VIDEO: Ján Šanta o prokuratúre, voľbe jej šéfa, o zločinnosti na Slovensku aj o sebe (video bolo nakrútené začiatkom augusta, takže pri niektorých záležitostiach už mohlo prísť k posunom).
Prezidentka Zuzana Čaputová vrátila do parlamentu novelu zákona o prokuratúre, ktorá upravuje aj nový spôsob výberu generálneho a špeciálneho prokurátora. Zároveň sa však stotožnila s úmyslom umožniť kandidovať aj neprokurátorom. Ste stále aj za takýchto podmienok ochotný kandidovať na túto funkciu?
V podstate veci, ktorá sa týka kandidatúry, sa nič zásadné nezmenilo. Stále teda nemáme nové pravidlá voľby. Treba si na ne ešte počkať. To je vlastne prvý krok smerujúci k voľbe. Druhým sú relevantné návrhy oprávnených subjektov. Treba zohľadniť, že za novej právnej úpravy by sme už dnes mali viac ako 160 oprávnených navrhovateľov, 150 poslancov a ďalšie subjekty. Naozaj je dôležité, či by ma niekto navrhol, počnúc akademickou obcou, končiac poslancami. Po tretie, každý z možných budúcich kandidátov by do toho zrejme išiel len vtedy, ak by cítil podporu, a vedel, že nejde do vopred prehratého boja. To sú tri skutočnosti, ktoré treba zohľadniť, a ak si na ne odpoviem kladne, tak svoju kandidatúru potom nevylučujem.
Aká je vaša motivácia na túto funkciu?
V prvom rade treba povedať, že v rezorte prokuratúry pôsobím už takmer 30 rokov. Prešiel som všetky jej stupne od okresnej, cez krajskú, vojenskú a momentálne som 16 rokov na Úrade špeciálnej prokuratúry. Stál som vždy v prvej línii boja s organizovaným zločinom a najťažšími formami ekonomického zločinu. Okrem toho, takmer polovicu svojho života pôsobím na stredných riadiacich článkoch prokuratúry, 25 rokov pôsobím ako pedagóg a tiež ako lektor. Myslím, že mi nikto nemôže vyčítať žiadne profesijné, odborné a ani ľudské zlyhania. To považujem za východiskové okolnosti, ktoré by ma nemali diskvalifikovať z uchádzania sa o túto pozíciu, ak ma teda niekto navrhne. Na druhej strane, sú to zasa obrovské výzvy smerujúce k možnosti dosiahnuť zmeny v rezorte a v celej spoločnosti, ktoré určite potrebné sú. Práve teraz je priestor na reformu prokuratúry. Mám celkom jasnú predstavu o reforme, aj o súčinnosti s ďalšími orgánmi, takže by tieto zmeny mohli výrazne pomôcť ďalšiemu napredovaniu a budovaniu právneho štátu.
Na poslednú chvíľu poslanci medzi zmeny zahrnuli aj voľbu špeciálneho prokurátora. Vedeli by ste si sám seba predstaviť aj v tejto funkcii?
V zásade áno. Špeciálny prokurátor je zároveň námestník generálneho prokurátora, je tam vysoká podobnosť v ich voľbe a priama súvislosť v ich činnosti. Samozrejme, sú tam aj podstatné rozdiely. Ale to, čo som spomenul na úvod, podmienky a predpoklady na obe pozície sú dosť podobné, viem sa preto stotožniť aj s takouto alternatívou, pokiaľ by prišla od relevantného subjektu.
Mohlo by sa zdať, že len túžite po funkciách…
Nevnímam to tak, že jedno alebo druhé. Je to proces otvorenej voľby, tak prečo nezabojovať alternatívne, keď navyše na Úrade špeciálnej prokuratúry pôsobím od jeho vzniku od 1. septembra 2004, v pozícii prokurátora, vedúceho oddelenia a v minulosti aj ako riaditeľ odboru, preto činnosť tohto úradu poznám do posledných detailov. Obrovské výzvy sú tak pred generálnym, ako aj špeciálnym prokurátorom. Tie pozície sú také významné a špecifické, že stojí za to zabojovať o tieto jedinečné výzvy.
Ktoré z vašich prípadov považujete za najvýznamnejšie?
Našu prácu eviduje verejnosť vrátane novinárov prevažne od 1. septembra 2004, keď vznikol Úrad špeciálnej prokuratúry. Notoricky známymi mojimi kauzami sú nepochybne právoplatne odsúdený Mikuláš Vareha, ktorý spáchal najväčší daňový delikt v histórii Slovenska, neprávoplatne skončený prípad zmeniek, kde sú obžalovaní Pavol Rusko a Marian Kočner, ale najhorúcejší je trestný čin podvodu čerstvo právoplatne odsúdeného Jozefa Majského. Rád by som ale od týchto notoricky známych káuz odklonil pozornosť, pretože na úseku boja so závažným organizovaným zločinom pôsobím od roku 1993, v zásade od skončenia právno-čakateľskej praxe. Medzi rokmi 1993 a 1997 som pôsobil na Krajskej prokuratúre v Košiciach a potom do roku 2004 na Krajskej prokuratúre Prešov. Na týchto prokuratúrach som od začiatku deväťdesiatych rokov riešil aj mnohé vraždy, ktorých počet v tom čase veľmi stúpal. Osobne som dozoroval asi 30 vrážd. Robil som aj dozor prípadov prvých organizovaných skupín vo východoslovenskom regióne. Boli to najprv klasické vydierania, ktoré prišli po transformácii ľudí dovtedy postávajúcich pred Tuzexom a meniacimi tam valuty. Žaloval som aj známu organizovanú skupinu pod vedením Róberta Holuba, ktorý bol nakoniec zastrelený v bratislavskej nemocnici. Do portfólia týchto, podľa dnešnej právnej úpravy zločineckých skupín, patrili aj drogové delikty. Zadržali sme doteraz jednu z historicky najväčších zásielok kokaínu na Slovensku. Tých päť kíl čistého kokaínu prišlo vtedy z Bogoty na východné Slovensko, čo malo zmiasť colníkov, a odkiaľ mali putovať do Kanady. Zadržali sme tiež 24 kilogramov heroínu. Z ekonomickej kriminality by som spomenul prvý nebankový subjekt Unifa invest Košice a mnohé fakturačné podvody, vrátane prvých daňových trestných činov.
Má prípad zmeniek pre vás nejakú špeciálnu hodnotu?
V právnej zložitosti a rozsahu som mal oveľa zložitejšie prípady. V niektorých ekonomických kauzách mali spisy aj okolo stovky zväzkov, pričom jeden mal v priemere 500 strán. U Kočnera to bolo „len“ asi 30 zväzkov. Z hľadiska spoločenského dosahu, záujmu a očakávaní rozhodne áno, prípad mal špeciálny význam. Vydal som zo seba absolútne maximum a viac objektívnejšie, zákonnejšie a spravodlivejšie sa postupovať podľa mňa nedalo. Verím, že aj Najvyšší súd potvrdí zákonnosť doterajšieho postupu, dôkazov a rozhodnutia.
Profesorka Kurilovská vás označila za svojho favorita na generálneho prokurátora a spomenula popri tom aj úvahu, že to mohlo skončiť úplne inak, ak by ste nemali odvahu zobrať Kočnera za zmenky do väzby…
Som jej vďačný za podporu. Je ale ťažko predpoveďať, čo by sa stalo, ale môžeme vychádzať z analogických situácií. Ak ide do tuhého a obvinený po vznesení obvinenia v takýto významných, citlivých kauzách so širokým spoločenským dosahom nie je vzatý do väzby, samozrejme, začnú na jednej strane dôkazy miznúť, a na druhej strane sa objavujú nové dôkazy, sporné antedatované listiny v prospech obvineného a častokrát aj sporní svedkovia. Nemôžem veštiť, ale vychádzajúc z analogických situácií, aj tento zmenkový proces, vražda Kuciaka a ďalšie trestné stíhania by sa nepochybne bez väzobného stíhania Kočnera veľmi skomplikovali a najmä natiahli. Ak je zmarený jeden dôležitý priamy dôkaz, musí byť zvyčajne nahradený celým radom menej významných, možno nepriamych dôkazov. To je potom hra o čas.
Na nasledujúcom pojednávaní v kauze Kuciak má padnúť rozsudok. Z informácií, ktoré máte ako celá verejnosť z médií, ale aj na základe vašich prokurátorských skúseností, aký výsledok očakávate?
Môžem sa na to pozerať len ako na prácu kolegov, ako ju poznám. K procesu, ktorého som sa nezúčastnil a k dôkazom sa vyjadrovať nemôžem. Nepochybne verím obom kolegom prokurátorom. Verím, že vykonali stopercentnú prácu, uniesli dôkazné bremeno a budú úspešní.
Aké bolo vaše pôsobenie na akademickej pôde?
Učím už 25 rokov. Začal som na právnickej fakulte v Košiciach, kde som študoval, pokračoval prešovskou filozofickou fakultou, potom som externe učil na Paneurópskej vysokej škole a momentálne externe spolupracujem s právnickou fakultou v Bratislave, tiež učím na Akadémii Policajného zboru a prednášam na Justičnej akadémii.
Spomínali ste, že vaša kandidatúra bude závisieť aj od návrhu. Očakávate nejaký aj od akademickej obce?
Bol by som veľmi rád. Vnímal by som to priam ako ideál, ak by sa spojilo moje 25-ročné akademické pôsobenie s 30-ročným pôsobením v rezorte prokuratúry.
Trestná činnosť od 90-tych rokov síce klesla, ale škody sú počítané v rádovo vyšších číslach
Ako ste sa od vrážd dostali k ekonomickej kriminalite?
V kriminalite vo všeobecnosti, aj v najzávažnejšej, celkom prirodzene prevažovala a prevažuje ekonomická. Je to prirodzený stav kriminality.
V akom stave je v súčasnosti kriminalita na Slovensku?
Po prudkom vzostupe na konci 90. rokov začala asi po roku 2010 klesať. Klesla v kvantite, ale do kvality a rozsahu škody však dnes najmä u daňových trestných činov vidíme stúpajúcu tendenciu. Z pohľadu 90. rokov sú to nepredstaviteľné pomery. Trestná činnosť síce klesla, ale škody sú počítané v rádovo vyšších číslach, až na desiatky miliónov eur. Pri prvom daňovom trestnom čine, ktorý som dozoroval, to bola sume niekoľko 100-tisíc korún. To sa niekedy v roku 1995 zdalo ako závratná až nepredstaviteľná suma. Postupne sa daňová trestná činnosť vyvíjala a dnes máme u odsúdeného Mikuláša Varehu rekord vo výške cca 58 miliónov eur.
V piatok ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Za ľudí) vymenovala nového predsedu Špecializovaného trestného súdu Jána Hrubalu. Ako ste spokojný s fungovaním tohto súdu v ostatných rokoch?
Špecializovaný trestný súd v Pezinku absolútne preukázal svoju nevyhnutnosť. Je tam žalovaných aj niekoľko menších káuz, cez ktoré niektorí kritici tento súd spochybňovali, na čele so Štefanom Harabinom, ale nepozerajme sa naň len cez tieto kauzy. Mali by sme sa pozerať na kauzy, pre ktoré tento súd ako aj Úrad špeciálnej prokuratúry boli zriadené. Členovia zločineckých skupín boli obžalovaní a právoplatne odsúdení práve tu. Ide o desiatky osôb. Tiež závažné ekonomické kauzy, ktoré vidíme v poslednom čase. Prvá moja daňová kauza na Špecializovanom trestnom súde bola o daňovom úniku 20 miliónov eur. V roku 2008 tomu ani médiá nevenovali žiadnu pozornosť. Napočítali by sme desiatky významných káuz, ekonomického alebo násilného charakteru, vrátane korupčných či extrémistických trestných činov. Tento súd jednoznačne preukázal dôvodnosť svojho vzniku a existencie.
Funguje v súčasnosti efektívne?
Určite áno. Na Špecializovanom trestnom súde by ste nenašli jedinú kauzu, v ktorej by ste mohli identifikovať nejaké subjektívne prieťahy. Pojednávania sa vytyčujú naozaj bezodkladne, prioritne vo väzobných veciach. Prerušenia medzi pojednávaniami nebývajú zvyčajne dlhšie než mesiac. Svedčí to o tom, že tento súd funguje zákonne, objektívne a efektívne.
Funguje takto aj Úrad špeciálnej prokuratúry?
Som presvedčený, že áno. My máme ešte kratšie interné lehoty. V tomto smere generálny prokurátor Jaromír Čižnár urobil veľký kus práce. Svojimi pokynmi najmä výrazne zrýchlil konanie. Na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia napríklad máme len sedem dní, nech je to spis, ktorý má 70 alebo len jeden zväzok. Keď je to nestihnuteľné, musím požiadať nadriadeného o predĺženie lehoty a odôvodniť, prečo sa to nedá stihnúť. Najčastejšie je to kvôli tomu, že pojednávam.
Hovoríte, že Úrad špeciálnej prokuratúry funguje dobre, zároveň ale sám prezentujete potrebu reformy prokuratúry. Nevidíte tam žiadne zlyhania?
V prvom rade to vidím najmä v osobných zlyhaniach. Dá sa povedať, že najväčšie zlo, ktoré prokuratúru postihlo a cez ktoré je prokuratúra vnímaná negatívne, je jednoznačne pôsobnosť Dobroslava Trnku. Dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina tých negatív sa spája s jeho pôsobnosťou. Lenže si treba uvedomiť, že na Slovensku je asi tisícka prokurátorov a koľko vyčítaných káuz má prokuratúra. Nie je ich veľa.
Čo si dnes prokuratúra vyžaduje a prečo ju treba reformovať?
Pokročila a zmenila sa doba a celá spoločnosť prešla určitým vývojom. Dnes musí byť prokuratúra predovšetkým proaktívna. To znamená, že každý jeden poznatok získaný hoci aj z médií musíme náležite preveriť. Nesmieme čakať ani na trestné oznámenie či činnosť polície. Jednoducho musí byť prokuratúra aktívna. Nesmie existovať žiadne rozhodnutie, myslím najmä zastavenie trestného stíhania, ktoré sa javí ako sporné. Každá jedna trestná vec, aj keď sa trestné stíhanie zastaví, sa musí vyargumentovať a nesmie u verejnosti vzbudzovať pochybnosti. Tretím bodom je, že ak by takéto rozhodnutie vyvolávalo spory a nejasnosti, každý prokurátor musí ísť aktívne so svojím nadriadeným pred médiá a musí svoje rozhodnutie verejne vysvetliť a obhájiť. Štvrtým bodom je objektívna a transparentná personálna politika. Do prokuratúry sa musia dostať len morálne čisté a odborne zdatné osoby. Zároveň musíme mať aj účinnejšie mechanizmy na zbavenie sa tých prokurátorov, ktorí morálne alebo profesijne zlyhali.
Nemáme, alebo nie sú dosť účinné?
Momentálne nemáme dosť účinné možnosti. Vidíme konkrétne Trnku, ktorého sa nie a nie zbaviť. Tu musia byť prijaté účinnejšie opatrenia.
Pomôže Najvyšší správny súd?
V oblasti disciplinárnych konaní je na tom prokuratúra určite lepšie ako súdy, kde sú tie konania až kriticky pomalé a málo efektívne. Priemerná dĺžka disciplinárnych konaní na prokuratúre trvá maximálne niekoľko týždňov až mesiacov. Aj v tomto prípade je veľkou výnimkou opäť Trnka. Osobne sa nebránim, aby podľa vzoru Českej republiky mal nový Najvyšší správny súd v agende disciplinárnu pôsobnosť a efektívne disciplinárne konal proti sudcom aj prokurátorom. Aktuálnym bodom reformy prokuratúry je otvorenosť. To znamená účasť právnických neprokurátorských profesií vo všetkých komisiách, či už sú to výberové komisie na právneho čakateľa, na prokurátora, disciplinárne komisie, ako aj v Rade prokurátorov. Pri trojčlenných komisiách by mal byť vždy jeden z inej profesie. Aj v Rade prokurátorov by mohlo pokojne podľa vzoru súdnej rady k deviatim prokurátorom pribudnúť aj nejakých osem členov z neprokurátorského stavu. Som jednoznačne za takúto otvorenosť. Prokuratúra nesmie dnes nič tajiť a uzatvárať sa. To sú aj moje reformné návrhy, ktoré by som chcel zatiaľ definovať len všeobecnejšie, aby som nevykladal všetky esá na stôl.
Určite by to nikoho z nás ani vo sne nenapadlo, že v kancelárii generálneho prokurátora sa dejú takéto zverstvá
Práve vášmu šéfovi Dušanovi Kováčikovi sa vôbec nedarí vysvetliť, prečo v absolútnej väčšine prípadov rozhodol o zastavení trestného stíhania. Nie je práve toto v rozpore s týmito vašimi reformnými plánmi?
Ladí to presne s mojím stanoviskom, že ak vznikne napríklad aj takáto situácia ukazujúca na nepomer medzi stíhanými a nestíhanými trestnými vecami, a teda nejasnosť v konaní prokuratúry, budúci generálny prokurátor by mal sám iniciovať jej vyjasnenie. Nielen v rozhodovacích, ale aj v manažérskych a logistických procesoch musí vládnuť otvorenosť. Takáto situácia musí byť verejne vysvetlená. Ak je tento stav objektívny, nech sa vysvetlí. Ak ale takýto stav hraničí s nezákonnosťou, musia sa prijať adekvátne personálne opatrenia.
Ako je to v tomto prípade?
K tomuto hovoriť a prijať opatrenia nemôže nikto iný ako generálny prokurátor, ktorý je pre špeciálneho prokurátora jediným nadriadeným. V tomto konkrétnom prípade vidím rozhodne rezervy. Nikto z nás, bežných prokurátorov, nevidí do týchto čísel a spôsobu rozhodovania týchto konkrétnych káuz. Bolo by odo mňa neprofesionálne tento stav komentovať, keď o ňom nič bližšie neviem. Je to vecou generálneho prokurátora, aby takéto situácie nezostali nevyjasnené.
Generálnemu prokurátorovi Jaromírovi Čižnárovi už uplynulo funkčné obdobie a skončiť má už tento pondelok. Ako hodnotíte jeho pôsobenie na čele generálnej prokuratúry?
Za sedem rokov pôsobenia generálneho prokurátora Čižnára som s ním nebol ani raz v kontakte. Ani osobne, ani telefonicky, ani mailom. Naozaj sa nedá ani len porovnávať s bývalým generálnym prokurátorom Trnkom. Určite neklesol tak hlboko, aby jeho a celý rezort Marian Kočner tak dehonestujúco doslova riadil a ponižoval. To sú neporovnateľné kategórie. Určite treba u Čižnára oceniť, že zastavil pád prokuratúry spôsobený Trnkom a naštartoval ozdravné procesy. Najmä pokiaľ ide o rýchlosť konania. To sú neodškriepiteľné fakty. Množstvo jeho pokynov a usmernení smerovalo k tomu, aby sme odstránili prieťahy, ktoré už dnes v rezorte prokuratúry nie sú na rozdiel od justície závažným problémom. Na druhej strane sa mi zdá, že možno aj zdravotné problémy, ktoré sám verejne prezentoval, spôsobili, že bol možno málo dôsledný a málo reformný.
Ako si spomínate na obdobie pod vedením Trnku? Aká bola vtedy na prokuratúre atmosféra?
Treba naozaj rozlíšiť, čo sa dialo priamo v budove generálnej prokuratúry, od situácie na špeciálnej prokuratúre, krajských či okresných prokuratúrach. Ľudia na týchto prokuratúrach nemali šancu vnímať tieto skutočnosti bezprostredne. O tých najdivokejších scénach sme sa naozaj mohli dozvedieť len z mediálne prezentovaných nahrávok. Určite by to nikoho z nás ani vo sne nenapadlo, že v kancelárii generálneho prokurátora sa dejú takéto zverstvá. Na druhej strane, na špeciálnu prokuratúru nemal priamy dosah, takže u nás sa tie negatíva bezprostredne neprejavovali. Tá základná komunikácia bola na úrovni Trnka – Kováčik a čo sa dialo medzi nimi a do akej miery je výsledok Kováčikovej aktivity vecou tejto komunikácie, je otázne.
Ako dlho bude trvať, kým slovenská verejnosť začne väčšmi prokuratúre dôverovať?
Ťažšiu otázku si ani neviem predstaviť. Je ale veľmi dobrá. Myslím si, že v tomto smere zohrajú kľúčovú úlohu viaceré faktory. V prvom rade je to vývoj kriminality, pretože ak tu budú naďalej veľké kauzy a my ich zvládneme, to obdobie ďalšej obnovy dôvery v prokuratúru bude kratšie. Ja navyše verím, že už sa začalo. Žiaľ, smrťou Jána Kuciaka. O období posledných dvoch rokov môžeme, podľa mňa, hovoriť ako o vzostupe prokuratúry, ale aj celkovo orgánov činných v trestnom konaní.
Prečo tak súdite, v čom to poznať?
Snáď sa odvtedy nevyskytli kauzy, ktoré by vyvolávali výrazné otázniky nad našou prácou. Systémovo sa ku kauzám pristupuje veľmi aktívne a zodpovedne, snáď sú verejnosťou aj nespochybniteľné. Aspoň takto narýchlo si neviem spomenúť na nejaké kauzy, ktoré nejaké závažné pochybnosti vyvolávajú. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia. Ak sa objaví veľmi závažná a spoločensky významná a sledovaná kriminalita a my sa s ňou vyrovnáme k spokojnosti zákona a verejnosti, o to rýchlejšie dôveru získame. Obrovskú úlohu v tom, samozrejme, zohrajú aj noví generálny a špeciálny prokurátor. Ak budú aktívni, otvorení, budú komunikovať s médiami a naozaj bude vyvodzovaná disciplinárna, ale aj trestná zodpovednosť, prispeje to k skráteniu doby potrebnej na obnovu dôveryhodnosti. Dôležité je tiež to, ako bude fungovať policajný zbor a ako bude súčinný s prokuratúrou. Ak budeme tiež stále zvyšovať kritériá na mladých prokurátorov, mladá generácia tiež určite prispeje k zlepšeniu. Myslím si, že prokuratúra je stále v lepšom stave, ako sa môže zdať. Sme naštartovaní a pozitívne naladení a dostávame jasné signály, že ideme dobrým smerom. Stále je však čo zlepšovať. Tie reformy tomu môžu len prospieť.
Ak by sa neskôr ukázalo, že parlament hral s voličmi len hru, volič by to súčasnej vládnej koalícii už neodpustil
Prospeje tomu aj nový spôsob voľby generálneho prokurátora?
Chcem tomu veriť. Formálne, tak ako je to v zákone napísané, sa tým predpoklady vytvárajú. Začnem sám sebou. Ak ma niekto navrhne, alebo pri každom inom výberovom konaní, nech mi sedí za chrbtom polovica Slovenska a druhá nech ma sleduje mediálne, čo a ako poviem. V tomto smere ten proces takto naštartovaný je. Ale stále čakáme na prijatie tohto zákona. Verejnosť, ktorá sa o to zaujíma, má možnosť tento híring sledovať a hodnotiť. Nech sa tam ukáže aj formálna stránka uchádzača. Či vie vysvetliť určité veci a či jeho prejav je adekvátny. Ale aj obsahová stránka, či má kandidát predstavu o tom, kam prokuratúru nasmerovať a nech sa jasne pomenuje a odhalí jeho minulosť, osobný život, kauzy, ktoré má za sebou, alebo či niekto len teoretizoval, alebo skutočne bojoval v prvej línii. Je dôležité, aby sa všetko toto na híringu objektívne preverilo a potom bol z toho vyvodený aj objektívny záver. Verím, že nedôjde k tomu, že sa tam niekto takpovediac roztrhá a zvolený bude niekto, kto tým híringom len s ťažkosťami preliezol. Verím tomu, že forma tohto zákona bude v súlade aj s jeho obsahom a výsledkom.
Prezidentka Zuzana Čaputová zákon nepodporila, lebo rozšírenie dôvodov na odvolanie generálneho prokurátora ohrozuje nezávislosť tejto inštitúcie a prezidentka to považuje za protiústavné. Stotožňujete sa s jej výhradami?
Určite. Treba ale povedať, že s týmto sa absolútne stotožňuje celá odborná mimoparlamentná verejnosť. Mal som najpodstatnejšie výhrady tiež práve k dôvodom odvolávania generálneho prokurátora, pretože sú definované skutočne veľmi všeobecne a vágne, vyvolávajú právnu neistotu a dokonca aj možnosť zneužitia takéhoto ustanovenia. Navyše treba dodať, že my dôvody na odvolanie generálneho prokurátora máme. Len to možno treba zefektívniť a uviesť do praxe. Dnes je možné podať návrh Ústavnému súdu na disciplinárne konanie proti generálnemu prokurátorovi. Toto podanie ale musí podporiť až 90 poslancov Národnej rady. To je však nepredstaviteľná ústavná väčšina. Tento počet však môžeme jednoducho znížiť napríklad na 30 poslancov. Vtedy by to bola veľmi efektívna a jednoduchá vec.
Prezidentka avizovala, že je v prípade prelomenia jej veta pripravená poslať novelu až na Ústavný súd. Takto, ako ste spomínali, by to podľa vás mohli poslanci jednoducho vyriešiť?
Samozrejme. Určite by to v tejto chvíli postačovalo. Znižuje to aj hrozbu politizácie, pretože o takomto návrhu rozhoduje súd, dokonca Ústavný. Určitou brzdou je určite tých 90 poslancov. To treba znížiť. V tejto chvíli by som sa prikláňal k tomu, aby sa rýchlo prijal zákon a otázka odvolania sa vôbec neriešila. Veď my nemáme ani len zvoleného generálneho prokurátora. Politici navyše tvrdia, že bude zvolený osobnostne dobrý a odborne maximálne zdatný generálny prokurátor. V rámci mediálnych tipov sa naozaj črtajú vhodní kandidáti. Veď nemusíme teraz akútne riešiť najcitlivejšiu a najmenej aktuálnu otázku, teda odvolávanie generálneho prokurátora, ak, ešte raz opakujem, nie je žiadny zatiaľ ani zvolený. Odborná verejnosť by sa mala možnosť potom po širokej odbornej debate aj napríklad v rámci reformy prokuratúry vyjadriť aj k tomuto spôsobu odvolávania. Veď aj ďalší legislatívny vývoj a fungovanie prokuratúry môžu naznačiť, ktorým smerom sa v rámci odvolávania treba uberať. Netreba sa jednoducho unáhliť.
Veľká časť odbornej verejnosti, vrátane prezidentky, preferuje, aby bol generálnym prokurátorom skúsený prokurátor. To sa už pravdepodobne v zákone ani pri opätovnom schvaľovaní nezmení. Ako to hodnotíte vy?
Prioritne som jednoznačne za to, aby to bol prokurátor. Činnosť prokurátora je taká špecifická, že nie nadarmo sa vyžaduje trojročná právno-čakateľská prax a čím ďalej, tým sú zložitejšie procesy funkčného postupu prokurátora od okresu, cez kraj až na generálnu prokuratúru. Veď to má svoje prísne pravidlá. Prokurátorom generálnej prokuratúry môže byť iba prokurátor s 10-ročnou praxou a odrazu sa takto prudko otvárajú dvere neprokurátorom, navyše v situácii, keď aj samotní poslanci tvrdia, že sa medzi prokurátormi črtajú veľmi kvalitní kandidáti. Je to preto určitý paradox. Na druhej strane ale treba objektívne vnímať aj to, že máme konsenzus v podobe Európskej prokuratúry. Keďže tento európsky konsenzus 22 krajín hovorí, že európskym prokurátorom môže byť prokurátor aj sudca, nemôžeme ísť proti prúdu, čo by bolo spiatočnícke. Osobne preto nemám výhradu voči tomu, aby to mohol byť okrem prokurátora aj trestný sudca. Treba nahlas povedať ešte aj to, že vo väčšine členských krajín to je prokurátor. Aj keď sa hovorí o šiestich krajinách, kde to tak nie je, v zásade vždy je to bývalý sudca, resp. vyšetrujúci sudca. Jedine vo Veľkej Británii, ktorá už ani nie je členom EÚ, je to bývalá advokátka. Treba ale dodať, že vo Veľkej Británii je úplne iný systém práva – takzvaný Common Law.
Keď ste už spomenuli európsku prokuratúru, ako vnímate nového slovenského zástupcu Juraja Novockého, ktorý dozoroval prípad Kuciak?
Kolega Novocký spĺňa rozhodne všetky prísne kritériá, čo potvrdila aj Európska komisia. Je to naozaj dobrý výber a určite najlepší v rámci Slovenska, aký si viem predstaviť. Má veľmi bohaté skúsenosti s rozhodovacími či legislatívnymi procesmi v únii. Osobne pozná ľudí, ktorí tam pôsobia. Kolega Novocký tam naozaj pôsobil celé dlhé roky.
Vy ste jeden z mála prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorého tvár verejnosť pozná. Prečo?
V nesnímaní tváre vidím paradox aj keď, samozrejme, rozhodnutie kolegov rešpektujem. Majú na to plné právo. Na druhej strane ale nevidím rozdiel v tom, keď na mňa môžu pozerať desiatky ľudí na hlavnom pojednávaní, ale na televíznej obrazovke mám mať schovanú tvár. Veď ak by reálne hrozilo nejaké riziko, ľudia z hlavného pojednávania by ma poznali tak či tak. Nevidím v tom logiku. Okrem toho, verím na osud, teda, že ak by sa mi malo niečo stať, tak sa to stane a nič na tom nezmení, či ukážem alebo neukážem svoju tvár.
Vy ste sa už pred nejakými deviatimi rokmi uchádzali o funkciu špeciálneho prokurátora. Ako to vtedy dopadlo?
Zvíťazil, samozrejme, Kováčik, ako blízka osoba Trnku. V ďalších voľbách som sa ani neuchádzal, lebo som videl, že nie je šanca.
Teraz tú šancu cítite? Veríte, že sa naozaj bude vyberať generálny prokurátor až po vypočutí, ako to deklarujú vládni poslanci, a nie už vopred v zákulisí?
Chcem tomu veriť. Ak by som tomu neveril a mal by som veľké pochybnosti, tak by som do toho nešiel. Dúfam, že čo sa hovorí na parlamentnej pôde, bude aspoň sčasti platiť. Ak by sa neskôr ukázalo, že poslanci nehovorili pravdu a naozaj by tu parlament hral s kandidátmi a voličmi len hru, volič by to súčasnej vládnej koalícii už neodpustil. Volič súčasnej koalície naozaj očakáva transparentnosť a férovú hru. Ak by to bolo inak, bola by to hra s ohňom.
Videli ste vypočúvania kandidátov na ústavných sudcov?
Určite som si pozrel, čo sa dalo vidieť.
Nebojíte sa toho?
Nie, naopak, vyslovene sa na to teším. Otvorená, konštruktívna a transparentná diskusia je pre mňa tým najväčším pozitívom. Som prokurátorom prvej línie, a to platí ako pri dozore, na súde, tak v diskusii.
Nemáte žiadne tajomstvá, kostlivcov v skrini?
Pokiaľ budú otázky korektné, absolútne sa nebojím žiadnej, ani tej najcitlivejšej otázky zo súkromného života. Rátam ale aj s tým, že sa môžu vrátiť vymyslené informácie z hlavy Mariana Kočnera a jeho bielych koní. Na hlavnom pojednávaní sme sa dozvedeli, že youtuber Daňo je biely kôň, ktorého platil Kočner na moje spochybňovanie. To isté platí aj o novinárke Martine Ruttkayovej. Našťastie, tieto ich výmysly boli vyvrátené. Som ale pripravený čeliť aj takýmto otázkam a veľmi rád na ne odpoviem.