Priznám sa, motockyel Africu Twin si pamätám ako „veľkú kozu“. Spred dvoch alebo troch rokov, keď som ňou jazdil naposledy, som si to užíval, ale zároveň som sotva dočiahol na zem a obratnosť na parkovisku a v malých obrátkach hrozila poistnou udalosťou. O to viac ma prekvapuje aktuálny ročník Hondy oficiálne pomenovanej ako CRF1100L Africa Twin Adventure Sports.

Iný posed, iný dojem

Zrazu ňou manipulujem zľahka. Má nižšie položené sedadlo, ktoré je o niečo užšie ako predtým, a tak nohy ľahko dočiahnu na zem. Riadidlá sú vyššie a poloha je o niečo vzpriamenejšia. Sedím si ako na dobrom cestovnom endure. Zrazu sa nebojím vyšliapať prudké štrkové stúpanie s vinohradom na jednej strane a rigolom na strane druhej, s ostrými kameňmi aj drobným šmykľavým štrkom pod kolesami.

V teréne to vnímam ako veľkú výhodu, tam kde som sa predtým bál vôbec ísť, teraz nemám najmenší problém. Africa je napriek svojim 238 kilogramom váhy obratná a ani dole prašným kopcom sa nerúti ako vrece zemiakov, prinajhoršom s kontrolovane prešmykujúcim zadným kolesom. Z pohľadu offroad amatéra – presné takéto úpravy potrebovala.

Na dlhé cesty je tiež o čosi iná. Vzpriamenejší posed znamená ľahšie hltanie kilometrov a nedala mi ani raz najavo, že by som už z nej mal zosadnúť a oddychovať. Predný šilt je vysoký, nový 6,5-palcový dotykový (aj nedotykový) displej prehľadný, žiada sa naň navigácia aj inak než len pripojením cez USB kábel z mobilu. Mínusom je ovládanie.

Pružnejší motor

Podvozok Africy je napríklad v porovnaní s GS 1250 tvrdší a od cestovného endura by som čakal o niečo poddajnejší. Zato záťahu pomohlo 5 kW navyše aj mierne zvýšenie objemu radového dvojvalca. Netreba ho toľko točiť a podraďovať pri predbiehaní, každý prírastok krútiaceho momentu je tu vítaný. Motorka je pružnejšia ako predtým. Dlhé cestovanie je zas o kúsok pohodlnejšie aj vďaka takmer 25-litrovej nádrži.

Mimochodom, full LED predné svetlo funguje v tme perfektne a z nočnej jazdy cestami plnými srniek a inej zvery, ktorú priťahujú pohybujúce sa svetielka, robí menej stresujúci zážitok.

V čom ešte boduje, je kvalita spracovania či farebná kombinácia. Púta pozornosť, no zároveň je to typická Africa Twin, ako si ju mnohí predstavujú. A tento kus ani nevyzerá taký úzky a vysoký – asi je to ochranou motora vpredu a kuframi na bokoch.

Radenie ako také je honďácky presné a každý jeden stupeň vrátane neutrálu zapadá s dokonalou mechanickou presnosťou. Kto niekedy jazdil hothatch od Hondy, bude vedieť. Vrátane quickshifteru.

Tlačidlá všetky preč

Kde ale treba zapracovať, je ovládanie displeja a základných funkcií stroja. Nezmyselné množstvo tlačidiel je rušivé a odpútava pozornosť od jazdy. Napríklad vyhrievanie riadidiel sa nastavuje na oboch naraz – jednou rukou zobrazím túto funkciu v menu, druhou nastavujem intenzitu. Jednotlivé šípky však majú ďaleko od intuitívnosti.

Jazdné režimy som prepol, ani neviem ako, a nastavovať niečo individuálne som sa už neodvážil. Navyše po každom štarte treba na displeji odkliknúť, že nie som sériový vrah alebo čosi také. Nie je to dealbreaker, ale pre budúci rok prosím, Honda, zjednodušiť a poľudštiť.

Verdikt

Africa Twin nie je tento rok len o premaľovaní, ale je o celom balíku zmien. Silnejší motor, pružnejší ťah, odlišný posed, nová výbava, displej, ovládanie, detaily týkajúce sa svetiel či spracovania. Honda tento stroj dlhé roky prezentovala ako ultimátny do terénu a na dlhé púštne cesty, no to asi nie je niečo, čo robí každý z nás niekoľkokrát ročne. Update ovládania displeja si azda konštruktéri ponechali na budúci rok. Tohtoročná Africa išla omnoho viac do mainstreamu a „veľkej koze“ premena len prospela.