Trasa

Sedlo Súľová – sedlo pod Hoľou – Čertova hoľa – sedlo pod Hoľou – Hoľa – sedlo Súľová

Kalendárna zima má svoju prvú polovicu za sebou a na okolitých horách nie je skoro žiadny sneh. O to prekvapivejší je príchod do sedla Súľová. Je celé biele, a nielen kvôli námraze na stromoch. Kúsok pod sedlom, kde červená značka opúšťa hlavnú cestu a mieri do lesa, je aj na zemi hrubšia vrstva snehu a neustále husto sneží. Z modrej oblohy! Za tento efekt môžem vďačiť pomerne silnému vetru, ktorý zo stromov neustále zhadzuje inovať. Ďalej v lese, v závetrí pod hrebeňom sa situácia upokojí. Zakrátko sa chodník, presnejšie pohodlná zvážnica, vracia na hrebeň a dostávam sa na čoraz rozľahlejšie rúbanisko, obrázok tak samozrejmý vo Volovských vrchoch. Rúbaň je staršieho dáta a postupne zarastá. Cesta sa dôsledne drží stúpajúceho hrebeňa, všetok porast okolo mňa je krásne vyzdobený a do biela žiari v kontraste s modrou oblohou. Pričom platí, že čím som vyššie, tým je inovate menej.

Hrebeň sa na chvíľku vyrovná pri kóte Peklisko. Je to len skalný zub pár krokov od zvážnice. Oplatí sa zájsť, ponúka prvé krásne pohľady do okolia. Ak dole v sedle fúkal vietor, tak tu fúka vetrisko. Nárazy sú také silné, že opakovane neudržím rovnováhu na skalke. Odfotiť zaostrenú fotku si vyžaduje skutočne enormné úsilie a trpezlivosť. V prvom rade je odtiaľ pekný pohľad smerom do sedla Súľová a na hlavný hrebeň Volovských vrchov dvíhajúci sa ďalej k beznádejne hnedej Smrečinke a Babinej. Napravo od Babinej, kúsok ďalej na druhej strane údolia Hnilca leží masív Veľkej Knoly a spoza neho nesmelo vykukujú vrcholky Vysokých Tatier, dnes po prvýkrát a rozhodne nie naposledy. Východným smerom si výrazná Hnilecká dolina kľukatým spôsobom razí cestu Volovskými vrchmi. Západným smerom leží údolie Slanej, kompletne vyplnené inverznou oblačnosťou a z mrazivého bazéna bielej peny vystupujú len najvyššie vrcholky Revúcej vrchoviny. Najvýraznejší je pochopiteľne najvyšší, do biela vymrazený Veľký Radzim. Pozadie krásnemu divadlu robia Stolické vrchy na druhej strane údolia, kde je biela farba zastúpená opäť len veľmi symbolicky.

Dosýta vyfúkaný pokračujem ďalej. Za Pekliskom sa hrebeň pohodovo dvíha, cesta vedie pomedzi stromy, v korunách ktorých poriadne hučí vietor. Asi aj z tohto dôvodu sa mi tu niekde pošťastilo vidieť jeleňa na päť metrov. Z ničoho nič priamo predo mnou vyskočil ladným skokom z hustého porastu naľavo, druhým ladným skokom preskočil zvážnicu a tretím mohutným skokom zmizol v poraste napravo. Trvalo to tak tri sekundy. Mal neskutočné parožie, musel to byť dvanástorák, aj keď neviem, čo to znamená. Asi niečo ako dvanásťvalec, proste najvyššia liga. Postupne sa prepracujem k miestu, kde lesná cesta opúšťa doterajšiu líniu hrebeňa, ktorý sa začína strmšie dvíhať na vrchol Hole. Vďaka vyrúbaným stromom je odtiaľ pekný pohľad na Veľkú Knolu a tatranské štíty nad ňou. Nasleduje dvíhajúci sa traverz rozľahlých a kompletne odlesnených juhozápadných svahov Hole. Nie je tu takmer žiadny sneh, ktorý by spúšť aspoň trochu zamaskoval. Tak aspoň že výhľady západnými smermi zachraňujú situáciu. Známe pohľady na Stolické vrchy, Nízke a postupne aj Vysoké a Západné Tatry dostávajú s rastúcou nadmorskou výškou stále lepšiu perspektívu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zhruba po dvoch hodinách od začiatku výstupu sa ocitám späť na hlavnom hrebeni Volovských vrchov, v odlesnenom sedle pod Hoľou. Otvárajú sa odtiaľ krásne pohľady na východ do vnútrozemia pohoria. Vybehnúť odtiaľ na vrchol Hole je už hračka, ako najvyšší a hlavný dnešný cieľ si ju však nechávam na koniec. Pokračujem preto v pôvodnom smere a po prekonaní menšieho zalesneného hrebeňového pahorku mám pred sebou pohľad na Čertovu hoľu. Odlesnené svahy a zbytky lesa po kalamite okolo vrcholu. Až doteraz som sa držal červenej značky, tu ju opúšťam, keďže Cesta hrdinov SNP vrchol Čertovej hole podchádza traverzom. Nemierim na samotný vrchol, ktorý je zalesnený, ale na odlesnený vrcholový chrbát, ktorý Čertova hoľa vysiela na severovýchod. Vhodnou zvážnicou sa naň dostanem z opačnej strany. Aj keď tu poriadne fúka, nie je to už nárazový víchor, ako na Peklisku. Pohľady do vnútrozemia Volovských vrchov sú vskutku nádherné, aj miesto je na pomery pohoria v pohode, rúbaň je staršieho dáta a spúšť je zmiernená trávou a mladými stromčekmi. Zaujímavý je pohľad na mohutný masív susednej Hole, spoza ktorej naľavo, presne cez sedlo pod Hoľou vystupuje Kráľova hoľa a Ďumbier, zatiaľ čo napravo sa ukazujú vrcholky Tatier. Chvíľu si vychutnávam výhľady, hlavnú pauzu mám však naplánovanú na Holi, takže po dôkladnej fotodokumentácii sa vraciam späť do sedla pod Hoľou. Trvalo to niečo cez pol hodinku.

Vybehnúť zo sedla do nevysokého svahu na Hoľu sa zdá byť záležitosť chvíľky, no až tu človek zistí, ako rozsiahly je to vrch. Je veľmi plochý, ostatne ako mnoho ďalších volovských vrcholov a k samotnému vrcholku sa tiahne niekoľko sto metrov. Má zhruba trojuholníkový tvar s cípmi na juhu, severovýchode a severozápade. Posledne menovaný je najviac zalesnený. Teraz stojím na južnom a zdá sa, že ak sú, najkrajšie výhľady smerom k Tatrám musia byť zo severovýchodného. Prejsť tam znamená predrať sa pomedzi nekonečné, nevzhľadné kopy suchých koreňov a konárov, ktoré tu ostali po nedávnej ťažbe dreva. S pohľadmi na Tatry som sa nemýlil, dokonca na tom mieste rastie aj nejaká vegetácia, navyše je tu aké-také závetrie, dnes lepšie miesto na oddych nenájdem. Vychutnať si a zdokumentovať výhľady z Hole z jedného miesta nie je možné pre jej rozľahlosť. Preto sa tu po oddychu ešte celkom slušne poprechádzam.

Najviac ma zaujal pohľad na juhozápad, v poobedňajšom čase bohužiaľ priamo proti nízkemu zimnému slnku. Za normálnych okolnosti by to bol pohľad dole na kopcovitú krajinu, ktorú vytvára Revúcka vrchovina vtesnaná medzi Volovskými a Stolickými vrchmi, s pokračovaním za Rožňavu až kamsi k Lučencu. Avšak dnešná inverzia, ktorej hladina od rána evidentne o čosi poklesla, vyčarovala z pohoria naozaj krásne súostrovie.

Do západu slnka ostáva tak hodinka a pol, je teda najvyšší čas začať zostup. Dnes po tretíkrát a naposledy prichádzam k rázcestníku v sedle pod Hoľou a po červenej magistrále sa podvečerným svetlom nasvieteným úbočím Hole vraciam do sedla Súľová. Na Peklisku ma naplno zastihuje zlatá hodinka. Perfektný je pohľad dole na dozlata presvetlené chuchvalce hmly, ktoré vietor preháňa ponad sedlo. Nižšie na vyrúbanom hrebeni stíham aj západ Slnka. Pre hustú vysokú oblačnosť je trochu nepresvedčivý. Do sedla Súľová prichádzam za súmraku. Tomu hovorím bezchybné načasovanie.

Zhodnotenie

Výstup na Hoľu a jej menšiu sestru Čertovu hoľu bol krásnym turistickým zážitkom. Takmer výhradne však vďaka vzdušnému putovaniu s peknými zimnými výhľadmi. Množstvo z nich je dostupných priamo zo značenej magistrály. Stav lesných porastov vo Volovských vrchoch, tu najmä na Holi, je jednoducho tragický. Nie je to zďaleka môj prvý článok z tohto pohoria, a preto sa s konštatovaním dosť opakujem. Nič iné sa ale nedá dodať. Rovnako stále platí, že chýbajúci les na pár rokov umožňuje neuveriteľne výhľadové putovanie po horných poschodiach volovských hôr. V prechodnom období, dúfajúc, že bude trvať čo najkratšie, si teda treba vychutnávať horizonty a nesústrediť sa príliš na blízke okolie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek