viac komunikovať. Viac hovoriť o tom, aké máme potreby, čo sa nám páči a čo nie. Taktiež potrebujeme počúvať. Keď nám niekto povie, že deti nič nepotrebujú, počúvnime ich. Keď nám niekto povie, že postačí pekná knižka, nekupujme hlučný plastový klavír. Keď sa chystáme na návštevu, blížia sa narodeniny či Vianoce, spýtajme sa rodičov detí, čo by ich deti potešilo (a rodičov nezaťažilo).

Je to obojstranný proces a na to, aby sme niečo dosiahli, musíme jasne komunikovať. Rodina a známi nás musia rešpektovať ako rodičov. Ak tomu tak nie je, akceptujme to, ale tiež hľadáme možné riešenia. Ak babka a dedko neustále nosia hračky aj napriek tomu, že sme ich dôsledne žiadali, aby to nerobili, zareagujme. Slušne im vysvetlíme, že to chápeme, ale oni musia pochopiť naše rozhodnutie posúvať darčeky ďalej. V tomto prípade je dobré im pripomenúť, že tým pádom prispievajú finančne na cudzie darčeky.

S deťmi je to oveľa jednoduchšie, ako s dospelými. Rýchlo sa učia nové veci, majú otvorenú myseľ a sú zvedavé. Využime ich hravosť a radosť do života a dajme im čo najviac podnetov objavovať a zisťovať, ako veci fungujú. Učme ich vážiť si hračky, nebrať jedlo ako samozrejmosť a starať sa o prírodu. Keď nakupujeme, rozmýšľajme nad tým, ako naše spotrebiteľské správanie vplýva na životné prostredie a akú planétu deťom zanecháme. Predstavme si budúcnosť, ktorú chceme pre naše deti…a predstavme si naše deti ako tie, ktoré ju vytvárajú.