Píše Jana Kirschner: Z jedného Martina
Jana Kirschner spomína na detstvo v Martine a píše aj o Žbirkovi a MTV, o mesiacoch strávených v nemocnici, o trojke zo správania a aj o tom, ako sa napokon vydala do neznáma.
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.
Pamätám si na rána, keď ma z rádia budil Žbirka. Mama hrkotala riadom v kuchyni a hekticky pobehovala po byte s natáčkou na hlave. Niečo zakričala a o niekoľko minút plesli vchodové dvere. Bola som sama.
Do školy som vstávala o siedmej. Žbirka ma sprevádzal školskými rokmi, až kým som ho nevymenila za MTV, ktoré na plné gule každé ráno hučalo z našej obývačky. V tom čase som začala snívať o svete. Predstavovala som si absurdné veci a verila, že jedného dňa o mne ten svet bude vedieť. Na základnej škole som sa pred vchodom do školskej jedálne stavila so spolužiakom Borisom Bukovským, ktorý ma provokoval, o tisíc korún, že keď budem mať osemnásť, budem speváčka. Ani mi nenapadlo cúvnuť.
Festival politickej piesne bol pre mesto Martin veľkou udalosťou. Môj otec raz pomáhal ako dobrovoľník a akýmsi zázrakom viezol v aute Mekyho a Mariku. Keď som sa neskôr s Mekym konečne stretla, zabudla som ho opýtať, no myslím, že by si to už nepamätal. S istotou však viem, že na Martin určite nezabudol.
Otec ako Mastroianni
Na jedno malé mesto tu máme veľa vecí. Múzeum, Maticu, galériu, gymnázium, cintorín, ZŤS, zimný štadión, tlačiareň, pivovar, skanzen, Fatru, Martinské hole a rieku Turiec. Stred mesta rozdeľuje dlhá pešia zóna. Kúsok od pešej zóny je Kino 1. máj.
Raz v piatok popoludní ma mama vyzdvihla zo školy a vzala rovno do kina. Vonku bolo po daždi a v parku rozvoniavali rozkvitnuté gaštany. Sedeli sme v kine asi piati. Na programe boli Oči čierne od režiséra Nikitu Michalkova, v hlavnej úlohe Marcello Mastroianni a Jelena Safonova. Bola to taliansko-ruská dráma a doteraz neviem, prečo sme šli na film, ktorý bol o láske dvoch zadaných ľudí a ktorý evidentne nebol pre deti, no ohromne to na mňa zapôsobilo.
S mamou som videla všeličo, koncerty vážnej hudby, ale aj skvelých a zdivočených Bez ladu a skladu v kine Strojár. Hodiny som s ňou presedela v Martinskom divadle na Slovesnej jari a do noci počúvala tie nádherne zamatové hlasy, čítajúce komplikovanú milostnú poéziu. A hoci som väčšinu času prespala na jej pleci, niečo z tej poézie sa predsa len na mňa nalepilo.
Často som na Mastroianniho myslela. Niečím mi pripomínal môjho otca. Bol to jednoducho frajer. Aj môj otec chcel vždy
