Denník N

Jazyk, v ktorom sa nedá klamať. Ambasadov – lingvistické sci-fi od majstra šialenosti

Román Ambasadov (Laser books, 2012) a jeho autor China Miéville v čase jeho publikovania. Foto - Ceridwen
Román Ambasadov (Laser books, 2012) a jeho autor China Miéville v čase jeho publikovania. Foto – Ceridwen

Ako China Miéville vo svojom románe z roku 2011 postavil jazyk do hlavnej úlohy.

Literárnych diel, v ktorých je jazyk dôležitou súčasťou prostredia, deja alebo témy, je dosť. Zrejme nie je prekvapivé, že najviac sa ich dá nájsť v rámci špekulatívnej či lepšie povedané experimentálnej fikcie. A najviac v science fiction a fantastike. Tam sa dá zaradiť už notoricky známy príklad s Orwellovým newspeakom aj celé komplexné jazyky, ktoré si vymýšľal asi najslávnejší jazykovedec J. R. R. Tolkien. Diel, kde by však jazyk hral hlavnú úlohu, až tak veľa nie je.

Spomeňme napríklad už klasiku Babel-17, ktorú Samuel Delany napísal ako dvadsaťštyriročný. Okrem toho, že sa v zaujímavom prostredí science fiction venoval tomu, aký je rozdiel medzi jazykom a kódom, či fonémami a alofónami, bol to jeden z významnejších románov science fiction, ktorý v deji naplno využil Sapirovu-Whorfovu hypotézu.

Niet sa čomu čudovať, Delany ho písal v 60. rokoch: v čase, keď Chomsky prezentoval svoje teórie o univerzálnej gramatike a myšlienky Edwarda Sapira a Benjamina Leeho Whorfa o povahe lingvistického determinizmu – teda o tom, že jazyk, ktorý používame, utvára svet, ktorý vnímame, že jazyk ovplyvňuje naše myslenie – neboli ešte príliš staré a tešili sa značnej obľube.

V ríši zvláštneho

Hoci jazykovedci už Sapirovu-Whorfovu teóriu zavrhli (prečítajte si trochu o jej histórii), naďalej sa s veľkým nadšením využíva práve v literatúre, predovšetkým v science fiction a fantastike – využil ju aj Ted Chiang v poviedke »Príbeh tvojho života« (úspešne sfilmovanej pod názvom Prvý kontakt, v origináli Arrival). Jedným z najlepších diel, kde jazyk nehrá len významnú úlohu, ale tú najhlavnejšiu, je román Ambasadov (po česky 2012, preklad Milan Žáček, v origináli Embassytown, 2011) z pera britského spisovateľa Chinu Miévilla. Je to dokonalý príklad toho, že v science fiction môžeme vziať otázku „čo ak“ veľmi ďaleko – v tomto prípade predovšetkým koncept jazyka.

Alebo skôr Jazyka, ako sa jazyk Hostiteľov nazýva. Nie je dobré prezrádzať z deja priveľa, pretože veľká časť čara Ambasadova spočíva práve v tom, že čitateľ postupne objavuje jednotlivé čriepky informácií o svete, v ktorom sa ocitol. Zo začiatku vôbec netuší, o čom to vlastne číta. Ambasadov sa totiž právom radí k literárnemu hnutiu new weird (China Miéville je jedným z jeho hlavných predstaviteľov), ktoré sa vyznačuje prekračovaním a stieraním hraníc medzi žánrami, ako aj originálnosťou dovedenou niekedy až do extrému. A v Ambasadove je toho prazvláštneho a nezrozumiteľného, čo začne dávať zmysel až po niekoľkých desiatkach strán, mnoho.

Načrtnime teda len to, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie