Vitajte na webe nezávislého časopisu o opere, klasickej hudbe a balete Opera Slovakia.

Reklama

Záverečný víkend Musica non grata

13. júna 2021 Vladimír Blaho Sezóna 2020/2021

K výročiu narodenia Drahomíry Bargárovej, prvej slovenskej opernej režisérky

Drahomíra Bargarová (1936 – 2021), foto: archív OS
Veľkosť písma
A
A
A
Dňa 13. júna t.r. si pripomíname 85. výročie narodenia Drahomíry Bargárovej, ktorá od 27. januára 2021 už nie je medzi živými. Ak prvou slovenskou činohernou režisérkou bola Magda Husáková-Lokvencová, tak rodáčka z Moravského Jána má prvenstvo medzi ženskými režisérkami operného divadla.

Keďže podrobné údaje o jej životnej anabáze uverejnil portál Opera Slovakia tak v nekrológu ako aj pred štyrmi rokmi recenziou publikácie Lýdie Urbančíkovej (2017) venovanej tejto umelkyni, či článok k jej 80. narodninám, obmedzím sa teraz na jej prínos pre slovenskú opernú réžiu najnovšie zdokumentovaný autormi aj v druhom diele Dejín slovenského divadla (DÚ, 2021).

V prvom rade Bargárová malo to, čo nemá každý režisér, ktorý si trúfne režírovať operu, čiže obrovský široký záber v oblasti umenia, čo jej umožňovalo okrem režijných prác vyslovovať sa aj k iným zložkám operného diela. Dokázala „hovoriť“ do dramaturgie (veď viacero rokov bola dramaturgičkou Spevohry Divadla JGT, dnešnej Štátnej opery v Banskej Bystrici) a vedela si z dramaturgickým plánov na oboch svojich pôsobiskám (Bystrica, Košice) správne vyberať tituly, ktoré jej sadli na telo.

Drahomíra Bargarová (1936 – 2021), foto: archív OS

Jej základnou devízou však bolo, že rozumela hudbe, čo nemožno povedať o mnohých (najmä činoherných alebo filmových) režiséroch, ktorí sa odhodlávajú aj na réžie operných titulov. Ale vo vlastných inscenáciách dokázala aj tvorivo spolupracovať s dirigentmi, výtvarníkmi či choreografmi, pričom si vždy stála za svojimi názormi, čo azda tiež bolo príčinou toho, že sa občas dostávala do konfliktov a narážala na nepochopenie.

O jej všestrannosti svedčí aj fakt, že v umeleckých počiatkoch režírovala aj divadelných ochotníkov a pre preniknutie do tajov jej milovanej talianskej opery študovala niekoľko semestrov na FFUK aj taliančinu. Rovnako sem patrí aj ovládanie klavírnej hry a osvojenie si základov operného spevu a fakt, že popri réžiách v divadle uvádzala operné diela aj v televízii (Paisiellovi Astrológovia, Telemannov Kantor, baletná pantomíma na hudbu Mozarta Pantalone a Colombina, Čajkovského Jolanta, no predovšetkým Oidipus Rex Jána Zimmera podľa Sofokla), pričom televízna filmová inscenácia Verdiho Otella (s exportným obsadením Andrej Kucharský, Štefan Babjak a Magdaléna Blahušiaková) z roku 1976 sa točila aj v exteriéroch.

Po dvanástich rokoch jej režijnej činnosti ju znalec mimobratislavských operných divadiel Igor Vajda v časopise Slovenské divadlo (1973) označil za druhú najlepšiu režisérku na Slovensku (po Branislavovi Kriškovi). Rozdiel medzi nimi bol azda najmä v tom, že kým Kriška chcel pôsobiť na diváka cez výtvarnú zložku a podčiarknutie nejakej myšlienky, Bargárovej išlo skôr o zdivadelnenie diania na javisku a prekonanie opernej statickosti. Na rozdiel od Krišku však venovala aj viac pozornosti profilácii jednotlivých spevácko-hereckých výkonov.

Drahomíra Bargárová

Popri jej širokom rozhľade druhou jej vzácnou devízou bolo, že v jej režisérskom rukopise nikdy nešlo len o aranžovanie a rutinné pretlmočenie uvádzaných operných diel, ale vlastne spolu Branislavom Kriškom (najmä v jeho „košickom období) kládla u nás základy modernej opernej réžie. Viaceré z prvkov, ktoré od posledného desaťročia si privlastnilo tzv. režisérske operné divadlo, uplatňovala už o dve až tri desaťročia skôr, ale so silnou dávkou citlivosti voči inscenovaným predlohám, bez schválností, zato vždy s cieľom povýšiť divadelný účinok inscenácie.

Už počas štúdií na JAMU v Brne vytvorila na jej pôde inscenácie Pergolesiho Slúžky paňou, Janáčkovho Počátku románu, režírovala prvé české uvedenie Purcellovej opery Dido a Aeneas a v Dvořákovej Rusalke si aj zatancovala. Tieto študentské réžie predznamenávali, že jej bude blízka komická opera, že bude siahať po „neošúchaných“ tituloch a tiež jej zmysel pre výtvarno.

Na svojom prvom pôsobisku v Banskej Bystrici pripravila 9 inscenácii. Začala Pauerovým Slimákom táradlom (1962), ktorého o pár rokov neskôr inscenovala aj v nemeckom Wittenbergu. Na jej réžii Donizettiho Dona Pasquala kritika ocenila, že rytmus hudby dokázala preniesť na javisko. Už tu zapôsobila priehrštím režijných nápadov a príbeh posunula do obdobia secesie. Jej prvým stretnutím s majstrom Verdim bolo v Maškarnom bále (1965), pričom celkovo to bola jedna z jej jedenástich verdiovských réžií ôsmich opier skladateľa.

A. Dvořák: Rusalka, DJGT Banská Bystrica, 1963, Ladislav Longauer (Vodník), foto: súkr. archív rodiny
G. C. Menotti: Stará panna a zlodej, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera v Banskej Bystrici), 1967, Dagmar Rohová (Laetícia), Štefan Babjak (Bob), foto: Archív ŠO

Podobne ako v SND aj v Banskej Bystrici spojili do jedného večera veristickú aktovku (tu Leoncavallových Komediantov) s Orffovou Múdrou ženou, ktorú na Slovensku spopularizovalo bratislavské vystúpenie Dražďanskej štátnej opery v roku 1959. Bargárová sa nerozpakovala krvavý taliansky príbeh Leoncavalla preniesť do súčasnosti v časoch, kedy ešte takýto časový posun nebol (tak ako dnes) takmer normou. Inscenáciu Orffovej opery zasa oživila tým, že k postave kráľa pridala trio kráľovských šašov – tanečníkov, ktorých použila aj na úpravu scény počas predstavenia.

Jej inscenácia Menottiho Starej panny a zlodeja (1967) bola nielen dramaturgickým ale aj režijným bonbónikom v závere sezóny 1966/67. Dokázala zaplniť akciou aj orchestrálne pasáže diela a výborne si porozumela tak s výtvarníkom inscenácie (Michal Čech) ako aj s účinkujúcimi sólistami. Svoj zmysel pre komickosť uplatnila potom aj pri réžii operety Oskara Nedbala Poľská krv. S Banskou Bystricou sa rozlúčila inscenáciou originálne poňatej Verdiho Traviaty, ktorú zobrazila ako spomienku Alfreda na svoju životnú lásku akcentujúc malebnosť výjavov a ich citovú vypätosť. V hlavnej postave sa v tejto inscenácii predstavila Edita Gruberová, vtedajšia členka banskobystrickej opery.

G. Verdi: Hoffmannove poviedky, Divadlo J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera), 1969, Edita Gruberová (Olympia), Ján Zemko (Hoffmann), foto: Archív ŠO

V košickej opere pôsobila v rokoch 1969-89 a pripravila tam 34 inscenácií (vrátane dvoch operiet), pričom dve desiatky z nich sa týkali talianskej opery, jej srdcu tak blízkej. Štyri operné tituly inscenované v Banskej Bystrici (Maškarný bál, Traviata, Múdra žena a Don Pasquale) si zopakovala aj v Košiciach, pričom Verdiho Traviatu a Pucciniho Madama Butterfly v Košiciach naštudovala po dva razy. Takmer vo všetkých inscenáciách spolupracovala s výtvarníkom Jánom Hanákom alebo s Ladislavon Šestinom.

C. Orff: Múdra žena, Štátne divadlo Košice 1973, foto: Archív ŠDKE
G. Verdi: Rigoletto, Opera ŠD Košice, foto: Archív ŠDKE

Významnou bola už jej druhá premiéra v tomto divadle, v ktorej popri na Slovensku tradične vynechávanej Sestre Angelike z Pucciniho Triptychu režírovala aj novú operu Ota Ferenczyho Nevšedná humoreska. V Pucciniho jednoaktovke sa jej aspoň čiastočne podarilo eliminovať statickosť a nedramatickosť skladateľovho spracovania, zato v novej slovenskej opere si prišla na svoje. Podčiarkla fraškovitosť príbehu, pred jeho začiatok predsunula pantomimickú expozíciu a javisko zaplnila neustálym pohybom.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál k 75. výročiu vzniku súboru)

Ako vo všetkých jej inscenáciách aj v Mozartovej opere Così fan tutte vyžadovala od účinkujúcich uvoľnené herectvo. Charakteristickým prístupom k réžii Holoubkovej opery Túžba bolo zdôraznenie rozprávkovosti a prísnej štylizovanosti. Nielen v Košiciach ale aj pri hosťovaní súboru košickej opery v Bratislave pochvalné reakcie vyvolala jej réžia Verdiho Otella s dôsledne vystavanými charaktermi a vzťahmi medzi troma hlavnými protagonistami, ktorým dominoval aj unikátny spevácky prejav Jozefa Kondera v titulnej úlohe. Režisérka za ňu získala ocenenie od Zväzu divadelných umelcov a Literárneho fondu.

G. Verdi: Otello, Štátne divadlo Košice, 1971, Jozef Konder (Otello), foto: Archív ŠDKE
G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera ŠD Košice, foto: Archív ŠDKE

S mimoriadnym ohlasom sa stretla jej réžia Pucciniho Bohémy, kde rozihrala dokonale veselé výjavy a dokázala príbeh odsentimentalizovať aj bez prenosu príbehu do dnešných čias, pričom inscenácia mala úspech aj vďaka kvalitnému speváckemu obsadenie. V roku 1973 sa na program košickej opery dostali dve spojené opery: Pucciniho Plášť v réžii Braňa Krišku a Orffova Múdra žena, v ktorej režisérka opäť hýrila nápadmi. Pri známej predispozícii Bargárovej k nespútanej komediálnosti bola jej inscenácia Rossiniho Barbiera zo Sevilly skôr decentná než bujará. Na rozdiel od bystrickej inscenácie, v ktorej recitatívy nahradila prózou, tu správne pochopila významný zástoj, aký majú recitatívne pasáže v Rossiniho operách.

Drahomíra Bargárová a Eugen Suchoň pred premiérou opery E. Suchoňa Krútňava v Košiciach v roku 1975
E. Suchoň: Krútňava, Opera ŠD Košice, foto: Archív ŠDKE

Pri réžii Suchoňovej Krútňavy (ktorú v Bystrici režíroval Kriška, no ona ako dramaturgička presadila použitie pôvodnej verzie diela, pravda bez činoherných postáv) v rozvíjaní sujetu sa viac koncentrovala na najdramatickejšie miesta (druhý, štvrtý a piaty obraz) než na obrazy plniace skôr dekoratívnu funkciu (svadobný a záverečný). V Štyroch grobianoch Wolfa-Ferrariho zvýraznila v súlade s hudbou tanečnosť, do hereckých akcií vniesla živý rytmus a veselohernú nadsázku.

Na poli vážnej opery vo veristickom Giordanovom Andrea Chénierovi budovala dusnú atmosféru revolučných čias a s účinkujúcimi úspešne pracovala na psychológii postáv. Menej „revolučne“ sa postavila k Pucciniho Madama Buttefly, a to tak v roku 1978 ako potom o deväť rokov neskôr. Jej réžii veristických dvojičiek časť kritiky neadekvátne vytýkala prílišný naturalizmus, ktorý je alfou a omegou tohto hudobno-divadelného štýlu. Bargárová mala zvláštny vzťah k opernej tvorbe Gruzínska, keď do repertoáru pretlačila a potom režírovala Lagidzeho operu Lela (1979) a o sedem rokov neskôr Taktakišviliho operu Mindija (operu tohto skladateľa Tri životy uviedli aj v SND v roku 1975 a v nej sa po prvý raz zaskvel Peter Dvorský).

Počas predstavenia Verdiho opery Don Carlos v Štátnom divadle Košice, I. Olejčeková-Neshybová, F. Balún, D Bargárová, E. Pappová, J. Regec, foto: archív OS
G. Verdi: Nabucco, Opera ŠD Košice, 1988, foto: Archív ŠDKE

V 80. rokoch režisérka pripravila šesť inscenácií Verdiho opier, no ani jedna nemala taký nadšený ohlas ako spomínaný Otello z roku 1971. V prípade Verdiho Dona Carlosa si, podobne ako v bratislavskej Wasserbauerovej inscenácii z roku 1956, zvolila verziu diela aj s úvodným obrazom vo Fontainebleau, ktorého zaradenie dáva príbehu väčšiu logiku. Po réžiách Trubadúra Traviaty preniesla na košické javisko monumentálne poňatú Aidu so zaujímavým aranžovaním zborových scén. Pre dosiahnutie adekvátneho účinku režisérka spolu s výtvarníkmi (Ján Hanák a Ľudmila Purkyňová) sa nechala inšpirovať starým egyptským umením. Menej invenčná bola réžia Rigoletta, kým jej posledná košická réžia Nabucca (1988) pracovala s korigovaným Hájkovým prekladom a bola skôr pokorným vzdaním úcty skladateľovi.

Z inscenácií jej posledného desaťročia v košickej opere treba ešte vyzdvihnúť Donizettiho Dona Pasqaula a v nejednoznačne prijatom Čajkovského Eugenovi Oneginovi sa opäť nezmierila s inscenačnou tradíciou a svojsky ho interpretovala. Raritou bola jej réžia modernej českej opery(?) Chameleón (podľa Kunderu), v ktorej v spolupráci s autorom robila aj úpravy.

M. Štědroň a L. Kundera: Chameleón, Opera ŠD Košice, foto: Archív ŠDKE
G. Donizetti: Don Pasquale, Štátne divadlo Košice, 1982, foto: Archív ŠDKE

Treba ešte pripomenúť, že v časoch jej pôsobenia v Košiciach tamojší súbor dosahoval vysoké parametre aj v sólistickom ansámble, ktorý sa podieľal na jej inscenáciách (Konder, Margita, Mauréry, Šomorjaj, Balún, Hájek, Abrahámová, Harnádková, Šmáliková, Pappová, Váradyová, Adamcová atď). Po jej odchode z divadla sa na Slovensku o opernú réžiu začali popri mužoch pokúšať aj ďalšie ženy, ktoré sa však zatiaľ nedopracovali k takým jednoznačným úspechov ako práve ona. Spomínaná kniha Lýdie Urbančíkovej zostavená z rozhovorov s režisérkou a z kritických ohlasov na jej tvorbu vypovedá obsažne o tejto významnej osobnosti slovenského operného divadla.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Video: Záznam Verdiho La traviaty z banskobystrickej opery v réžii Drahomíry Bargárovej z roku 1968.

Zdieľať:

O autorovi

Vladimír Blaho
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
Zistiť viac
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Opera Slovakia o.z. nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v časopise Opera Slovakia.

Komentáre

Pridajte komentár

Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.


P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin
Deutsche Oper am Rhein
záznam predstavenia zo marca 2024
obsah, osoby, obsadenie a viac info TU...