Čo začalo ako letná brigáda oberania jahôd v Anglicku sa hrou osudu zmenilo na objavenie celoživotnej vášne, kreatívnej realizácie, úspechu a uznania. Rodák z Humenného, Yuri Dojč, patrí medzi najznámejších a najetablovanejších kanadských komerčných a umeleckých fotografov a tvoril pre spoločnosti ako American Express, Canon, Kodak, Porsche či Panasonic. Vo štvrtok 3. júna vo svojej online prednáške divákom priblíži, kde čerpá inšpiráciu a ako definuje fotografický „zen moment” a vysvetlí tiež, čo ho naučila fotografia, cestovanie a život v zahraničí.
Čo podľa vás robí dobrého fotografa? Je dôležité, aby diela odrážali osobnosť fotografa, alebo je to naopak na škodu, lebo to odvádza od samotného posolstva fotografie?
Yuri Dojč: Čo robí dobrého fotografa, je životná skúsenosť a vedomosti. Fotograf neustále odráža to, kým je, jeho práca je reflexiou jeho osobnosti. Nie je to ako keď je človek murárom a stavia stenu, ktorá musí byť zakaždým perfektne urobená na základe stanovených noriem. Fotografia, umenie, hudba odrážajú dušu človeka, ukazujú, čo je ten človek zač.
Čím sa pre vás líši komerčná a umelecká fotografia? Je schopnosť vytvoriť údernú komerčnú fotografiu sama o sebe umením?
Yuri Dojč: Dneska sa fotografia rapídne zmenila. Komerčná fotografia bola kedysi v 70., 80. a 90. rokoch na výslní a umelecká fotografia bola taká Popoluška. To sa teraz obrátilo. Komerčná fotografia musí byť úderná aj dnes, lebo to je účelom reklamy. Kedysi však mala reklama iný cieľ a zmysel, ako má teraz. Ľudia nakupujú čokoľvek Amazon predáva a nepotrebujú na to žiadne úžasné fotky. Voľakedy, keď chcel človek kúpiť nejaký produkt, bol bombardovaný z časopisov, billboardov a televízie. Dneska je človek bombardovaný na webe, čo si vyžaduje úplne iný prístup a štýl. Umelecká fotografia sa etablovala ako nový druh umenia, má svoju vlastnú kategóriu a je ukazovaná v múzeách, na výstavách a je absolútne integrovaná do vizuálneho umenia, ktorému je rovnocenná.
Čo vás inšpirovalo presedlať z komerčnej fotografie na zobrazovanie osobnejších a sociálnych tém?
Yuri Dojč: Ja som sa osobným témam venoval vždy, už od začiatku. Po tom, čo som vyštudoval, väčšinu času som pracoval v školskom časopise, kde som si robil, čo som chcel. Ja som nevedel, že existuje nejaká komerčná alebo umelecká fotografia, myslel som si, že je to to isté. Aj môj prístup ku komerčnej fotografii bol osobný. Postupne som si to rozdelil tak, že komerčná foto je niečo, za čo mi platia a osobná je to, čo robím po práci, no nevidel som medzi tým nejaký veľký rozdiel. Dneska sa však umeleckí fotografi berú až príliš vážne. Ja som sa tak vážne nebral a vážil som si všetko, čo som získal, pre mňa to bolo vzácne, zarábať peniaze. Človek sa nemôže brať vážne, to je začiatok konca. Výsledok jeho umenia potom nie je odrazom jeho myšlienkového procesu, ale jeho túžby byť dôležitým.
Máte pocit, že teraz, keď je vlastne svojim spôsobom fotografom každý, vytráca sa z fotografickej brandže profesionalita či duša?
Yuri Dojč: Nie. Lebo ten rozdiel medzi každým a umelcom je úžasne velký. Môže sa zdať, že je to to isté, ale umelec investuje do toho, čo robí, strašne veľa a ten rozdiel sa dá spoznať. Každé dieťa dokáže maľovať, ale to ho predsa nerobí Picassom. Aj keď je zaujímavé, že Picasso povedal, že by chcel maľovať ako dieťa. Fotograf, ktorý si vybral fotografovanie ako svoju profesiu, má nejaký myšlienkový proces, ten „každý” fotí všetko, čo vidí. Človek, ktorý má fotografiu ako posolstvo, sa zameriava iba na veci, ktoré preňho niečo znamenajú, venuje sa tomu, študuje to, má z toho radosť, zlepšuje sa a chce, aby cez tú fotku ľuďom niečo doležité povedal.
Myslíte si, že by ste sa dostali k podobnému povolaniu, aj keby ste v dobe emigrácie zostali v Československu? Bola Kanada otvorená cudzincom a stretli ste sa niekedy s tým, že by vám váš pôvod bránil v úspechu?
Yuri Dojč: Na prvú časť otázky môžem radikálne odpovedať nie, za žiadnych okolností by som sa nestal fotografom, keby som na Slovensku zostal, to viem stopercentne. Nebola by príčina sa stať fotografom, nič ma k tomu neviedlo. Bol by som asi vedúci nejakej automobilovej firmy, lebo som chodil na strojnícku priemyslovku. Kanada bola emigrantom otvorená a aj je otvorená, možnosti tu sú nekonečné, je len na človeku, či ich využije, alebo nie. Pre mňa osobne bola emigrácia kľúčovým momentom v živote. Ja som sa neľutoval, ako sa mnohí dodnes ľutujú, pre mňa to bolo oslobodenie, skutočné oslobodenie. Je strašne dôležité, aby sa človek neľutoval, ale žil v prítomnom momente. Imigrácia ma obrala o všetko materiálne zázemie a veľmi rýchlo som sa musel postaviť na vlastné nohy. V takejto situácii vyjdú na povrch vaše skutočné schopnosti a zistíte, kto vlastne ste. Keď sa celý život držíte maminej sukne, veľa toho nezažijete.
Venujete sa fotografii aj počas lockdownu? Ak áno, čo je vašim najčastejším subjektom?
Yuri Dojč: Objavovanie zaujímavých vecí sa nedá zastaviť, je to životná cesta a pandémia nemôže človeka odradiť za žiadnych okolností. Stále veľa fotím, hľadám vizuálne momenty, ktoré vyvolávajú silný estetický pocit v druhých a to mi dáva radosť. To je pre mňa veľmi dôležité. Nestačí, aby sa dielo páčilo len vám, musí mať určitý univerzálny jazyk. Covid mi dal energiu na to, aby som urobil zbierku fotiek z polomŕtvych kvetín a dal ich do určitej estetickej formy. Mám tiež projekty z minulosti, ktoré sú tak veľké a tak rozmanité, že som ich vlastne nikdy nespracoval. Jeden časopis za mnou prišiel a dal mi fantastickú možnosť, každý mesiac urobiť dvojstránkovú fotoreportáž z nejakej krajiny. To bola veľká zábava a prinútilo ma to znovu sa pozrieť na svoje staršie fotky. Fotografia mi pripomína víno, keď prídete z výletu, je to také nedozreté a vyberiete prvé veci, čo vám padnú do oka, no to neznamená, že sú najlepšie. Pracovne mám teda dosť na ďalších 20 rokov.
Yuri Dojč
je slovensko-kanadský umelecký a komerčný fotograf. Narodil sa vo východoslovenskom meste Humenné. V rokoch 1966 až 1968 študoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1968 cestoval na letnú brigádu do Anglicka, kde zostal po tom, ako vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. Po presťahovaní do Kanady študoval fotografiu na Ryerson Polytechnical Institute v Toronte (1971 až 1974). V roku 1975 si otvoril vlastný fotoateliér a naštartoval svoju úspešnú kariéru, založenú na jeho nenapodobiteľnom drzom, ale rozmarnom štýle fotografie. Tvoril a pracoval pre spoločnosti ako FedEx, American Express, Canon, Seagrams, General Motors, Eastman Kodak, Porsche, Club Med, Brooks, Panasonic ako aj pre reklamné agentúry po celom svete. Vo svojej osobnej tvorbe sa venoval napríklad čiernobielemu aktu, fotografovaniu kanadských vojnových veteránov či fotografovaniu ľudí, čo prežili holokaust. Vydal niekoľko kníh: Marble woman (1993), American Dreams (1996), Eros a fotografia (2003), Reflection (2006), Live the World (2009), Honour (2010). Fotky z jeho ciest v Rwande publikoval francúzsky denník Libération. Vystavuje na oboch stranách Atlantiku a jeho tvorba je súčasťou permanentných kolekcií v Kanadskej národnej galérii, Kongresovej knižnici vo Washingtone či v Rotschildovej nadácii v Spojenom Kráľovstve.
3. 6. (štvrtok)
Štart: 19:00 hod.
Vstupenky: bit.ly/YuriDojc0306
Pridaj komentár
