Zubor s veveričkou na cestách. Zábavný komiks nielen pre deti

Poľskí manželia Aleksandra a Daniel Miezelinskí vyčarovali ďalšiu skvelú vzdelávaciu knižku pre deti, teda skôr riadne veľkú a obsažnú knihu. Má formu komiksu a Volá sa Cesta do divočiny za zvieratami.

07.06.2021 12:00
debata
Aleksandra a Daniel Miezelinskí: Cesta do... Foto: Slovart
Cesta do divociny Aleksandra a Daniel Miezelinskí: Cesta do divočiny za zvieratami

V slovenskom preklade Alexandra Horáka ju vydal Slovart. Na obale ju odporúčajú pre čitateľov vo veku 6+, no celkom iste jej neodolajú ani mnohí dospelí. Som jednou z nich.

Originálna je nielen forma, ale aj samotný obsah. Hrdinami knihy je sympatická a neveľmi častá dvojica kamarátov z Bielovežského pralesa – zubor Kuba a veverica Ula. Ona je malá, no svižná a priebojná, zubor Kuba síce obrovský, no ťarbavý a hanblivý. Hneď na začiatku zubor informuje veveričku, že dostal list z Ameriky – od bizónej samice Dakoty, ktorá ho pozýva na návštevu. Zubor Dakotu nepozná, takže veverička ho musí prekvapiť poznatkom, že bizón vyzerá celkom ako zubor. Presvedčí ho, aby sa vybrali na dobrodružnú cestu po najdivokejších kútoch našej planéty. Ako? Predsa lietadlom!

Kde žili brtníci aj tarpany

To, čo znie ako bláznivý námet, sa ukáže prekvapujúco zábavné, a pritom aj poučné. Samotný príbeh zubra a veveričky sa odohráva v komiksových okienkach a ich dialógy prebiehajú v bublinách, ale už na strane 6 je pod komiksom pomerne realisticky stvárnený bizón americký (aj s uvedením latinského názvu Bison bison) a na strane 7 na porovnanie naozaj podobný zubor hrivnatý čiže Bison bonasus. Deti si tak okamžite môžu uvedomiť príbuznosť dvoch zvieracích druhov.

Kým sa duo vyberie do Ameriky, poradí sa s ďalšími obyvateľmi Bielovežského národného parku (o tom sa, mimochodom, dozvedáme, že má rozlohu 105,17 km2 a založili ho v roku 1932). Na celostranovom obrázku sú detailne namaľovaní jeho obyvatelia: rys ostrovid aj vtáčik muchárik bielokrký, chrobák podkôrnik aj lykožrút smrekový, veverička sa rozpráva s ďubníkom trojprstým (ďalší operenec, ako zistíte). O kúsok ďalej zistíme, že Bielovežský prales v Poľsku vlastne nie je prales v pravom zmysle slova – pretože ľudia ho v priebehu storočí intenzívne využívali a formovali, no zachovali sa v ňom zvyšky lesa, ktoré človek výraznejšie nezmenil. Práve to je domov zubra a veveričky.

Moderná veverička si ľahne k notebooku a na internete rýchlo zistí, že Dakota je z Yellowstonu v Spojených štátoch amerických. A kým príbeh pokračuje, v okienkach pod ním sa dozvedáme, že práve Američania dostali ako prví nápad vytvoriť národný park. Uchvátila ich divoká príroda okolo veľkého kaňonu pri rieke Yellowstone, tak vyčlenili veľké územie, kde budú rastliny, živočíchy a celá krajina chránené pred ľudským vplyvom. Vyhlásili ho za svoj národný poklad, ktorý patrí nielen súčasným, ale aj budúcim generáciám. A potom sú v okienkach nakreslené ukážky najrôznejších národných parkov. Iste nielen pre deti budú mnohé informácie nové.

Napríklad, vedeli ste, že Austrália má najviac národných parkov – až 684? V knihe to so zdvihnutým prstom hlási kreslená kengura. V okienku pod ňou kontruje ľadový medveď: Ale najväčším parkom je Národný park Severovýchodné Grónsko…

Na strane 13 sa objasní, kto boli brtníci – ľudia, čo v mohutných boroviciach vysoko nad zemou hĺbili obrovské dutiny zvané brty a vôňou medu a byliniek do nich lákali včely. Z ich hniezd vyberali med a vosk, pričom včely odháňali dymom. No keď neboli dostatočne opatrní, končievalo sa to neraz lesným požiarom. A to sme ešte stále pri histórii Bielovežského parku, kde kedysi žili pratury a tarpany – malé divoké kone, čo vyhynuli koncom 19. storočia. Prúd pútavých informácií sa valí, nasleduje dvojstrana zo zápisníka veveričky Uly, kde si zakreslila v mierke 1:1 mnohé rastliny svojho domovského národného parku – napríklad cesnak medvedí, list jelše lepkavej či kvet vstavačovec Fuchsov.

Hurá do Yellowstonu

Na strane 18 pokračuje príbeh o týždeň na letisku. Zubor má na chrbte priviazaný ruksak a pri nohách mu sedí veverička. Na letisku v USA sa v nekonečnej mase cestujúcich zubor vtipne pýta: Vyzerám ako typický turista? A veverička mu bez váhania s humorom odpovedá: Áno, úplne si splynul s davom.

O dve strany ďalej vhupneme do Yellowstonského národného parku, kde býva zubrova príbuzná Dakota – ten založili v roku 1872 a má rozlohu 8 991 štvorcových kilometrov. Aj tu sa zoznámime s obyvateľmi parku – napríklad vidlorohom, losom, rysom, bobrom či so skunkom pruhovaným, ale aj s menej známymi zvieratami, ako je čikari červený alebo jeleník ušatý.

V tejto kapitole sa dozvieme, ako americkí osadníci zabíjali bizóny pre mäso a kožu, až týchto zvierat koncom 19. storočia ostalo v celej Severnej Amerike necelých tisíc… Ale ani v Poľsku to príbuzné zubry nemali ľahké – veľa poľských panovníkov a neskôr aj ruských cárov totiž chodilo do Bielovežského pralesa na lov. V roku 1919 bol zabitý posledný žijúci zubor v Bielovežskom pralese. Keď sa začiatkom 20. storočia do záchrany druhu zapojili európske krajiny, ktoré zubry držali v chovoch, zistili, že na svete je už len 54 čistokrvných zubrov hrivnatých!

A keďže sa čoskoro ukáže, že milá Dakota musela nečakane odcestovať do Číny, zubor s veveričkou v cestách pokračujú. Putujú postupne cez peruánsky národný park Manu, čínsky park Ťiou-Čaj-Kou, neskôr navštívia aj národný park Namib – Naukluft, dostanú sa až do Národného parku Severovýchodné Grónsko, potom zavítajú do indonézskeho parku Komodo a skončia v novozélandskom parku Fiordland.

Čitatelia tak na 123 stranách spoznajú amazonský dažďový prales, africkú púšť aj čínsky les plný bambusu. Zoznámia sa s výnimočnými zvieratami a rastlinami, objavia jedinečné prírodné javy. Len hrozí, že tú úžasnú knihu nebudú chcieť z ruky pustiť ani rodičia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Slovart