Známy kameraman slovenského pôvodu si zaspomínal na nakrúcanie, ale aj na iskrivú spoluprácu s režisérkou Agnieszkou Hollandovou. V rozhovore sme sa dotkli aj témy „odsťahovania“ chorého syna z tohto života.
Prvý júlový deň vstúpi do kín očakávaný film Muž so zajačími ušami, ktorý ste nakrútili s Martinom Šulíkom. S akými pocitmi čakáte po takom čase na slovenskú premiéru?
Veľmi sa teším, premiéra bola už trikrát prekladaná a už som na film takmer aj zabudol a teraz som si znova spomenul. Neviem sa dočkať.
V čom vám bola téma filmu Muž so zajačími ušami blízka?
Ono je to vždy istým spôsobom o tom istom – o vzťahoch, o láske. Všetci to poznáme, nech robíme, čo robíme, život sa nám krúti pod rukami. A snažíme sa vyviaznuť zo všetkých problémov, ktoré sa na nás hrnú zo všetkých strán. Tu hrá hlavnú úlohu Mirek Krobot, skvelý režisér a herec. Myslím si, že Martinovi Šulíkovi vyšiel kasting úplne presne, že sa na tú úlohu výborne hodí.
Keď to porovnáte s filmom Šarlatán, za ktorý ste nedávno získali aj Českého leva, v čom bol váš prístup iný?
Každý film je iný. S Agnieszkou Hollandovou sme rozprávali dej Šarlatána nelineárne, čo kládlo na mňa inak špecifické nároky. Rôzne časové obdobia bolo treba odlíšiť. Niekde som to dosiahol zvýšenou sýtosťou, niekde zníženou, niekde kontrastom a surovejšou gradáciou filmového zrna.
Spolu s režisérom Martinom Šulíkom a architektom Františkom Liptákom ste si vo filme Muž som zajačími ušami aj zahrali. Ako k tomu došlo?
Vzniklo to spontánne, jedného z trojice výskumníkov mal hrať niekto iný, no mal zdravotné problémy. Už sme to potrebovali nakrútiť, tak som sa ponúkol a Martin to zobral. Pustili sme kameru, postavili sa pred ňu a bolo.
Užili ste si to?
No jasné. V Martinovom filme som hral už druhýkrát, ale prvý raz som bol odzadu, až teraz som bol odpredu.
S režisérom Martinom Šulíkom pracujete spolu roky, určite už dobre poznáte spôsob práce a očakávania. Ako sa mení vaša spolupráca? Bolo to pre vás pri nakrúcaní v niečom aj náročné?
Foto: Garfield Film
Pri práci s dlhoročným spolupracovníkom je minimum nevýhod a veľa výhod. Tie základné mantry a finesy v rámci prípravy už môžeme preskočiť, keďže sa už dlho poznáme a vieme, čo od toho druhého čakať. V tom je to fajn. Pre mňa bola výzva z obrazového hľadiska v príprave. Martin je výtvarne cítiaci režisér, takže príprava bola ako vždy precízna. Transformácia scenára do obrazu bola teraz pestrejšia v tom, že koncept je veľmi surreálny. Pre mňa to znamenalo odlíšiť niektoré pasáže od iných, niečo bolo napríklad saturované do čudesných farieb, niečo v čiernobielej škále, s tým sa bolo teba pohrať a správne to vyvážiť.
Pri spolupráci s režisérkou Agnieszkou Hollandovou vraj dochádzalo neraz k „prečisťovaniu atmosféry“, diplomaticky povedané. Že vie veľmi jasne povedať, čo áno, čo nie. Máte rád takúto otvorenosť medzi režisérom a kameramanom? Sú to dve profesie, ktoré stoja oproti sebe a vedia si pekne skočiť do vlasov. Alebo je pre vás lepšie, aby bol medzi týmito dvoma profesiami maximálny súzvuk?
Na jednej strane je to tímová práca, ale málokto vie, že profesia kamery a réžie stoja tak trochu proti sebe. Režisér je o čosi bližšie k hercom, kameraman si musí ustrážiť obrazovú rovinu. Často to na seba naráža. Niekedy by režisér z hľadiska dramaturgie a scenára potreboval, aby herci boli v jednom zábere, no aby to malo aj obrazový výraz, treba to rozdeliť na viac záberov. Z logiky veci tam dochádza k iskreniu. V lepšom prípade to je pozitívne, tvorivé iskrenie. Keby to nebolo, znamenalo by to, že to flákajú. Každý ohmatáva tú tému z trochu iného uhla a keď to pekne zaiskrí, je šanca, že sa tam aj niečo zrodí. V horšom prípade… taký som našťastie nezažil.
S oscarovou režisérkou Agnieszkou Hollandovou ste nakrúcali minisériu Horiaci ker, ešte predtým spolu s jej dcérou Kasiou nakrútili film Pravdivá história o Jánošíkovi. Vyvíja sa aj táto spolupráca?
Áno, s Agnieszkou to už je profesijne dlhší príbeh a postupne sa to vyvíjalo. Pri Jánošíkovi som mal voči nej ešte obrovský rešpekt, možno až príliš veľký, pretože predo mnou stála osobnosť svetového kalibru. Aj ja som už bol pomerne rozbehnutý, ale skôr v lokálnom teritóriu, Čechy a Slovensko. Bola to skvelá skúsenosť, ktorú som si preniesol aj do Horiaceho kra. Tam sme sa dostali do rovnovážnejšej pozície. Bol som sebavedomejší a Agnieszka asi pocítila, že už jej to nepokazím… Dôvera sa prehlbovala aj napriek spomínanému iskreniu, ktoré je nevyhnutné a neutíchalo ani počas Šarlatána. Iskrenie-neiskrenie, dôvera tam bola už obojstranne obrovská.
Foto: Cinemart
Ako konkrétne vyzerá iskrenie v jej prípade?
Ona je úžasne impulzívny človek, čo na duši, to na jazyku. Skvelé je, že hoci to v danom momente vyzerá divoko, všetko sa prečistí na mieste a nedochádza k zákopovým vojnám. Zažil som už, že sa problémy riešia cez produkciu a zbytočne zložito si škrabete ľavou rukou pravé ucho. U nej sa všetko vyčistí hneď na mieste a ide sa ďalej.
Je to taký slovanský priamočiary prístup?
Dá sa to tak zjednodušiť. Ale ona má v sebe okrem toho slovanského naturelu aj americkú skúsenosť a „mazaná“ je aj európskymi masťami. Svoju svetovú skúsenosť si vybalí v každom tvorivom kroku, vidíte to všetko ako na tácke a je úžasné byť pri tom.
Kde sa vlastne u vás vzalo umelecké smerovanie? Zdedili ste ho alebo sa ho v sebe jednoducho objavili?
Trochu som ho zdedil a trochu som ho našiel. Môj otec bol výtvarník, podľa neho – a aj podľa iných – som vraj celkom pekne kreslil. Ale bol som trochu lenivý. Keď som pričuchol k fotografii, zistil som, že stačí cvaknúť a drapériu máte okamžite zachytenú. Pri maľovaní bola strašná práca tú drapériu presne trafiť. Ale do istého veku ma to bavilo, asi som pochytil nejaký gén od otca. Od mamy som zase pochytil niečo z chémie, bola stredoškolská profesorka chémie. A potom sa o vás obtrie nejaká vízia, niečo sa vo vás vynorí, trochu „čumíte“ z okna, a potom to už nejako ide s vami. Baví ma spracovávať obrazové videnie.
Fotografii ste sa vraj prestali venovať z celkom prozaického dôvodu a odišli do Prahy študovať kameru na FAMU.
Chodil som na bratislavskú Školu umeleckého priemyslu, takzvanú šupku, kde som študoval fotografiu. Vtedy bola analógová fotografia, všetko sa vyvolávalo ručne, v chemikáliách, z ktorých vznikali výpary. Som atopik a mal som veľké zdravotné problémy. Tmavú komoru som však miloval, z hľadiska psychiky to bol magický priestor, pod tým červenkastým svetlom vzniká obraz priamo pred vašimi očami. Vo vývojkách, ktoré ma ale zároveň ohadzovali ekzémami. V tej dobe som zistil, že existujú filmové laboratóriá, kde za vás toto martýrium robia laboranti v elegantných bielych plášťoch a vy sa s tým nemusíte trápiť. To bol jeden z rozhodujúcich momentov, keď som preskočil k filmu.
Prečo ste sa vybrali do Prahy?
To bol tiež prozaický dôvod. V tých časoch nebol na Slovensku otvorený odbor kamera, až o jeden či dva roky ho otvorili aj na VŠMU. Ale som tomu rád, lebo sa mi otvorilo trochu väčšie okno do sveta.
Čítajte aj Autorov filmov Obliehanie mesta a Ukradnutý štát ocenili za prínos spoločnosti
V Bratislave ste nedávno nakrúcali film Zošalieť spolu s režisérkou Zuzanou Piussi. O čo ide?
Je to taký česko-slovenský projekt, jej hraný debut, na ktorý ma oslovila a ja mám z toho radosť. Ona vie do svojich dokumentov dostať razanciu doby a mrazivú realitu problémov, ktoré nás obklopujú. Robím všetko pre to, aby sa to prenieslo aj do tohto hraného projektu.
Obaja ste pôvodom Slováci žijúci v Prahe. Ako sa ste sa stretli?
Vedeli sme o sebe už dávno, k tomuto trochu dopomohla moja dcéra, ktorá sa pozná s jej dcérou. Bola u nás návšteve a prišla reč na to, že Zuzana pripravuje takýto nejaký film. Potom sa mi Zuzana sama ozvala, či by som nemal záujem to robiť. Bola práve prudká pandémia a pre mňa bolo úžasné, že sa zrazu niečo deje a ideme tvoriť. Nakrúcame na etapy, bola komplikovaná pandemická doba, všetky tie nariadenia a obmedzenia, nakrúcame vo dvoch štátoch, riešime prechod cez hranice… Myslím, že to trochu presiakne aj do filmu.
Dcéra Nora sa pohybuje vo svete filmu, rovnako aj vaša manželka Katarína Štrbová Bieliková. Ako vyzerá rodinná večera? Rozprávate sa o práci, o filmoch a umení? Alebo len tak normálne konverzujete?
Manželka je kostýmová výtvarníčka, na niektorých projektoch spolupracujeme, tak je jasné, že aj doma sa nejako ladíme. Nora je čoraz väčšia osobnosť, ide si svojou cestou. Prestúpila z animácie na réžiu dokumentárneho filmu. Tešíme sa, keď niečo vytvorí a niekde ju ocenia, radi to budeme sledovať.
S manželkou máte pred sebou aj film, ktorý vznikne podľa scenára Petra Krištúfka. Ktorého?
Je to dlhodobejší projekt. S Petrom som točil jeho hraný debut Viditeľný svet, bol to podľa mňa veľmi pekný film, hlavnú úlohu fantasticky zahral Ivan Trojan. Vtedy sme sa stali veľkými priateľmi a potom ma oslovil aj so svojím druhým scenárom, ktorý vznikol podľa jeho knižnej predlohy Ema a smrtihlav. Bohužiaľ došlo k tragédii a Peter už nie je medzi nami, tak to chodí na tomto svete…Ani môj syn už nie je medzi nami, aby to bolo komplet a nehovorili sme len o dcére… Projektu sa ako producentka ujala Zuzka Mistríková a posunula scenár Ivete Grófovej. Myslím, že to bol výborný ťah, je neuveriteľne precízna vo výtvarno-obrazovo-scenáristicko-režijnej príprave. Historicky je príbeh usadený na maďarsko-slovenské pomedzie, odohráva sa vo fašistickom Slovenskom štáte. Je to celé ešte vo vývoji, teším sa na to.
Spomenuli ste syna, je táto téma pre vás tabu?
Už je to pár rokov, prišlo obdobie, že o tom dokážem hovoriť. Postihol ho nádor na mozgu, boli rôzne pokusy operatívne to riešiť, ale nakoniec to nešlo. Bola to smola. Chyba v systéme… Krásne fotil. Po gymnáziu chodil na výšku v Ústí nad Labem, odbor fotografia, aj špekuloval, že by prestúpil na FAMU. Bohužiaľ, osud mu to už nedoprial. Vypálilo to tak, že z Nory sa stal jedináčik. Moja žena ale i tak hovorí, že má dve deti, keď sa jej na deti opýta niekto nič netušiaci. To jedno sa od nás iba predčasne odsťahovalo. Aj Nora sa už odsťahovala. Je to iná forma odsťahovania sa od rodičov. Tak to berieme, aby sme sa z toho nezbláznili.
Foto: Lukasz P. Wojciechovski
Partneri sa vraj veľmi odlišne vyrovnávajú s takouto skúsenosťou. Vnímali ste, že sa k tomu staviate odlišne?
Asi áno. S odstupom času zistíte, že sa s tým nedá veľmi vyrovnať, akurát sa tá bolesť niekde zapuzdrí. Ako keď máte fyzickú ranu, aj pri psychike je to podobné. Rana niekde vnútri zostane, len sa nejako obalí, ale vždy sa pripomenie. Bežný život je schopný to prekryť, pomáha práca, sebarealizácia, ale v tej spodnej rovine vám to ostáva a musíte sa naučiť s tým žiť. Každý ako vládze, po svojom.
Dcéra Nora o tom nakrútila aj film, je to dokument alebo animácia?
Urobila o tom nádherný film, animovaný dokument. Teraz sa dosť objavuje tento žáner. Znie to paradoxne, ale je to zaujímavá medziforma. Nakrútila ho o svojom bratovi, volá sa M e z e r y a má úžasný ohlas, aj po festivaloch. Len to, chúďa, tak trochu schytala. Mohla si krásne pocestovať po festivaloch, po svete, no pandémia jej to všetko hádzala do on-line sféry, takže cestovala iba po Googli. Ale podstatné je, že je to nádherný film, treba ho vidieť.
Vás ako zastihla pandémia? Vraj ste trochu písali, čo to bude?
Mňa to hodilo do písania, čo je pre mňa úplný protismer. Celý život transformujem literatúru do obrazu, spolu s režisérom, architektom, prípadne so scenáristom a s kostýmovým výtvarníkom, je to tímová práca. Jej podstatou je, že transformujete text do obrazu. Písal som si aj predtým denníky a keď filmová práca počas pandémie ustala, začal som tie obrazy, ktoré vírili okolo mňa a vynárali sa zo mňa, transformovať do literatúry. Možno z toho vznikne kniha, uvidíme.
Čítajte aj Agnieszka Hollandová: Možno som v minulom živote bola Slovenka
Ako dlho vám trvalo, kým ste začali nakrúcať iba to, čo ste chceli? Alebo ste mali šťastie, že ste to robili vždy?
Ťažko povedať. Asi to bola aj intuícia, že som mal čuch na projekty, ale určite aj šťastie, že mi tie súvislosti prihrali do cesty zaujímavých ľudí, od ktorých už boli minimálne odbočky. Najskôr to bol na Slovensku Martin Šulík, potom sa v Čechách pridal Vladimír Michálek, zjavila sa Agniezska… Samozrejme, mal som odbočky aj k iným režisérom. Možno aj kvalitné priateľské vzťahy v režisérskej sfére mi umožnili, že som nemusel páchať nejaké veľké „hovadiny“.
Ako sa pozeráte na to, že dnes už môže nakrúcať každý? Sú ľahko dostupné telefóny s pomerne kvalitnými kamerami aj fotoaparátmi. Hodnotíte to ako prínos, alebo je už príliš veľa audiovizuálneho šumu?
Je toho veľa, ale ja si myslím, že sa netreba vracať späť na stromy, že je to v poriadku. Asi je za tým všetkým nejaký vyšší význam, že civilizácia sa posúva. V oblasti kultúry sa ale nedá povedať, že kvalita narastá geometrickým radom. Je to o niečom inom ako o zlepšujúcich sa technológiách, je o to o našom vnútre, o premýšľaní a preciťovaní vecí, čo sa dejú okolo nás. Kvalita si pôjde svojou cestou podľa toho, kto má čo povedať.
Keď sa ako divák na niečo pozeráte, k čomu inklinujete?
Páči sa mi aj kvalitný mainstream, keď si chcem odpočinúť od tej hlbšej a premýšľavejšej kinematografie, ktorá je ale vždy na prvom mieste.
Máte ocenení za svoju prácu už celkom dosť, sú medzi nimi sošky Českých levov od akademikov, od Asociácie českých kameramanov, slovenskí akademici vás ocenili Slnkami v sieti. Vaša manželka ich má tiež zopár a v jednom rozhovore povedala, že keď ste sa sťahovali, naložili ste ich škatule a nedala sa ani odniesť. Rozlišujete, od koho máte ocenenie?
S tými oceneniami je vždy problém, kde pre ne nájsť miesto… Ale to len na odľahčenie, samozrejme. Vždy to poteší. Je to prípad od prípadu, citlivo vnímam, kto to hodnotí, či je to odborná porota na festivaloch, alebo kolegovia kameramani, či akademici. Je to taká dospelácka hra, ktorá tu musí byť a pozornosť verejnosti upriami istým smerom. Mňa už poteší samotná nominácia.
Baví vás stále vaša práca?
Áno baví ma filmovať, aj sa o mojej práci rozprávať. Baví ma ale i v období medzi projektami len sa tak vznášať v sladkom ničnerobení, kumulovať energiu z „ničoho“, tak potrebnú na zdolávanie absurdít tohto „hmotného“ sveta.
Martin Štrba
Narodil sa 26. augusta 1961 v Leviciach. V rokoch 1976¤-¤1980 študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, potom nastúpil na pražskú FAMU, kde v roku 1985 absolvoval katedru kamery. Žije v Prahe, pravidelne nakrúca so slovenským režisérom Martinom Šulíkom (Neha, Všetko, čo mám rád, Záhrada, Krajinka, Tlmočník…), v Čechách často spolupracuje s režisérom Vladimírom Michálkom (Je třeba zabít Sekala, Anděl Exit, Babí léto, seriál Mamon, Dáma a Král). Nedávno získal Českého leva za film Šarlatán, ktorý vznikol v réžii svetoznámej Agnieszky Hollandovej. S ňou už predtým nakrútil film Jánošík – Pravdivá história a seriál Horiaci ker.
