Máme doma JEDINÁČIKA

Čo si predstavíte pri pojme jedináčik? Často sa totiž spája so vžitými stereotypmi, ale verte či nie, toto slovo často označuje len počet detí v rodine a aj jedináčikovia vyrastajú ako plnohodnotní a šťastní jedinci. V detstve aj dospelosti.

Toto pomenovanie so sebou často nesie škatuľkovanie a pripisujú sa mu vlastnosti ako rozmaznanosť, nesamostatnosť, neochota vychádzať s inými ľuďmi, egoizmus, či prehnaný narcizmus. Až sa miestami môže zdať, že byť jedináčikom je to najhoršie, čo sa vám v živote môže stať.

Samozrejme, vyššie spomenuté vlastnosti nesedia na každého a sú to skôr akési mýty, ktoré vznikli v časoch, keď boli v móde početné rodiny a mať len jedno dieťa bolo považované skôr za niečo hanebné a neúplné. Matky s jedným dieťaťom ani dnes podľa mnohých nemajú nárok sťažovať sa, lebo jedno dieťa sa považuje za „žiadne dieťa“ a kto pri tomto počte ostane, je často považovaný za egoistu. 

Ale pozrime sa na to z druhej strany... Prečo sa vlastne rodičia rozhodnú ostať pri jednom dieťati a prečo je z toho v poslednej dobe trend? Jedno dieťa totiž stojí menej peňazí, a mnoho rodičov má pocit, že radšej budú mať jedno, ale doprajú mu všetko a venujú mu naozaj 100- percentnú pozornosť. Potom sú rodičia, ktorým sa do ďalšieho dieťaťa nechce a sú s tým úplne stotožnení.

A potom sú takí, ktorí sú vďační aj za to jedno, pretože im možno viac nebolo dopriatych. Aj preto si myslím, že byť jedináčikom nie je vôbec žiadna diagnóza. Aj z nich môžu vyrásť spoločensky založení ľudia, ktorí sa vedia podeliť a nemusia byť stredobodom vesmíru za každú cenu.

Podľa novodobých štúdií o jedináčikoch vývoj dieťaťa nijakým spôsobom nie je závislý od toho, či má súrodenca alebo nie. Závisí od genetickej výbavy a prístupu rodičov. Ak  mu rodina poskytne potrebné zázemie, môže sa prirodzene vyvíjať a vstrebávať okolitý svet.

Mať súrodenca vôbec nie je zárukou zdatnosti po sociálnej stránke. Svoje správanie si jedináčikovia neosvojujú len v rodine, ale aj mimo nej, a to v jasliach, škôlke, na krúžkoch, ihrisku. Podľa prieskumu sú jedináčikovia rovnako vnímaví a ochotní pomôcť ako deti so súrodencami. 

Podľa rôznych štúdií sú rodičia jedináčikov viac neistí a úzkostliví, čo sa výchovy týka, svoje deti viac ochraňujú a kontrolujú, zahlcujú ich slepou láskou a úslužnosťou. A nielen to, často sa stáva, že na nich prenášajú svoje neuskutočnené sny, kvôli čomu sa deti môžu cítiť menejcenne, či previnilo.

Na druhej strane trávia so svojimi deťmi viac času a majú pre nich k dispozícii viac zaujímavých podnetov a aktivít. Môže sa však stať, že v súvislosti s kontaktom s vrstovníkmi sa jedináčikovia snažia vychádzať s ostatnými za každú cenu, deliť sa a žiť skromne, aj keď je to často istá forma ospravedlnenia sa za to, že pochádzajú z rodiny s jedným dieťaťom.

Akoby potrebovali dokázať, že aj oni sú schopní  empatie a deliť sa. Psychológovia sa týmto fenoménom zaoberajú v mnohých štúdiách a dostal aj svoje meno „syndróm jedného dieťaťa“.   

Docentka Sarah Halpern-Meekinová z University of Wisconsin-Madison (ext. zdroj Sarah Halpern-Meekinová) tvrdí, že v súčasnosti je typická kultúra intenzívneho rodičovstva.

„V rodinách je len toľko detí, do ktorých môžeme intenzívne investovať. Štúdie jedináčikov môžeme porovnať so štúdiami prvorodených detí vo viacpočetných rodinách. V oboch prípadoch sa objavuje mierna výhoda väčšieho času stráveného s dospelými. No spoločensky zaužívané stereotypy, že sú jedináčikovia sebeckí, rozmaznaní, nespoločenskí a nároční – nič z toho výskumy nepotvrdzujú,“ konštatovala Halpern-Meekinová.

Výsledkom oneskoreného rodičovstva, problémov s plodnosťou, rozpadov vzťahov a finančných tlakov môže byť rodina s jedným dieťaťom. Sú rodičia, ktorý si takýto život vybrali zámerne. Sú i takí, ktorí chceli veľa detí, a nebolo im dopriate a tak majú „iba“ jedno. 

Dôležité je prijať realitu takú, akú je a žiť v prítomnosti. Nežiť v snoch a byť vďační za to, čo máme. Lebo či máte detí jedno alebo päť, najdôležitejšie je prijať ich, byť jemu či im tým najlepším rodičom. Život nám ponúka iba jednu šancu, preto buďme tými najlepšími rodičmi, akými dokážeme byť. Nedajme na mienku okolia, riaďme sa srdcom a naše dieťa (či deti) to určite ocení.

Zo života autorky: Som jedináčik a jedného aj mám 

„Ako malá som nijak negatívne nevnímala fakt, že som jedináčik. Mala som okolo seba sesternice a bratrancov, s ktorými bola zábava. A keď som bola doma, tak sa celý svet točil okolo mňa. Samozrejme, vtedy to bolo úplne iné, moji rodičia pracovali alebo mali povinnosti, a tak som sa často musela hrať sama. Prvé negatívne pocity s tým, že som jedináčik som začala pociťovať až potom, keď som sa sama stala mamou. Lebo zatiaľ, čo ja som mala v detstve bratrancov a sestrenice, moje dieťa toto nezažije.

Ja súrodencov nemám, a môj muž má o 10 rokov mladšieho brata, ktorý na zakladanie rodiny ani zďaleka nemyslí. Bolo by fajn mať teraz sestry či bratov s rodinami, s ktorými by sme sa mohli stretávať a naše deti by sa spolu hrali. A nielen to.

Všetci starneme a ja si občas pomyslím na to, že keby sa niečo stalo, tak sa o mojich rodičov chcem postarať ja. Súrodenci si to môžu podeliť, ale jedináčik má starnúcich rodičov na svojich pleciach. Aj keď, dobre viem, že nie vo všetkých súrodeneckých vzťahoch vládne idylka.

A prečo mám teda len jedného syna? Keď bol malý, tak som sa o neho chcela starať naplno. Keď začal rásť a skúmať okolie, bola som tiež nablízku. A zrazu má 7 rokov, a ja si už neviem a ani nechcem predstaviť, že by som sa mala zasa starať o bábätko. Niekedy ma prepadne slabá chvíľka, ale potom k nám príde nejaký kamarát či kamarátka, kde skôr či neskôr k nejakej nezhode dôjde a ja musím robiť rozhodcu, a tá chuť na ďalšie dieťa ma hneď prejde.

Teraz počas diaľkového vyučovania som tu mala na týždeň aj synovu spolužiačku, tiež jedináčika, a to bolo samé: „Ja to viem lepšie, ja bežím rýchlejšie, moja jahoda je sladšia.“ Vždy obdivujem početné rodiny s mnohými deťmi a veľmi fandím mamám, ktoré majú viac ako jedno dieťa. Ja som si však zvykla na to, že s jedným je aká-taká pohoda a  ide to ľahšie.

A tiež fakt, že by som mala zas odznovu absolvovať systém od škôlky po školu, kvôli čomu je človek fixovaný k jednému miestu, ma od ďalšieho dieťaťa odrádza. Ale kto vie, človek mieni... Veď my sme v podstate neplánovali ani to prvé.“