Nad Tatrou sa blýska a hromy divo bijú.
Zmoknutí turisti sa kde pred dažďom skryjú?
K teplej chate bežia hľadajúc v nej spásu,
vykázaní bez milosti sú však – na terasu.
Tatranskou dolinou potôčik preteká,
pravidlá sú jasné a človek nepozná človeka.
Štíty Tatier hrdo čnejú do nebies výšavy,
hľadia mĺkvo na tie nové, prečudesné mravy.
A stále viac prší, priam sa z krhly leje.
Kto má šťastie, na terase ohrievač ho hreje.
Od hory, od lesa chladný vietor fúka,
za igelit dá sa ukryť, keď nemožno dnuká.
Nepoľaviť!... a vydržať veci nepríjemné,
nerozmýšľať a tváriť sa hlavne zodpovedne!
Dážď ustáva, vietor tíchne a hmla k nebu stúpa.
Ach, prečo si, Slovač milá, prečo taká hlúpa?
Čuduje sa Kriváň, Ostrva i Gerlach,
kto to kedy videl – respirátor v Tatrách?!
Kto to kedy slýchal – kryt si na nos dávať,
pri nástupe do lanovky Kovid-testom mávať?!
Tatry sú tu veky, ľudia sa však menia,
poklady tatranské zrejme nedocenia.
Múdrosť predkov rýchlo vypustili z hlavy,
uverili „zodpovedným“ pánom z Bratislavy.
Ešte jedle rastú na krivánskej stráni,
svet vraj už nebude, ako býval vlani.
Kto jak Slovák cíti, nech medzi nás stane,
nech kus zeme pod Tatrami normálny zostane.
Obrázok: https://www.facebook.com/VysokeTatryHighTatras/photos/p.1026790257493218/1026790257493218/?type=1&theater