Operné dobrodružstvá Lucie Stănescu

Emocionálne delo v hrdle a vzťah k verizmu ju sprevádzali tak, ako vôňa sprevádza ruže. Kto venoval rumunskej dramatickej sopranistke kriminálny román a kedy jej hrozilo väzenie? Lucia Stănescu sa úspešne vracala aj do Bratislavy.

„Scéna je rana, ktorú zjazvili moji študenti.“ slová pucciniovskej sopranistky a prvej rumunskej vokálnej pedagogičky v Taliansku Lucie Stănescu sú vpité do novín Transilvania Reporter z roku 2012 ako diamantové slzy. Speváčka pätnásť rokov pedagogicky pôsobila na Mascagniho konzervatóriu v Livorne.

Životné presýpacie hodiny poprednej Toscy či Butterfly štartovali 16. júna 1926. Narodila sa v obci Someşul Rece v župe Cluj ako siedme a posledné dieťa pravoslávneho kňaza Ioana Stănescu (kňazi byzantského obradu si pred vysviackou môžu založiť rodinu).

Zo sedmoro detí prežili len štyri. Budúca dramatická diva vyrastala s troma bratmi. Speváčka žartom hovorievala, že jej otec za odmenu prisľúbil pôrodnej babe pár čižiem a šál, pokiaľ sa mu konečne narodí dcéra…

Na začiatku bol smiech

Ako objavila svoj hlas? Keď ako štvorročná pricestovala do Bukurešti za matkinou sestrou Leontinou, malý Paríž do Luciiných uší pomaly nalieval hudobný med. Atmosféra hlavného mesta s pouličnými verklikármi a romancami v štýle francúzskeho šansónu však ešte neboli pozvánkou do veľkého sveta opery.

Za všetko môže Luciina spolužiačka. Nič netušiaca budúca „pucciniánka“ jej nepovedala inak, ako Lenuş. Tá mala v dome hudby až-až. Jej rodičmi boli zakladajúci členovia ansámblu bukureštskej národnej opery barytonista Jean Athanasiu a jeho manželka sopranistka Enrichetta Rodrigo. Athanasiovci pozvali kamarátku ich Lenuş na obed. Jean bol fascinovaný Luciiným smiechom. Rozpoznal v ňom dokonalú hlavovú rezonanciu.

Jedného dňa barytonista dievčaťu ponúkol, že ju naučí romancu Am iubit doi ochi albaştri (Miloval som dve belasé oči). Veta za vetou a fráza za frázou sa reťazili z Jeanových, potom z Luciiných úst. Mladá Transylvánka sa pieseň naučila bez chyby. Mohla mať asi desať rokov.

Diery v piesku

Na lane inšpirácie visí Vissi d’arte, hudobný podpis Pucciniho Toscy. Prešli desaťročia a z objavu Jeana Athanasiu vyrástla múza, o ktorej sa píšu romány. To nie je nafúknutý rečnícky balón. Taliansky autor kriminálok a vyštudovaný chemik Marco Malvaldi venoval Lucii Stănescu napínavý román z operného prostredia Buchi nella sabbia (Diery v piesku).

Malvaldiho príbeh o vražde tenora pretáča magnetofónovú pásku času do roku Verdiho smrti 1901. Román na krídlach belcanta priletel na pulty talianskych kníhkupectiev v roku 2015. Hudobné vzdelanie autor nezaprie a fakt, že Lucia Stănescu bola jeho vokálnou pedagogičkou, dáva Malvaldiho románu pridanú hodnotu. Bez Toscy signory Stănescu by Diery v piesku zostali zasypané pieskom neznáma.

A ako sa neznáma Rumunka ocitla na prvých priečkach imaginárnej stredomorskej sopránovej hitparády? Jej meno rezonovalo v livornskom Teatro Goldoni až do roku 1981, kedy ohlásila odchod zo scény.

Rok s dvoma sedmičkami 1977 Stănescu definitívne odomkol dvere do rodnej zeme lyrickej melodrámy. V Quercianelle v jurisdikcii Livorna prežila krásne štyri dekády a po boku manžela, talianskeho lekára, hlbšie prežívala pocit, že dobré spomienky sú liekom a zlé sú pozvánkou odpustiť samej sebe. 

Fontánou spomienok je speváčkina kniha È stata una vita o un sogno? (Bol to život alebo sen?), ktorá vyšla v talianskej i rumunskej jazykovej mutácii. V roku 2019 sa nasledovníčka Gigliho sopranistky Marie Caniglie so striebornými očami stala tvárou festivalu Livorno al Centro. 

Dunajská jazda

Talianska klíma dovolila rumunskej reginae lacrimarum, kráľovnej sĺz, slobodne dýchať. Umelecky aj ľudsky. Vítal ju pucciniovský festival v Torre de Lago, ktorý hudobne legalizoval speváčkino osobné confiteor: mi sento italiana, cítim sa Taliankou.

Muzikológ Fulvio Venturi podčiarkuje orientáciu Lucie Stănescu na mondo pucciniano s dôvetkom, že bola vynikajúcou Aidou (s rolou Verdiho Egypťanky sa úspešne predstavila aj pod pyramídami) či Mascagniho Santuzzou. Sopranistke z transylvánskych lesov (latinské trans silvam znamená cez les, zálesie, skrz les) tlieskali aj vo Viedenskej štátnej opere. Vo východoeurópskych divadlách jej karta išla najlepšie: Moskva, Belehrad, grécke noci a podunajská cesta, ktorou sa doplavila až do Bratislavy.

Dunajský, nie danajský dar. Na druhý menovaný dar doplatili Trójania, povestný drevený kôň bol pre nich záhubou. Dunajský dar v podobe hosťovania na doskách Opery Slovenského národného divadla našťastie nemal nič spoločné s trpkým koncom trójskej vojny. Bratislavské publikum premiérovo privítalo tridsaťdvaročnú nespútanú spinto sopranistku v predvečer Silvestra 30. decembra 1958. Čerň z plagátov zvestovala Pucciniho Bohému. 

Krehká Mimì sa básnikovi Rodolfovi v opere priznáva: il mio nome è Lucia. Nebýva veľa situácií, kedy sa in utraque fortuna, v oboch okolnostiach, v živote aj v opere, meno postavy zhoduje s menom interpreta.

Lucia Stănescu sa v Bratislave po druhý raz predstavila na Luciu 13. decembra 1967 v kostýme Aidy. O pár mesiacov (14. mája 1968) vymenila diorámu Verdiho starovekého Egypta za japonský účes Madama Butterfly. Z veže „bratislavského Anjelského hradu“ sa vrhá čoby Tosca hneď dvakrát: 7. októbra 1973 a 21. septembra 1975. V tom čase bola exportným sopránom rumunskej opery v Cluji, a to hneď na druhú: ako sólistka aj ako intendantka.

Impresário v sukni alebo tanec paragrafov

Manažérske kormidlo clujskej opery držala Stănescu v rukách od roku 1970 prakticky až do roku 1975. Do histórie tohto operného domu vstúpila ako jediná ženská riaditeľka v jeho histórii.

Pochádzala z rodiny troch generácií kňazov, azda aj preto odmietala slepo bozkávať Ceauşescovu ikonu. Bez straníckej knižky sa Stănescu podarilo vycestovať so svojím súborom do Talianska. Netrvalo dlho a červený had štátnej moci zintenzívnil svoj škrtiaci manéver.

Nebolo jednoduché napnúť plachty a odplávať z hudobného jazera, ktoré bolo sopránovej rybe domovom. Luciinu zmluvu s operou v Cluji podpisoval v roku 1949 vtedajší impresário Constantin Bugeanu. Mladá umelkyňa bola vtedy v štvrtom ročníku vokálnych štúdií. Bugeanu medzi inými angažoval aj lyrického tenoristu Iona Pisa, ktorý neskôr urobil brilantnú kariéru v Nemecku.

Púčik Luciinho talentu sa rozvíjal pod pedagogickým vedením tenora Constantina Stroesca, no nechýbalo veľa a mohla z nej byť právnička. Mala to v rodine. Paragrafy lovil na udicu zákona Luciin starší brat, ktorý mal v Cluji vlastnú právnu prax. Speváčkin otec v kňazskom rúchu dúfal, že Lucia po škole zaujme miesto v bratovej kancelárii, prvé tri roky preto paralelne študovala právo aj spev.

Totalitná moc však synovi kňaza so zmyslom pre spravodlivosť ukázala päsť. Čakali ho väzenské mreže. Smutné udalosti sopranistke paradoxne pomohli rozhodnúť sa medzi paragrafmi a notami. Nakoniec dostala otcovo požehnanie na umeleckú dráhu a po elévskej praxi v zbore Rumunského rozhlasu si potykala s javiskom v Cluji v pre ňu netypickej „nohavicovej“ partii Cherubína z Figarovej svadby v znamení Mozarta.

Pravda je v sile potlesku

„Pokiaľ sa Talianom niečo nepáči, vystreľujú zo stoličiek ako na zápase, keď nie sú spokojní s gólom“, odhaľuje Stănescu čo-to z talianskej gladiátorskej mentality v rozhovore pre Transilvania Reporter. „Publikum v Cluji je však predvídavé. Keď ľudia neboli nadšení, spoznali ste to iba podľa potlesku. Nikto vám nič nepovedal.“ Do transylvánskeho potlesku patria aj noblesné rakúsko-uhorské ingrediencie.

Stănescu mala špecifický pohľad na moderné režijné trendy. Apriori ich neodsúdila, ale vyznávala rímsku zásadu aurea mediocritas, zlatej strednej cesty. Stred nemusí predstavovať nudný sivý priemer. Duchovným stredom človeka je srdce, ktoré je pre umelcov pomyselnou hracou plochou aj vnútorným rozhodcom.

Mama úspešnej sólistky nosila meno Aurora. V románskych jazykoch pomenúva úsvit, zorničku, polárnu žiaru. Svitanie nového dňa bolo 26. septembra 2020 v živote Lucie Stănescu tým posledným. Zomrela vo svojom dome v Quercianelle v Livorne v náručí svojej „hudobnej dcéry“ a asistentky s mezzosopránovými dispozíciami Diany Turtoi v kráľovskom veku deväťdesiatštyri rokov.

Náruč livornského Teatro Goldoni objímala 15. mája 2021 prvých návštevníkov po neželanej pandemickej stopke. Divadlo dalo lockdownu addio otváracím koncertom venovaným pamiatke adoptívnej Livornčanky s iskrou callasiánskej tragiky v očiach. Na podujatí in honorem Lucia Stănescu sa o javisko delili sopranistka Maria Luigia Borsi, tenor Antonello Palombi, barytonista Devid Cecconi a držiteľka Ceny Lucie Stănescu sopranistka zo zeme starých Dákov Lorena Puican.

Lucia Stănescu bola prvou Rumunkou, ktorá dlhodobo pedagogicky pôsobila v talianskych operných vodách. Patrila ku generácii dramatických hlasov z Východu, ktoré i napriek nepriaznivej politickej situácii dokázali symbolicky roztaviť železnú oponu a obstáť v náročnej konkurencii heroín s talianskym rodným listom.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Profilová platňa Lucie Stănescu žije na YouTube druhým životom. Materiál nezvyčajného dramatického účinku so suverénnou výškou sa vrezáva do uší aj do duše.

Vzácna videosnímka Mascagniho Cavallerie rusticany z Livorna zachytáva italianizovanú Rumunku v scénickej spoločnosti barytonistu Waltera Albertiho.

Okno do sveta rumunskej Lied v podaní Lucie Stănescu. Pieseň sa zrodila na klavíri Rumuna s diplomom z Paríža Alfreda Alessandrescu. Okrem bohatej kompozičnej, teoretickej, pedagogickej, redaktorskej a dirigentskej práce sa venoval prekladom operných libriet do rumunského jazyka.