Mária Mišovičová

V&nbsp;skutočnosti to bol vzdelaný džentlmen, ktorý ovládal niekoľko cudzích jazykov. Angličtinu tak dobre, že niektoré zo svojich filmov pre distribučné spoločnosti v&nbsp;Spojenom kráľovstve alebo v&nbsp;USA sám v&nbsp;tomto jazyku nadaboval. Hral na viacerých hudobných nástrojoch, pre rozsiahle vedomosti z&nbsp;oblasti hudby ho priatelia nazývali chodiaca encyklopédia.

Viaceré jeho filmy prilákali do kín milióny divákov. Podľa štatistík ich bolo len vo Francúzsku celkovo 180 miliónov. Účinkoval v&nbsp;60 hlavných a&nbsp;vedľajších úlohách. Jeho údelom sa stali zväčša komediálne ladené postavy, v&nbsp;ktorých ho diváci milovali. Sám o&nbsp;nich trochu zveličene povedal: „Väčšinou hrám samých hlupákov, no majú problémy bežného človeka.“ Možno v&nbsp;tom sa skrývalo tajomstvo úspechu jeho filmov. Viacerí kritici si kládli otázku, čím si Bourvil získal priazeň divákov. Ako sa mohol nie práve pekný muž stať takou veľkou hviezdou. Nielen francúzska kinematografia, ale celá spoločnosť sa po druhej svetovej vojne musela vyrovnať s&nbsp;nepríjemnými skúsenosťami z&nbsp;čias nemeckej okupácie.

Mnoho francúzskych filmárov v&nbsp;čase vojny spolupracovalo s&nbsp;nemeckou spoločnosťou Continental Films, čo ich v&nbsp;očiach verejnosti skompromitovalo. Bežný divák chcel po vojnových útrapách vidieť na plátne hrdinu z&nbsp;mäsa a&nbsp;kostí. Takého pre neho predstavoval Bourvil. Obecenstvo ho nevnímalo ako hlupáka, ale ako človeka s&nbsp;podobnými každodennými starosťami, aké zažívalo ono samo. Preto sa s&nbsp;ním diváci v&nbsp;kinách tak rýchlo stotožnili. Bourvil však svoj talent zúročil aj v&nbsp;dramatických rolách a&nbsp;v&nbsp;nich publikum oslovil tiež.

Nezabudnuteľná je jeho postava malicherného profesora v&nbsp;snímke Dvojstranné zrkadlo, partnerkou mu v&nbsp;nej bola Michèle Morganová. S&nbsp;tou vytvoril nesúrodú mileneckú dvojicu vo filme z&nbsp;obdobia okupácie Fortunat. Zaujímavú úlohu sudcu hral v&nbsp;justičnej dráme Dobré dôvody. Pokiaľ ide o&nbsp;výber filmových postáv, Bourvil stál neraz pred dilemou. Túžil hrať vážnejšie, dramatické polohy, no radšej sa im vyhýbal, aby neprišiel o&nbsp;priaznivcov. V&nbsp;mimoriadne krátkom čase si vybudoval verné a&nbsp;početné publikum a&nbsp;nechcel ho stratiť. Preto sa venoval radšej komédiám.

Narodil sa v&nbsp;Normandii v&nbsp;dedinke Prétot-Vicquemare. Na svet prišiel 27.&nbsp;júla 1917. Radosť z&nbsp;jeho príchodu mala smutný podtón. Niekoľko týždňov pred jeho narodením, na konci prvej svetovej vojny, zahynul jeho otec Albert. Matka Eugénie niesla manželovu smrť veľmi ťažko, preto sa rozhodla s&nbsp;novorodencom a&nbsp;so starším synom presťahovať k&nbsp;rodičom do dediny Bourvil. V&nbsp;nej strávil budúci herec celé detstvo. Onedlho sa ovdovená mladá žena vydala za miestneho majiteľa poľnohospodárskej usadlosti Ménarda. Otčim mal oboch chlapcov veľmi rád, venoval sa im, aj keď do rodiny pribudol jeho potomok. Rovnako jeho si obľúbil malý André, chodil za ním ako tieň. V&nbsp;detskom veku sa snažil pomáhať na poli, pri pasení kráv, až sa zdalo, že sa v&nbsp;budúcnosti bude venovať rodinnému poľnohospodárstvu. No nestalo sa to.

V&nbsp;škole patril k&nbsp;najbystrejším, rád spolužiakov i&nbsp;učiteľov rozosmieval drobnými komickými výstupmi a&nbsp;potlesk ako odmena sa mu páčil natoľko, že po ňom túžil čím ďalej, tým viac. Mal nevšedné hudobné nadanie, veľmi pekne spieval a&nbsp;takmer sám sa naučil hrať na akordeóne, husliach, lesnom rohu a&nbsp;neskôr aj na trúbke. „Ako desať- či dvanásťročného ma fascinovali frivolné piesne, rád som ich spieval, ale pán učiteľ ma za ne vždy vyhrešil a&nbsp;zakázal mi ich,“ spomínal Bourvil. Túžil chodiť do hudobnej školy, ale rodina mu takéto vzdelanie nedokázala financovať. „Matka aj otčim si želali, aby som mal seriózne zamestnanie, tak som sa v&nbsp;pätnástich šiel učiť za pekára.“ Pri tomto remesle dlho nevydržal, aj rodná dedina mu začala byť malá.

Vybral sa do Paríža objavovať svet. Nasledoval bratranca Luciena Raimbourga, ktorý sa v&nbsp;meste živil ako spevák ľudových piesní a&nbsp;zabávač. Začiatky vo francúzskej metropole neboli ideálne. Spočiatku vystupoval ako spevák a&nbsp;zabávač v&nbsp;kabaretoch či hudobných kaviarňach na predmestí. Aby si ho diváci nezamieňali s&nbsp;jeho príbuzným, zvolil si pseudonym Bourvil – podľa dediny, v&nbsp;ktorej vyrástol. V&nbsp;roku 1937 narukoval do armády, vystupoval s&nbsp;vojenským divadlom, bavil príbehmi publikum a&nbsp;hral na trúbke. Počas vojenskej služby získal aj dlhodobejší angažmán v&nbsp;muzikálovom divadle Alhambra. Tu prvýkrát pocítil malú príchuť slávy a&nbsp;uplatnenie našiel aj v&nbsp;rozhlase. Do bojov druhej svetovej vojny nezasiahol, pretože jeho pluk demobilizovali.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po príchode do civilu sa snažil opäť uplatniť vo svete estrád a&nbsp;kabaretu, ale nedarilo sa mu. V&nbsp;roku 1943 sa oženil s&nbsp;Jeanne Lefriquovou, ktorá bola od neho o&nbsp;rok mladšia. Bývali na periférii v&nbsp;malom prenajatom byte na siedmom poschodí v&nbsp;dome bez výťahu. Pre nedostatok financií sa rozhodli, že s&nbsp;deťmi ešte počkajú. Aby aspoň ako-tak vykompenzoval malý príjem, začal si privyrábať ako inštalatér. Neskôr to okomentoval takto: „Škody, ktoré som napáchal v&nbsp;tomto zamestnaní, sú porovnateľné s&nbsp;tými, ktoré spôsobila v&nbsp;Paríži v&nbsp;roku 1910 veľká povodeň.“

Našťastie toto remeslo mohol zakrátko opustiť, pretože od roku 1945 sa Bourvil začal presadzovať nielen v&nbsp;rozhlase, ale aj pred filmovou kamerou. Výraznejší úspech prišiel po vojne s&nbsp;komickou piesňou Ceruzky. Vystupoval s&nbsp;ňou v&nbsp;kabaretoch, natočil ju aj pre rozhlas, dokonca ju v&nbsp;úlohe speváka na svadbách zaspieval vo filme Obesencova farma. Odvtedy stála šťastena pri ňom. Pieseň mu otvorila aj dvere do filmových ateliérov, po roku 1945 nakrúcal niekoľko filmov ročne. Do tohto obdobia spadajú počiatky jeho slávy. V&nbsp;50. rokoch 20.&nbsp;storočia Bourvil patril k&nbsp;najlepšie plateným hercom vo Francúzsku. Odrazilo sa to aj v&nbsp;jeho súkromí. S&nbsp;manželkou opustili podkrovný byt na predmestí a&nbsp;presťahovali sa do vlastného domu. Založili si rodinu. V&nbsp;roku 1950 sa im narodil prvý syn Dominique a&nbsp;o&nbsp;tri roky po ňom ďalší syn Philippe. Obaja sa neskôr stali významnými francúzskymi osobnosťami, no nekráčali v&nbsp;otcových šľapajach, presadili sa v&nbsp;iných oblastiach: Dominique vyštudoval právo a&nbsp;zvolil si politickú kariéru, Philippe sa zameral na finančníctvo a&nbsp;je profesorom na parížskej Sorbone.

Päťdesiate roky boli pre Bourvila šťastné, jeho hviezda stúpala závratnou rýchlosťou. Po boku Jeana Maraisa sa objavil v&nbsp;postave sluhu Plancheta vo filme Traja mušketieri. S&nbsp;Jeanom Gabinom hral vo filme Naprieč Parížom a&nbsp;za postavu pašeráka Marcela Martina získal na festivale v&nbsp;Benátkach Volpiho pohár za najlepší herecký výkon. Alain Delon mu bol partnerom vo filme Osudový kruh. To však bolo až 70.&nbsp;rokoch. Predtým treba spomenúť jeho úspešnú spoluprácu s&nbsp;Louisom de Funèsom. Napriek tomu, že vo filme stál Bourvil po boku mnohých veľkých hviezd, s&nbsp;týmto pánom nakrútil dva filmy, ktoré boli komerčne najúspešnejšie.

Pred kamerou sa stretli viackrát, lenže Funès hral vždy len drobnú, epizódnu úlohu. Konkrétne v&nbsp;roku 1954 vo filme Aprílový žart. V&nbsp;období 50. a&nbsp;60.&nbsp;rokov nakrúcali spolu ešte v&nbsp;ďalších troch filmoch – Bourvil ako hviezda a&nbsp;Funès ako „figurkár“. Všetko zmenil rok 1964. Vtedy sa režisér Gérard Oury rozhodol vytvoriť z&nbsp;týchto dvoch hercov ústrednú dvojicu v&nbsp;komédii Smoliar. Úspech bol famózny, film prilákal do francúzskych kín takmer dvanásť miliónov divákov a&nbsp;ohlasy prišli aj zo zahraničia. No jeho nakrúcanie malo niekoľko kritických bodov. Režisér prekročil plánovaný rozpočet o&nbsp;dva milióny frankov a&nbsp;konflikty vyvolávala aj Funèsova manželka.

Nepáčilo sa jej, že herci nemali v&nbsp;scenári rovnaký priestor a&nbsp;prekážalo jej tiež, že Bourvilov honorár bol trikrát vyšší než honorár jej manžela. Neuvedomovala si, že hviezdou bol Bourvil, Funès mal za sebou prvý diel filmu o&nbsp;žandároch a&nbsp;rovnako prvú snímku o&nbsp;Fantomasovi. Medzinárodná sláva na neho ešte len čakala. Funèsa novinári vykresľovali ako herca, ktorý má ťažkú, neznášanlivú povahu, pracovať s&nbsp;ním je vraj veľmi náročné. Boli kolegovia, s&nbsp;ktorými si nesadol, no rozhodne to neboli všetci. Skôr to boli účelové vyjadrenia, pretože medzi hercami mal mnoho priateľov, s&nbsp;ktorými sa často stretával. S&nbsp;Bourvilom si po Smoliarovi skladali pred novinármi komplimenty, neskôr vzniklo medzi nimi priateľstvo, paradoxne, mimo nakrúcania sa schádzali málo.

Vymenovať všetky Bourvilove filmy rozsah článku nedovoľuje. Ešte jeden si však priestor zaslúži. Je ním Veľký flám, opäť s&nbsp;dvojicou Bourvil – Funès a&nbsp;režisérom Gérardom Ourym. Vo Francúzsku ho videlo vyše sedemnásť miliónov divákov, tento rekord prekonala až o&nbsp;30 rokov snímka Titanic.

Nakrúcal sa v&nbsp;lete roku 1966 vo veľmi pokojnej a&nbsp;priateľskej atmosfére. V&nbsp;európskej kinematografii bol výnimočný tým, že druhú svetovú vojnu po prvý raz stvárnil humorným spôsobom. Všetky dovtedajšie diela o&nbsp;vojne sa nakrúcali podľa dramatických scenárov. Aj v&nbsp;tomto filme sa veľmi dobre dopĺňala Bourvilova jemná komika s&nbsp;Funèsovou srdnatosťou. Dokonca si dovolili niekoľko improvizácií mimo scenára, ktoré v&nbsp;konečnej verzii, po zostrihaní, zostali. A&nbsp;spokojná bola aj pani Funèsová. Obaja predstavitelia mali vo filme podľa scenára rovnaké postavenie a&nbsp;odniesli si aj rovnaký honorár – každý milión frankov.

Úspešnú Bourvilovu kariéru v&nbsp;roku 1967 čiastočne zastavila zdrvujúca správa, že trpí Kahlerovou chorobou, čo je druh leukémie. Pred verejnosťou toto ochorenie tajil. Vedel, že pred sebou nemá veľa rokov, preto sa to málo rozhodol využiť naplno. Nakrúcal jeden film za druhým, v&nbsp;snímke Vianočný stromček stvárnil otca ťažko chorého chlapca a&nbsp;podal v&nbsp;ňom taký výkon, že nad ním žasli aj kritici. Je to jedna z&nbsp;jeho najlepších dramatických úloh, zrejme aj na základe vlastnej skúsenosti s&nbsp;nevyliečiteľnou chorobou.

Najúspešnejším filmom roku 1969 sa vo Francúzsku stal Veľký šéf, v&nbsp;ktorom hral jeho partnera Jean-Paul Belmondo. Opäť v&nbsp;réžii Géralda Ouryho. Ten plánoval s&nbsp;Bourvilom nakrútiť v&nbsp;komediálnom duchu divadelnú hru Ruy Blas od Victora Huga. Na pracovnej schôdzke v&nbsp;lete 1970 Oury pochopil, že stav jeho protagonistu je vážny. Bourvil sa po tomto stretnutí spred kamier stiahol, vo svojom byte na bulvári Suchet už len sedával v&nbsp;kresle pri okne a&nbsp;na manželkine otázky, na čo myslí, zväčša odpovedal: „Na nič, len nech už nemám bolesti.“

Dvadsiateho druhého septembra upadol do agónie. Okolo polnoci sa prebral a&nbsp;manželke i&nbsp;synom adresoval posledné slová: „Toto nie je spravodlivé, ešte nechcem zomrieť. Aj keď viete, že ste chorí, musíte pracovať až do konca.“ Bourvil zomrel 23. septembra 1970, mal 53 rokov. Medzinárodne obsadený vojnový film Atlantický val sa dostal do kín až po jeho smrti, v&nbsp;októbri, diváci ho prijali frenetickým potleskom postojačky. To bola pocta veľkému hercovi Bourvilovi. V&nbsp;tieni jeho filmov akoby sa zabudlo na jeho ďalšie umelecké aktivity: komediálne operetné i&nbsp;divadelné postavy zahrané na scénach divadiel Théâtre des Champs-Elysées a&nbsp;Théâtre des Variétés.

Opereta La route fleurie (Kvetnatá cesta), v&nbsp;ktorej hral vedľajšiu úlohu, mala 1&nbsp;300 repríz, v&nbsp;rozhlase v&nbsp;období 40. a&nbsp;50. rokov nahral množstvo gramofónových platní. Manželka Jeanne ho prežila o&nbsp;šestnásť rokov, zahynula pri autonehode v&nbsp;januári 1986, keď mu šla zapáliť sviečky na hrob v&nbsp;Montainville na výročie ich svadby. Pochovaná je po boku manžela.

Legendou počas života: Bourvil nepochádzal z umeleckej rodiny, spoliehal sa na talent a náhodu

Výber pre vás

Legendou počas života: Bourvil nepochádzal z umeleckej rodiny, spoliehal sa na talent a náhodu

Súvisiace články

Výber pre vás