Odpor k fašizmu, ktorý bol hlavnou príčinou najhoršej vojny v histórii, pociťujeme bez ohľadu na to, v akej sa práve ocitáme geopolitickej sfére vplyvu. Je to preto, že v otázke, pred čím sme boli oslobodení, majú historici minimálny manévrovací priestor. Na zločinnosti fašizmu sa zhodujú víťazi, teda Rusi s Američanmi, a s nimi i porazení Nemci.
V čom história ponúka širší priestor pre kreatívnu interpretáciu, sú otázky, komu vďačíme za oslobodenie alebo čo naším oslobodením osloboditelia sledovali. Že historik slúži pravde, je mýtus. Samozrejme, slúži režimu, a preto sa so zmenami režimov mení aj interpretácia historických udalostí.
Za minulého režimu historici nemali žiadne pochybnosti o tom, že Slovensko, resp. Československo oslobodila Červená armáda, keď nás predtým v Mníchove naši západní spojenci nechali napospas Hitlerovi. Na tom sa nič nezmenilo ani po roku 1968, keď sme sa ocitli v schizofrenickej situácii, lebo naši osloboditelia sa stali súčasne našimi okupantmi. Až po zmene režimu v roku 1989 historici a publicisti „objavili“ všeobecnú kolaboráciu obyvateľstva s ruskými okupantmi a neskôr i to, že sme v roku 1945 boli „oslobodení k neslobode“, alebo že sme vlastne boli „obsadení, nie oslobodení“.
Oscilácia medzi rusofíliou a rusofóbiou súvisí určite s generačnou skúsenosťou. Generácia, ktorá zažila vojnu, vnímala vojenskú intervenciu spojencov ako nedorozumenie a zradu. Vystihoval to nápis z ulice v auguste 1968: "Lenin, zobuď sa, Brežnev sa zbláznil.“ Generácia narodená po vojne však už ruské tanky videla iba ako agresora. Avantgardný umelec, ktorý po prevrate nafarbil ruský tank naružovo, bol presvedčený, že ide o stroj, na ktorom nám Rusi prišli vnucovať komunizmus.
Súčasná oficiálna rusofóbia má okrem generačnej skúsenosti zdroj vo všeobecnej potrebe nepriateľa a s tým súvisiacej potrebe identifikovať sa s potenciálnym víťazom, za ktorého sa u nás považujú USA, respektíve Západ. Rusmi u nás spoločne pohŕdajú elitári s populistami, ktorým prekáža „Putinov“ neamerický a neliberálny kapitalizmus.
Masívna protiruská propaganda má však svoje limity. Jan Macháček v článku Aké chceme Rusko nedávno upozornil, že „s tým, ako sa na Západe ujíma pokrokárstvo spojené s kultúrou rušenia a zakazovania, politickou korektnosťou, genderizmom, vypätým antirasizmom, podporou LGBTQ+ a podobne, tým bude narastať počet ľudí, ktorým sa bude konzervatívne Rusko bohužiaľ javiť ako ostrov normality“.
Že dnes nie je trendy poďakovať Rusku za víťazstvo nad fašizmom, neznamená automaticky, že budúcnosť patrí rusofóbii. Je len otázkou času, kedy začnú USA lanáriť Rusko na svoju stranu proti Číne. Ako americký satelit to spoločne s EÚ a NATO promptne podporíme. No a historici bez mihnutia oka obrátia kabáty.