Pred 20 rokmi zomrel skladateľ Tibor Andrašovan

Dňa 14. júna uplynie už dvadsať rokov od smrti slovenského skladateľa, dirigenta a dramaturga Tibora Andrašovana. Nedosiahol také skladateľské méty ako jeho učiteľ skladby na Štátnom konzervatóriu Eugen Suchoň, zato na skôr folklórnom než opernom Slovensku si získal značnú popularitu vďaka širokému diapazónu svojej tvorby a jej prístupnosti pre široké vrstvy populácie.

Tibor Andrašovan sa narodil sa v Slovenskej Ľupči 3. apríla 1917, už ako 15-ročný hrával na klavíri v tanečných kurzoch a baroch, po absolvovaní učiteľského ústavu a hudobnej vedy na bratislavskej FFUK od roku 1940 študoval skladbu a dirigovanie na Štátnom konzervatóriu. Od sezóny 1946/47 do 1954/55 bol dirigentom opery SND a od roku 1951 aj jej dramaturgom, v rokoch 1955-57 umeleckým vedúcim SĽUK-u a v období 1968-72 jeho riaditeľom, no väčšinu života prežil ako umelec v slobodnom povolaní.

S jeho tvorbou som sa po prvý raz stretol ako 11-ročný chlapec vo filme Rodná zem, príbehu o zakladaní SĽUK-u, z ktorého si dodnes pamätám valaškové i slovné súboje Martina Ťapáka s Gustávom Valachom, pieseň traktoristky Ej zahoreli zore na tom našom dvore, ako aj prvé stretnutie s hercom i spevákom Františkom Zvaríkom v postave natierača v sídle súboru na zámku v Rusovciach. Z okien nášho domu na Lermontovovej ulici som majstra potom viackrát sledoval ako kráča ku svojmu domu (postavenému architektom Jurkovičom) uprostred pomyselnej čiary medzi bytom Anny Hrušovskej (v spodnej časti ulice) a vilou Hubovcov na Vlčkovej.

Prečítajte si tiež:
V Bratislave uviedli výstavu k 100. výročiu narodenia skladateľa Tibora Andrašovana

Andrašovan bol známym bohémom a fešákom (vždy v klobúku a šatke okolo krku), takže som z diaľky mohol „kontrolovať“ aj jeho atraktívne návštevy. Osobne som sa s ním zoznámil až v poslednom desaťročí jeho života ako s porotcom na súťažiach matičných zborov, kde sme diskutovali o našej spoločnej diagnóze, na ktorú on potom čoskoro odišiel z pomedzi živých.

Do Národného osvetovému centra mi raz doniesol zbierku miešaných zborov pre neprofesionálne telesá, z ktorých jednotlivé skladby niesli vtáčie pomenovanie. Besedovať s ním bolo pôžitkom, veď pochodil svet krížom-krážom, ba z cudziny si zvykol doviesť aj svoje životné partnerky. Nútený dvojročný pobyt v Mongolsku využil na založenie symfonického orchestra, cestu do Egypta na zloženie hymny dekolonializovaného mladého štátu a pri príležitosti Majstrovstiev sveta v lyžovaní v Tatrách 1972 (kde dominoval československý skokan Raška) zložil znelku tohto podujatia.

Keďže do Opery SND som začal systematicky chodiť až v druhej polovici 50. rokov, jeho tamojšie pôsobenie som osobne nezažil. Dokumenty však dokladujú, že ako dirigent sa na našej prvej scéne prezentoval predovšetkým v baletoch (Hlúpy Jano, Sylfída, Morská panna, Polovecké tance, Coppélia, Bolero, Raymonda) vrátane dvoch vlastných – Orfeus a Eurydika – považovaný za prvý slovenský balet (v roku 1988 prepracovaný pod názvom Večný Orfeus) a Pieseň mieru.

Okrajovo sa dostal aj k dirigovaniu opier, keď naštudoval Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1951), Kovařovicových Psohlavcov (1953), Donizettiho Dona Pasquala (1954) a na reprízach aj Čajkovského Eugena Onegina, Moniuszkovu Halku a Smetanovu Predanú nevestu.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)

Ako dramaturg opery SND divadla mal nevýhodu v tom, že v ňom pôsobil v rokoch politického útlaku dožívajúceho stalinizmu, čo sa v repertoári prejavilo koncentráciou na klasické české a ruské opery. No za jeho dramaturgovania opera SND naštudovala dve pamätné inscenácie režiséra Nikolaja Severianoviča Dombrovského (Eugen Onegin a Boris Godunov), ako aj druhú opravenú verziu Suchoňovej Krútňavy, ktorá sa potom dožila stovky repríz.

SND neskôr uviedlo aj dve z jeho šiestich opier, ktorým sa však od kritiky nedostalo príliš pozitívneho ocenenia (prvú charakterizovala ako folklórnu spevohru druhú skôr ako scénickú hudbu). Išlo o komickú operu Figliar Geľo podľa Hollého hry Geľo Sebechlebský (1958, libreto Jela Krčméry a Martin Ťapák, 9 predstavení) a operný prepis Čapkovej drámy Biela nemoc (1968, libreto Jozef Budský, 14 predstavení).

Treťou v divadlách uvedenou operou skladateľa bola Hájnikova žena napísaná na vlastné libreto, ktorú v roku 1974 naštudovala Spevohra Divadla JGT (dnešná Štátna opera) v Banskej Bystrici v réžii Branislava Krišku. Pritom skladateľ už 11 rokov predtým napísal aj scénickú hudbu pre rozhlasovú dramatizáciu Hviezdoslavovho básnického diela. Okrem už dvoch spomínaných vlastných baletov, ktoré aj dirigoval, je autorom aj ďalších baletov ako Ikaros (uvedený v SND 1965), Slávnosti slnovratu, Letokruhy, Kaštieľ na Čiernom kameni.

Adrašovan skomponoval hudbu k mnohým významným činoherným inscenáciám SND. Spomeňme aspoň pásmo štúrovskej poézie Pieseň našej jari, Legenda o láske, Romeo a Júlia, Príhoda na brehu rieky, Vejár, Inkognito, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Herodes a Herodias, Najdúch, Marína Havranová, Búrka atď.

Skladateľ vytvoril hudbu cca k päťdesiatim filmom. Z tých hraných treba spomenúť Rodnú zem, Drevenú dedinu, Katku, Štvorylku, Statočného zlodeja (filmová verzia Jožka Púčika), dvojdielneho Bielikovho Jánošíka, Majstra kata, Páni sa zabávajú (podľa L. Nádašiho-Jégého). Skladal hudbu aj k televíznym verziám divadelných hier Rozmajrín, Kamenný chodníček, Kocúrkovo a k dokumentárnym filmom Krompachy, Zem volá, Obrázky z Tatier, Národný umelec Paľo Bielik, Ladislav Chudík – recitátor, Matky z Čierneho Balogu atď.

Mimo SND mu divadlá uviedli hudobnú veselohru Na Zemplíne (1986, Štátne divadlo Košice, libreto autora Juraja Králika v zemplínskom nárečí), na bratislavskej Novej scéne operetu Pánska volenka (podľa Jesenského Štvorylky, 1960, na libreto Jaroslava Rozsívala), o ktorej recenzent napísal, že „Andrašovanova hudba je plnokrvná, invenčná, vychádza z domáceho naturelu, je formovo pevne vystavaná a má šarm.“ a muzikál Kráľ bláznov (podľa Victora Huga, na libreto Margity Mayerovej, 1984) pôvodne zamýšľaný ako opera a napokon sa viac podobajúci na operetu.

O popularitu v najširších vrstvách sa však skladateľ pričinil predovšetkým hudbou, ktorú skladal pre Lúčnicu a SĽUK, z ktorých spomeňme Okolo Braniska, Podpolianska mlaď, Tance v Terchovej, Čepíkový tanec, Hrabačky, Radvanský jarmok. Operný divák možno na jeho diela zabudne, ale zostane navždy zapísaný v srdciach milovníkov slovenského folklóru. K 100. výročiu narodenia skladateľa v roku 2017 usporiadala Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici – Literárne a hudobné múzeum výstavu Dialógy – Tibor Andrašovan.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video