Božská komédia – K sedemstému výročiu Danteho úmrtia

Bratislava 9. apríla 2021 (HSP/Foto:Perfekt)

Ako prekladateľ nemám možnosť posudzovať slovenský preklad, ktorý nedávno vyšiel, ale nedá mi nepokúsiť sa posilniť čitateľovu schopnosť rozumieť sedemsto rokov vzdialenému posolstvu. Komédia vznikla z projektu, ktorý si Dante ako veriaci kresťan vypracoval tak, že prepojil s kresťanstvom dobovú vedu. Keď pápeži potvrdzovali štatúty parížskej univerzity na začiatku trinásteho storočia, robili to s predpokladom, že Aristotelova filozofia je definitívnym znením vedeckého poznania o človeku a vesmíre, že sa už nebude vyvíjať, a teda zistením jej zhôd s kresťanstvom by sa dosiahol želaný stav, že svetské poznanie a slovo Božie by hovorili v súlade

Od ôsmeho storočia do trinásteho však aristotelizmus prispôsobovali sústavne arabskí filozofi tak, aby sa stala vieryhodnou predstava, že zmyslom života človeka je spojiť sa s Bohom počas života, stať sa (nachvíľu) s ním jedno. Takto premyslený Aristoteles sa dostal do parížskeho filozofického učenia a tak ho pestoval najmä Siger z Brabantu, až došlo k rozkolu a cirkev zakázala v roku 1277, vo forme zákazu 119 téz, prednášať pozmenený aristotelizmus – averroizmus.

Ten sa však stihol do tej doby stať všeobecne známym medzi laickými vzdelancami, ba kto z nich chcel, aby ho za takého pokladali, musel dávať slovom i písmom najavo znalosť obsahu zakázaných téz. Dante prešiel vo vzťahu k týmto pomerom členitým osobným vývinom: najskôr si znepriatelil básnických druhov vo Florencii sústredených okolo Guida Cavalcantiho, keď prešiel v diele Nový život od aristotelovstva (už ovplyvneného arabským averroesovstvom) k platónstvu, podľa vzoru Guida Guinizelliho.

Odôvodnené to bolo tým, že platónstvo nežiada od človeka, aby dosiahol počas života vlastným úsilím najvyššiu pravdu, čiže Boha, teda menej uráža kresťanskú vieru, nie je luciferstvom. Potom, už v závere Nového života, ale najmä v Hostine, sa vrátil k Aristotelovi, ale v jeho čistej podobe, ktorú vyjadril zhustene tvrdením, že neľúbime, čo nepoznáme, no a keďže človek Boha nemôže počas života poznať, ani ho poznať netúži. Božská komédia, a najmä Raj, je spolužitím obidvoch spomínaných predstáv, a to doplnených kresťanským učením, že na cestu k Bohu je potrebná Božia milosť, a tú nám Boh dal len vďaka Kristovmu vykúpeniu ľudstva. Vnútorné napätia tohto spolužitia tvoria to, čo je v Komédii, najmä v Raji, jadrom posolstva, a to, čo je ozajstným predmetom čitateľského záujmu a potešenia z čítania.

Predsa len, dielo by bolo len súhrnom udalostí, aj keď „napínavých“, keby nemalo v jadre to, čo je aj jadrom filozofie, či už aristotelovskej alebo jej averroesovského prispôsobenia: prepodstatnenie, zjedinenie s tým, čo je spoznané, zboženie.

Večný život, a o ten všetkým učeniam šlo, je vyjadriteľný ako jednosť zdokonaľovaného so zdokonaľujúcim. Aristoteles povedal, že čistý intelekt (v kresťanskom chápaní anjel), keď si osvojí formovú podstatu abstraktnej veci, stane sa ňou, nebude môcť rozlíšiť, či je sebou, alebo sebou – ňou. A to je večný život, lebo abstraktné veci sú večné. Človeku to nie je možné, lebo je intelekt, ale nie čistý, telo vždy ostane vonku.

Averroes sa usiloval odstrániť telesnú prekážku tvrdením, že zdokonaľovaný sa stáva jedno so zdokonaľujúcou abstraktnou podstatou nie pomocou pojmového poznania, ale stotožňujúcim poznaním, ktoré poskytujú oči mysle. Beatrice, Danteho sprievodkyňa k Bohu, je aj vedou. Ak Dantemu dovolí pozrieť sa jej do očí, dáva mu milosť byť sebou a ako takému letieť spolu s ňou ta, kde sa zrodila ona ako veda – do Božej mysle.

Táto totožnosť zdokonaľovaného a zdokonaľujúceho prienikom pohľadov je ľudsky overiteľná, lebo všetci máme skúsenosť, že pozerajúc sa do očí milej, milému máme pocit bytia v ňom, jedinosti oboch. Keď prešla feudálna dvorná pani z provensálskej poézie do talianskej, výraz „moja pani“ sa stal práve vďaka odkazu „mojej panej“ na citovú skúsenosť aj na filozofickú kategóriu (species intelligibilis) názvom pre oboje. Takou je popri iných „mojich paniach“ talianskej poézie aj Beatrice, Danteho sprievodkyňa.

Vhľady lásky, ktoré Danteho pozdvihujú, majú byť spôsobom cesty živého človeka k najvyššiemu poznaniu, k Bohu, tak, aby bola taká cesta k jednosti v Bohu zmyslovo vnímateľná ako vášeň, nikdy nekončiaca a s cieľom dosiahnuteľným zaživa. Aby bolo vnímateľné, čo znamená ľúbiť Boha a túžiť za ním. Toto prepojenie medzi zmyslovým poznaním (ľúbenou ženou) a rozmyslovým (inteligibilným, vyjadreným species – vedou označenou tým istým menom – Beatrice) by nemalo zmysel, ak by nebolo dôkazom, že Dante poznal podstatu aristotelovskej aj averroesovskej filozofie dokonalo a uvedomoval si nevyhnutnosť, aby bola zmyslovo overiteľná.

Nie na náhodnom, ale na dokonalom poznaní založil pomocou „Beatricinho“ sprostredkovania ich prepojenie s kresťanskou predstavou Božej milosti ako potrebnej na pozdvihnutie.

Chcem sa ospravedlniť, ak som zatiahol čitateľa do ťažkostí miesto toho, aby som mu podvihol elán. Vec je v tom, že Danteho témou v Komédii bolo predstaviť dejiny spásy pre večný život. V tomto zmysle je historickým eposom, a to s veľmi súrnym posolstvom, ktoré si muselo nájsť porozumenie dobového čitateľa, ktorému ho Dante určil. Za cieľ mal predstaviť dejiny spásy svojim súčasníkom, teda laickým i cirkevným intelektuálom, a to tak, aby dosiahol medzi nimi zmier a porozumenie.

Tento Danteho adresát je nezameniteľný. Nemôžeme ho preskočiť a jednoducho povedať, že dielo je adresované ľudstvu alebo vekom. Naopak, pôvodný adresát bol veľmi úzky a veľmi špeciálne pojmovo vybavený, takže pred čítaním Raja nám neostáva, len sa aspoň sčasti spodobať na pôvodného Danteho čitateľa.

Pavol Koprda