Richard Budín

Symbol raka, ktorého zbadáte na obecnom erbe, ale napríklad aj na originálnych lavičkách pred domom smútku, sa viaže k&nbsp;povesti o&nbsp;Znievskom hrade. Keď tento región napadli Turci, ukrýval sa na ňom kráľ Belo IV. Miestny gazda mu dal dve prasiatka, k&nbsp;tomu dva koše rakov a&nbsp;povedal: „Jeden kôš rakov a&nbsp;jedno prasa zjedzte, zvyšok zhoďte Turkom. Budú si myslieť, že vás darmo obliehajú, keď máte toľko jedla.“

Na základe toho vraj Turci odtiahli, čo ich určite muselo mrzieť, lebo kraj je to naozaj pôvabný. Na Rakovo som v&nbsp;rámci ďalšieho dielu nášho seriálu zacielil vďaka zvláštnej náhode. V&nbsp;súťaži o&nbsp;záchranu historických pamiatok Poklady Slovenska bolo totiž úhlavným súperom Dúbravice – obce, kde momentálne trávim väčšinu svojho času.

Sedem z&nbsp;deviatich finalistov uchádzajúcich sa o&nbsp;prémiu 50 000 eur už od začiatku výrazne zaostalo, a&nbsp;tak to bolo kto z&nbsp;koho vo dvojici s&nbsp;najvyššou podporou. Vedenie sa s&nbsp;rýchlo pribúdajúcimi hlasmi neustále prelievalo zo strany na stranu, aby po uzávierke 31.&nbsp;mája svietilo na pomyselnom ukazovateli neuveriteľne tesné skóre 25 615 : 25 438 pre Dúbravicu. Z&nbsp;veľkého nerváku v&nbsp;boji o záchranu kostolných fresiek, respektíve mauzólea Rakovských Rakovčania vyšli ako porazení, v skutočnosti však porazenými ani zďaleka nie sú. Práve naopak, mnohým iným obciam by mohli ísť príkladom.

Poloha: Žilinský kraj, okres Martin, región Turiec
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1244
&nbsp;
Rozloha: 5,42 km2
&nbsp;
Nadmorská výška: 429 m n. m.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 380
&nbsp;
Vývoj nezamestnanosti v okrese (vždy ku koncu roka):
<ul>
<li>2012 9,69 %</li>
<li>2013 10,13 %</li>
<li>2014 8,34 %</li>
<li>2015 6,17 %</li>
<li>2016 4,71 %</li>
<li>2017 3,39 %</li>
<li>2018 2,79 %</li>
<li>2019 3,07 %</li>
<li>2020 (máj) 4,83 %</li>
</ul>

Rakovo

Dominantou príjemnej dedinky v&nbsp;strede Turca neďaleko Martina je krásne zrekonštruovaná kúria Benických postavená v&nbsp;roku 1763, ktorá je v&nbsp;súkromných rukách. Vo vedľajšom parku stával kedysi aj kaštieľ Rakovských, ten však v&nbsp;roku 1989 zbúrali. V tesnom susedstve sú dodnes aj miesta posledného odpočinku zástupcov dvoch významných rodov. Kým mauzóleum Benických (dom smútku) je už zrekonštruované z&nbsp;eurofondov, mauzóleum Rakovských, pripomínajúce skôr gotický kostol uprostred cintorína, zúfalo volá po oprave.

V&nbsp;jeho stenách sú pochované ostatky šiestich členov rodiny. Jedným z nich je Ištván Rakovský – poslanec uhorského snemu, ktorý dal túto kryptu postaviť. Ide o národnú kultúrnu pamiatku, na ktorej opravu sa obec snaží získať finančné prostriedky. Jednou z&nbsp;príležitostí bola aj súťaž Poklady Slovenska. Aj keď 50-tisícová suma za víťazstvo unikla Rakovčanom veľmi tesne, Patrik Antal hneď na ďalší deň športovo zablahoželal víťazovi z Dúbravice.

„Bojoval som za hlasy v&nbsp;celom okrese a&nbsp;písal všetkým naokolo – primátorom, starostom, priateľom a&nbsp;známym. Bola to osobná zaangažovanosť. Keď som v piatok večer dva dni pred uzávierkou videl, že prehrávame, v&nbsp;sobotu o&nbsp;siedmej ráno už som stál pred nákupným centrom a&nbsp;až do večera rozdával letáky. Pauzu som si dal len počas obeda, ktorý mi tam priniesla manželka,“ povzdychol si prvý muž obce.

Teraz mu ostáva len veriť, že podpora vyše 25 000 hlasov sa prejaví cez pripravovanú finančnú zbierku. „Momentálne čakáme na potvrdenie z&nbsp;ministerstva vnútra vo veci zaregistrovania občianskeho združenia Zachráňme mauzóleum Rakovských. Následne založíme transparentný účet a&nbsp;rozbehneme zbierku,“ plánuje starosta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Jeho zaangažovanosť je o&nbsp;to obdivuhodnejšia, že ako jeden z mála starostov na plný úväzok ešte vykonáva aj svoje pôvodné zamestnanie výpravcu. „V&nbsp;minulosti som robil takzvaného striedača, keď som chodil po rôznych vlakových staniciach. Keďže by som to už vzhľadom na svoju prácu v&nbsp;obci časovo nestíhal, teraz je mojou domovskou stanicou iba Rakovo,“ vysvetľuje Patrik Antal. S&nbsp;červenou čiapkou a&nbsp;so zelenou-červenou výpravkou ho možno stretnúť tri-štyrikrát do týždňa, z&nbsp;nočných služieb chodí rovno do svojej kancelárie na obecnom úrade.

„Čo sa týka pracovných dní, desať rokov som po nočnej nespal. Väčšina ľudí už toto moje fungovanie berie celkom normálne, aj keď sa, samozrejme, nájdu takí, ktorí poukazujú na starostove dve roboty a&nbsp;dva platy. Koľko musí zarábať? Ja som zostal pri práci výpravcu najmä preto, že ma to baví,“ zdôrazňuje.

Keď pred desiatimi rokmi začínal vo funkcii starostu, v obci žilo 311 ľudí, dnes je ich už 380 a&nbsp;záujem o&nbsp;adresu Rakovo stále rastie. „Pribudli nové rodinné domčeky, máme vyčlenené časti na ďalšiu výstavbu. Masovo to riešiť nechceme, na druhej strane by sme boli neradi, keby odtiaľto odchádzali mladí. Rozbehli sme stavbu nájomnej bytovky s&nbsp;12 bytmi oproti vlakovej stanici, o&nbsp;ktoré je už teraz veľký záujem. Obec by mohla stavať aj na ďalších pozemkoch, problém je však najmä s&nbsp;veľmi nákladným zavedením infraštruktúry. Z&nbsp;vlastných zdrojov si to obec dovoliť nemôže,“ dodáva starosta.

Veľmi úspešným projektom sú každoročné rezbárske sympóziá, ktorých história sa začala značne diskutovaným výrubom obrovského platana. „Keď som bol asi druhý rok vo funkcii, bolo treba tento strom s&nbsp;obvodom kmeňa vyše päť metrov pre zlý zdravotný stav spíliť. Aby som ľuďom dokázal, že bol skutočne chorý, dal som vystaviť torzo bútľaviny. V&nbsp;tom čase začali vznikať prvé sochy. Stala sa z&nbsp;toho tradícia, dnes k&nbsp;nám okrem Slovákov každoročne chodia rezbári z&nbsp;Poľska či Česka,“ pochváli sa starosta.

Ich diela postupne skrášľujú obec – či už v&nbsp;podobe historických osobností, alebo ďalších motívov. Okrem štýlovej autobusovej zastávky sa môžu Rakovčania pochváliť pekným prístreškom využívaným na kultúrne podujatia či podobnou stavbou na detskom ihrisku pri železničnej stanici s&nbsp;rozprávkovými postavami. Z&nbsp;prostriedkov Slovenskej energetickej inovačnej agentúry zrekonštruovali budovu obecného úradu, cez obec vedie cyklotrasa. Kanalizáciu skolaudovali pred dvoma rokmi, vymenili vodovody a&nbsp;opravili 70 percent vozoviek.

Hoci miestni obyvatelia väčšinou chodia za robotou do Martina, pracovné príležitosti ponúkajú aj miestne firmy. Jedným z&nbsp;príkladov je výrobca náhradných elektrických zdrojov vyvážajúci do celej Európy. „Chystáme sa sem prilákať ešte jedného investora. Verím, že sa to podarí a&nbsp;naši obyvatelia budú mať ešte viac pracovných príležitostí,“ dodáva starosta, ktorého snom je vybudovanie chodníkov a&nbsp;väčšieho počtu zelených plôch. Do&nbsp;aktivít pre obec sa snaží zapájať miestnu komunitu a&nbsp;podnikateľov, väčšinou sú podľa jeho slov ústretoví.

Takmer stratená a&nbsp;našťastie znovuobjavená, hoci s&nbsp;vyše dvadsaťročným bielym miestom. Taký bol osud rakovskej kroniky, o&nbsp;ktorú sa svedomito stará dôchodkyňa Viera Kršková ovenčená viacerými oceneniami. Sama skromne hovorí, že táto práca jej prischla viac-menej náhodne. „V&nbsp;časoch, keď tu starostovala moja spolužiačka, obecnej kroniky nebolo. Nakoniec ju objavili v&nbsp;archíve v&nbsp;Príbovciach. Písal sa rok 1998, ale kronika sa končila v&nbsp;roku 1967, takže celé toto medziobdobie bolo treba doplniť. Dala som sa vtedy nahovoriť, podopĺňala nejaké správy z&nbsp;novín a&nbsp;odvtedy sa tejto práci venujem,“ hovorí žena, ktorá má takpovediac oči a&nbsp;uši všade.

Či už na rôznych akciách alebo obecných zastupiteľstvách, kde všetko zaujímavé mapuje do kroniky. Prešli aj časy, keď bolo Rakovo v&nbsp;tieni spádovej obce Príbovce, nič sa tu nestavalo a&nbsp;počet obyvateľov klesol pod 300. „Už od bývalého starostu sa tu našťastie zasa veľa robí, obec je čoraz krajšia,“ spomína bývalá agronómka, ktorá odpracovala významnú časť svojho života v&nbsp;poľnohospodárskom družstve v&nbsp;neďalekej Blatnici. To dodnes úspešne funguje, pričom jedným z&nbsp;jeho produktov sú Gaderské jogurty.

Ísť okolo, zbadať historickú ruinu a&nbsp;rozhodnúť sa vrátiť jej dávny lesk. Na niečo také potrebujete poriadnu dávku odvahy alebo, lepšie povedané, fanatizmu. Podnikateľ Jaroslav Kološta sa do výzvy menom kúria Benických vrhol strmhlav netušiac, koľko prekážok bude musieť prekonať. Výsledok jeho deväťročného úsilia však stojí za to. Niekdajšie hrdé sídlo uhorskej šľachtickej rodiny opäť ožilo v&nbsp;celej kráse.

„Vďaka tomu, že tu kedysi bola škola, sa celkom nerozpadla, hoci bola naozaj v&nbsp;dezolátnom stave. Keď som kúpil kúriu od štátu, mimochodom, za zlomkovú cenu v&nbsp;porovnaní s&nbsp;následnými investíciami, a&nbsp;začala sa veľká rekonštrukcia, bol som optimista. To som aj teraz, hoci so skúsenosťami, ktoré mám, môžem zodpovedne povedať, že už by som do toho nešiel. Bolo to veľa peňazí, ale najmä času,“ zaspomínal na všetky peripetie, ktoré ho počas rekonštrukcie s&nbsp;dodržaním pôvodných technológií stretli.

S&nbsp;úsmevom potom potvrdil našu teóriu spojenú s&nbsp;otázkou, že keď v&nbsp;takomto prípade raz začneš, už nie je cesty späť. „Z&nbsp;častí, ktoré už boli hotové, som čerpal energiu, ktorá ma posúvala ďalej. Chodil som sa pozerať na zadnú stenu, ktorá sa urobila ako prvá, tešil sa z&nbsp;výsledku a&nbsp;zároveň z&nbsp;toho, čo príde potom,“ prezrádza. Najskôr plánoval v&nbsp;kúrii penzión a&nbsp;reštauráciu, usúdil však, že ekonomická návratnosť by bola veľmi dlhá, a&nbsp;tak si z&nbsp;nej urobil súkromné rodinné sídlo s&nbsp;krásne upravenou záhradou.

Keďže z&nbsp;interiéru sa prakticky nič nezachovalo, pri dopĺňaní jednotlivých kusov nábytku a&nbsp;ďalšieho inventára sa inšpiruje v&nbsp;zahraničí. Ako sme sa mohli sami presvedčiť, podarilo sa mu to veľmi dobre. Hoci pochádza z&nbsp;Martina, dnes sa už považuje za Rakovčana a&nbsp;angažuje sa v&nbsp;obecných veciach, napríklad už spomínanom rezbárskom sympóziu. Podľa vzoru svojich predchodcov si už aj Jaroslav Kološta navrhol vlastný, zatiaľ neregistrovaný erb.

<h3>Viera Muchová (74)</h3>
&nbsp;
V Rakove som od svojho narodenia, žije sa mi tu dobre a&nbsp;rozhodne sa nenudím. Aby som mala pohyb, chodím do mesta. Ešte aj teraz robím opatrovateľku či už starým ľuďom, alebo deťom, k tomu sa starám o veľkú záhradu. Som rada, že pri našom dome sa už plánuje výstavba chodníka, ktorý v celej obci chýba.
&nbsp;
<h3>Andrea Gronková (48)</h3>
&nbsp;
Pochádzam z Vrútok, ale v tejto obci bývam už desať rokov. Páči sa mi, že to tu žije a uchovávajú sa tradície – napríklad v podobe drevených sošiek alebo hasičského zboru. Čo by som prijala, je kruhový objazd v Košťanoch, lebo sú tam neustále zápchy a&nbsp;ťažko sa nám dostáva z Martina domov. Takisto odbočka z&nbsp;hlavnej cesty do Rakova je nedostatočne označená.
&nbsp;
<h3>František Žitniak (41)</h3>
&nbsp;
Rodičia sa sem prisťahovali z Oravy, ja už som väčšinu života strávil tu. Rakovo je tiché a príjemné miesto na život, preto sme si tu postavili dom. Urobilo sa tu veľa prospešných vecí. Veľmi by ma potešilo, keby sa podarilo prepojiť cyklotrasy, tento región má v tomto smere obrovský potenciál a bola by škoda ho nevyužiť.

Sila odhodlania: Niekdajšie sídlo dvoch významných rodov nežije iba z minulosti

Výber pre vás

Sila odhodlania: Niekdajšie sídlo dvoch významných rodov nežije iba z minulosti

Súvisiace články

Výber pre vás