Čím dýcha duša

Už je tomu skoro rok (06. mája 2020), čo pápež František začal počas pravidelných stredajších generálnych audiencií aktuálny cyklus kázní na tému modlitby slovami: „Modlitba je dychom viery, je jej najvlastnejším vyjadrením. Ako volanie, ktoré vychádza zo srdca toho, kto verí a dôveruje v Boha.“ Možno povedať, že modlitba „okysličuje“ našu dušu a dáva jej silu na rozlet do najvzdialenejších kútov Božej existencie – „až po nebesia.“ Zvlášť v tomto čase obmedzení spoločného sviatostného života je pre veriaceho človeka veľmi potrebné byť pevne ukotvený v modlitbe a v Božom Slove. Samozrejme, vrcholnou a nenahraditeľnou modlitbou je obeta svätej omše. O tom niet pochýb. No v tomto texte by som sa chcel venovať významu súkromnej modlitby a čítaniu Písma, ktoré môže byť tiež jej súčasťou.

Dovoľte mi podeliť sa o moju skromnú skúsenosť. Tento rok môj pozemský život, ak Pán Boh dá, prekročí prah ďalšieho desaťročia. To je čas na hodnotenie, bilancovanie, plánovanie ale hlavne na vďačnosť a úžas z toho, čo mi bolo v tomto období dopriate prežiť. Keď idem k mojim počiatkom, modlitba ma sprevádza už od času, keď som ešte fakticky nebol. Bola to modlitba mojich milujúcich rodičov, pretože z medicínskeho hľadiska vôbec nebolo isté, že by som sa mohol narodiť. A ja som dokonca dostal „do daru“ aj moju úžasnú sestru. Jedno z mojich prvých slov bolo „bim – bam“ znázorňujúce kostol, svätú omšu, modlitbu. Pán Boh sa mi vďaka iniciatíve mojich drahých rodičov prihováral v rannej modlitbe. Tá sa postupne menila (od kratučkých zamyslení, cez príbehy o svätcovi dňa a systematické preberanie celého Písma až po rozjímanie nad aktuálnou liturgiou Slova), ale vždy viedla ku konkrétnemu predsavzatiu do dňa. Boli to tiež podnety od rodičov ako počas dňa vnímať Boha v situáciách a ľuďoch okolo nás a obracať sa na Neho v „strelnej“ modlitbe. Spoločná večerná modlitba pri sviečke či adventnom venci bola časom spytovania svedomia, hodnotenia dňa ale i odprosenia a odpustenia. Dávala dňu rámec a istotu pred spaním. Obohacujúce boli aj pravidelné nedeľné katechézky s ockom raz za mesiac o nejakej biblickej postave alebo udalosti, ktoré vo mne pevne budovali vzťah k Písmu. Neskôr boli skvelou skúsenosťou biblické olympiády, kde som mal možnosť, ale i povinnosť, cielene sa ponoriť do konkrétnych kníh, prelúskať ich a v rôznych súťažných úlohách sa doslova vžiť do dejín spásy. Počas vysokoškolských štúdií to bolo viac o osobnej modlitbe a teraz v manželstve je to každodenné spoločné prežívanie Božej prítomnosti s mojou milovanou manželkou. Samozrejme, dalo by sa pokračovať, no toto, myslím, stačí na načrtnutie pevnej zlatej nite, ktorá sa, vďaka Bohu, vinie mojím každodenným životom. Nejde tu o exhibiconizmus. Lenže ako inak, ak nie z vlastnej životnej skúsenosti môžem povedať, že osobná i spoločná modlitba spojená i s rozjímaním nad Svätým Písmom dáva životu v rodine rámec a je inšpiráciou k správnym činom i rozhodnutiam. Časom takto stráveným som nikdy nič nezmeškal. A ak áno, tak som dodatočne zistil, že sa dobre stalo, ak som to či ono neurobil alebo nestihol. V živote sa stretáme aj s ťažkosťami, chorobami, nezdarmi, problémami, ktoré sa zdajú byť len ťažko, ak vôbec riešiteľné. Moja manželka vravieva, že modlitba a rozjímanie nám pomáhajú „správne dýchať“ pod bremenom kríža. Naučia nás správnemu rytmu chôdze pod krížom, čo nás posilní. A veľmi často pomocou tejto modlitby a rozjímania pochopíme, aký význam majú pre nás situácie, ktoré momentálne vnímame ako ťažké. Stávame sa chápavejšími a otvorenými voči potrebám druhých.

Aktuálne prežívame v liturgii veľkonočné obdobie. Aj nám, ako učeníkom na ceste do Emáuz túži vzkriesený a živý Kristus „otvoriť myseľ, aby sme porozumeli Písmu“ (Lk 24,45). Jeho učeníci boli akísi „ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci“ (Lk 24, 25). Ochotne im však pomáhal porozumieť Písmu. S radosťou im vysvetľoval kontext a rozširoval obzory. V istej chvíli ich akoby osvietilo a udalosti, ktoré ich zneisťovali, im začali dávať zmysel. Naplnila ich radosť a nádej, pochopili, že Bohu môžu dôverovať. To isté chce Ježiš urobiť aj s nami. Každý z nás má jedinečný životný príbeh, no Pán je ten istý a starostlivo, trpezlivo a s láskou tká „zlatú niť“ svojho pôsobenia v našom živote nám presne na mieru. My sa však môžeme a aj máme pýtať, ako byť Jeho dobrými učeníkmi. Čo môžeme robiť? Na začiatok stačí si nájsť čas na pravidelné čítanie Písma. Totiž, čím viac času strávime so Svätým Písmom, tým viac nám ho Ježiš bude môcť otvárať.

Prajem nám spoločne, aby sme mali silu vyhradiť si miesto a pravidelný čas na modlitbu a čítanie Písma. Aby naša duša mala možnosť sa nadýchnuť čím častejšie a hlbšie. Ako platí príslovie v zdravom tele zdravý duch, tak len duchovne zdravá duša nás približuje k Bohu i k sebe navzájom a premieňa svet na miesto hodné žitia.

Titulný obrázok: Ladislav Záborský, Kristus pri modlitbe II., https://www.artforchristian.com/