Troška sa spamätávame. Obzeráme, bez rúšok. Niektorí ich nesňali, ešte neveria. Ja verím, že sa pozviechame. To sa dá. Ale či pozviechame aj naše správanie? Ja vraj cítim energie. Skúšala som zapnúť svetlo len pomocou myšlienky. No nešlo. A na to, čo vnímam stačí mať otvorené oči, uši, srdce. Za posledné dni som "videla". Sused udal suseda, vadia mu jeho vypraté trenky vejúce na balkóne. Pani v potravinách udala druhú, lebo vraj kradne kalerábové listy pre zajaca. Kamarátky sa rozhádali, lebo jednej sa neušla lacná dezinfekcia. A tiež som zažila toto. Sedím v kaviarni. S chodítkom sa tam prišuchtá kedysi mocný, krásny muž. Teraz mu choroba vzala kilá, silu, krásu, energiu. Stretáva sa s priateľkou. Tá ho nežne hladká po líčku, dáva mu odpiť z kapučína, pridržiava mu vreckovku, aby kvapky kávy necupitali na voľné tričko. Volá ho zlatík. Ako je zvyknutá. Stále v ňom vidí toho úžasného muža... Krásny mladý čašník s tetovaním pierka za uchom na nich často pozerá. Najprv nechápem. Zvláštny párik muža, z ktorého uniká život ako z duše bicykla a ešte stále krásna žena so španielskymi očami. Po hodine sa žena dvihne, že zaplatí. Za tie dve kapučína. Pierko za uchom im potichu, ale ja to počujem, lebo sedím blízko, vraví. Tie kávy sú na mňa. A ja v tom odpadnem a verím. Že sa vykašleme na trenky, rúška, kaleráby, ktoré spôsobujú zlo. A sadneme si na kapučína. A možno uvidíme samé pierka. A načechráme ich.