Vitajte na webe nezávislého časopisu o opere, klasickej hudbe a balete Opera Slovakia.

Reklama

Záverečný víkend Musica non grata

12. júla 2020 Vladimír Blaho Sezóna 2019/2020

Piero Cappuccilli, majster veľkého tónu

Piero Cappuccilli (1926 – 2005), zdroj foto: internet
Veľkosť písma
A
A
A
Druhá polovica 20. storočia bola v oblasti operného spevu nesmierne bohatá na veľké spevácke zjavy aj v hlasovom odbore barytón. Amerika s Warenom, Merillom a MacNeilom súperila s Talianmi Gobbim, Bastianinim, Prottim, Taddeim a Nemcom Fischerom-Dieskauom, ku ktorým postupne pribudli z USA Sherrill Milnes a spod Apenín Piero Cappuccilli, Renato Bruson a Leo Nucci. Pozrime sa teraz bližšie na kariéru Cappucciliho, od ktorého smrti 12. júla t.r. uplynulo 15 rokov.

Narodil sa v talianskom Terste 9. novembra 1926 (on sám uvádzal rok 1929), začal študovať architektúru, a ako operný spevák debutoval v roku 1956 v milánskom Teatro Nuovo v úlohe Leoncavallovho Tonia. Po víťazstve v speváckej súťaži vo Vercelli podnikol s úlohou Rossiniho Barbiera turné po nemeckých mestách a postupne svojím umením dobyl všetky najväčšie operné domy. V roku 1960 triumfoval v MET ako Giorgio Germont vo Verdiho La traviate, v roku 1964 v Teatro alla Scala ako Enrico z najznámejšej Donizettiho opery a v roku 1967 si pripísal úspech aj v londýnskej Covent Garden.

K veľkým operných „štáciám“ pripočítajme od roku 1966 Arenu di Verona, v roku 1976 Salzburský festival (Posa v oslnivom Verdiho Donovi Carlosovi) a v roku 1978 Parížsku národnú operu. Spieval na talianskych hlavných i vedľajších operných scénach, hosťoval v Severnej i Južnej Amerike, Austrálii i Japonsku. Viackrát som ho počul spievať v rozhlasových prenosoch premiér z Viedenskej štátnej opery a 13. apríla 1990 jediný raz „naživo“, keď v Opere Slovenského národného divadla spolu s Petrom Dvorským spieval vo Verdiho Maškarnom bále Renata. Jeho spevácku dráhu ukončila v roku 1992 autohavária.

G. Verdi: Maškarný bál, Opera SND, 13. 4. 1990, Ľubica Rybárska (Amélia), Peter Dvorský (Gustáv III.), Piero Cappuccilli (Renato), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Mnohí historici opery pokladajú Cappuccilliho za jedného z posledných reprezentantov „starej školy“ a dôstojného pokračovateľa tradícií talianskych barytonistov od Battistiniho, De Lucu, Ruffa, Basiolu, Bechiho až po v úvode článku spomínaných spevákov rokov 1950 – 1990. Jeho rodák z Terstu Rino Alessi v roku 2009 vydal o ňom knihu Cappuccilli – un baritono di legenda, v ktorej dokazuje, že spevák naozaj patril na vrchol pomyselnej pyramídy vokalistov stredného mužského hlasu.

Všetci odborníci zhodne popisujú Cappuccilliho obrovský hlasový fond, jednoliatu a pôsobivú farbu jeho hlasového orgánu v celom hlasovom rozsahu, dramatický, miestami až patetický prejav či solídnu hlasovú techniku. Jeho komplexný výkon dokázal zelektrizovať poslucháčov jeho spevu tak, ako sa to podarilo napríklad vo viedenskej inscenácii Verdiho Attilu (1980), v ktorej ako Ezio v musel cabalettu Senza macchia la mia sorte… zopakovať, takže sme v krátkom priebehu času dvakrát počuli v závere jeho úžasné b2.

Pokiaľ viem, jediným prísnym kritikom Cappuccilliho zostáva fanatický stúpenec autentického belcanta Rodolfo Celletti, pre ktorého bol jednoducho veristickým spevákom spievajúcim Verdiho a nadchýňajúcim sa vlastným veľkým hlasom. To isté si však kritik myslel (azda s výnimkou Prottiho) o všetkých talianskych barytonistoch (ale aj o tenoristoch od del Monaca, di Stefana po Dominga) minulého storočia. Za pravdu by som mu dal azda len v tom, že bol skôr spevákom cabalett než cavatín, nevyžíval sa v dynamických odtieňoch a jeho mezzavoce postrádalo trocha viac vrúcnosti. Nuž každý veľký spevák má svoje vrcholy a údolia, no tie prvé u Cappuccilliho jasne prevládali.

G. Verdi: Rigoletto, Teatro La Fenice, 1972, Piero Cappuccilli (Rigoletto), zdroj foto: internet

Operný repertoár speváka bol síce dosť široký, ale v preferenciách jasne vyhranený. Jedinou väčšou Mozartovou postavou bol jeho Masetto v Donovi Giovannim, nevyhovoval mu príliš ani francúzsky repertoár (v 80. rokoch však v salzburskom recitáli spieval rozlúčku Gounodovho Valentina Dio possente dio d´amor z Fausta a úlohu stvárnil aj na javisku, podobne ako Bizetovho Escamilla z Carmen a Zurgu z Lovcov perál) či ruský repertoár.

Jeho doménou bol Verdi, veď v jeho operách vytvoril 18 veľkých úloh. Okrem Rossiniho Figara vytvoril tri postavy v Belliniho a tri v Donizettiho operách, z ktorých mu azda najlepšie sedel drsný Enrico z Lucie di Lammermoor a Alfonso XI. z Favoritky. Jeho najdokonalejšou veristickou postavou bol Carlo Gérard z Giordanovho Chéniera a Pucciniho Michele z Plášťa, ale v repertoári mal aj barytónové postavy z Fedory, Catalaniho Lorerlai a La Wally, veľakrát spieval veristických Alfiov, Toniov (spočiatku aj Silvia z Komediantov), vytváral Pucciniho Marcela, Sharplessa ku koncu kariéry aj Scarpiu. Výborne mu sadla postava poživačného špicľa benátskeho Barnabu z Pochielliho La Giocondy.

Z málo hrávaných opier spomeňme úlohy v opere brazílskeho „Verdiho“ Gomesa Il guarany či v Pizzettiho opernom prepise D´Anunziovej drámy La Figlia di Jorio. Na počiatku umeleckej činnosti stvárnil aj niekoľko vyslovene drobných úloh (Chirurg v Sile osudu, Sudca v Chénierovi, Cisársky komisár v Madama Butterfly atď). Keby sa tu končil výpočet Cappuccilliho speváckych kreácií, pravdepodobne by nezanechal v dejinách opernej interpretácie príliš výraznú stopu. Za tú vďačí maestrovi Verdimu.

Piero Cappuccilli (1926 – 2005), zdroj foto: internet

Aby sme nepodľahli príliš oslavnému tónu, aj tu sa dá diferencovať. V operných heslách na internete sa zdôrazňujú najmä jeho kreácie Macbetha a Boccanegru. Podľa mňa z „historických kreácií“ môžeme vynechať aj rozsahom partu málo významného Forda z Falstaffa ale i Giorgia Germonda, ktorého vokálny part bol pre speváka príliš „mäkkým“ a nehrdinským. Na základe vlastných skúseností z počúvania nahrávok sa domnievam, že zato bol skvelým interpretom diel prvej etapy skladateľovej tvorby, čiže ako Nabucco, Don Carlos v Ernanim, Francesco Foscari, Franz Mor v Zbojníkoch a predovšetkým ako hrdý otec Miller, skvelý v záverečnom ansámbli prvého dejstva (A me portasti…).

Vo všetkých týchto raných dielach ešte akoby driemal revolučný duch risorgimenta hudobne pretavený do ráznych caballet nasledujúcich po cavatinach. Tak v opere Ernani je pôžitkom počúvať jeho sólo vo finále tretieho dejstva Ó sommo Carlo, ktoré lepšie zaspieval vari len Cornell MacNeil, podobne v závere Dvoch Foscariovcoch je mimoriadne dramaticky účinné jeho zúfale volanie po spravodlivosti (D´odio infernale la vittima sono).

Z opier stredného a zrelého skladateľovho obdobia považujem za ideálnu Cappuccilliho interpretáciu Lunu z Trubadúra, pritom ani nie tak hlavnej árie Il balen del suo sorriso, ako skôr následnej Per me ora fatale a potom veľkého dueta s Leonorou pod väzenskou vežou. Ako uliata bola pre speváka aj úloha Amonasra vokálne kulminujúca v duete s dcérou v nílskom obraze. Z dvoch možných interpretácia Jaga si Cappuccilli vybral podobu nie úlisného intrigána (ako v Toscaniniho nahrávke Giuseppe Valdengo) ale surového zloducha. Istý jeho nadšený obdivovateľ pripomína, ako v Otellovi vo Verdiho divadle v Terste barytón spolu s tenoristom Carlom Cossuttom (v SND spieval Otella v roku 1994) v závere prísahy súperili, kto dlhšie podrží posledný tón.

Z ďalších veľkých Cappuccilliho kreácií by som uprednostnil Dona Carlosa zo Sily osudu (vzorná Urna fatale i duet Invano Alvaro) pred markízom Posom, ktorý si aj vokálne žiada skôr eleganciu španielskeho šľachtica než výrazové furore, a ktorého Renato Bruson z nahrávky z La Scaly (1977, Caludio Abbado) je legátovejší. V prvej polovici 60. rokov som Cappuccilliho počúval v prenose Sily osudu z istého talianskeho divadla, kde ballatu z druhého obrazu, v ktorej sa pomstychtivý grand vydáva za študenta Peredu, spieval vehementne. V skutočnosti spieval v silnej indispozícii, takže prestávka rozhlasového prenosu sa potom natiahla, pokým divadlo nezohnalo ako náhradníka Maria Sereniho, ktorý úlohu dospieval.

Veľkosť Cappuccilliho sa dá pomeriavať aj množstvom zvukových (neskôr aj obrazových) nahrávok, a tiež menami dirigentov alebo spevákov, s ktorými spolupracoval. Aj v týchto parametroch bol zástoj talianskeho barytonistu jedinečný. Viaceré operné komplety nahral viac než jedenkrát pričom za dirigentským pultom stáli také osobnosti ako Serafin, Giulini, Cleva, Gardelli, Gavazzeni, Maazel, Schippers, Bonynge, Muti, Abbado, Sinopoli a Zedda. Ďalších (ako Kleibera, Basileho, Pataneho) nájdeme podpísaných pri video či filmových záznamoch. Napríklad jeho grófa Lunu zaznamenali v štúdiu pri nahrávke Herberta von Karajana s partnermi Bonisollim, Obrazcovou a Priceovou (1977), kým na zázname z televízneho prenosu z Viedenskej štátnej opery s tým istým dirigentom o rok neskôr mu boli partnermi Kabaivanska, Domingo a Cosotto.

Piero Cappuccilli (1926 – 2005), zdroj foto: bruceduffie.com

Už z polovice 60. rokov zasa existuje filmový záznam RAI, kde vedľa jeho Lunu spievajú Stella, Bergonzi a Lazzarini. Z obrovského množstva ďalších záznamov už spomeniem iba jeho účasť v nahrávke Belliniho Piráta, kde spieval vedľa manželského páru Caballé – Marti. O účasť Cappuccilliho sa bili najvýznamnejšie gramospoločnosti ako EMI, Deustsche Gramaphon, Philips, Decca a RCA, kuriozitou je, že jednu z nahrávok, konkrétne Donizettiho Lucie di Lammermoor realizoval český Supraphon (partneri mu boli Margherita Guglielmi a Flaviano Labó).

V roku 2015 spevákova dcéra založila kultúrnu nadáciu Piera Cappuccilliho. Jednou z jej úloh je udržiavať živý odkaz tomuto ozaj významnému spevákovi, na ktorého nemožno zabudnúť. My, Slováci musíme byť vďačný Petrovi Dvorskému, ktorý počas svojej umeleckej dráhy nielen šíril po svete dobré meno (inak trocha preceňovanej) slovenskej vokálnej školy, ale umožnil nám v časoch železnej opony (či bezprostredne po jej páde) na vlastné oči a uši zažiť takých spevákov ako boli Mirella Freni a Piero Cappuccilli.

Autor: Vladimír Blaho

video

https://www.youtube.com/watch?v=1akF6zHJ-nI

Zdieľať:

O autorovi

Vladimír Blaho
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
Zistiť viac
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Opera Slovakia o.z. nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v časopise Opera Slovakia.

Komentáre

Pridajte komentár

Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.


P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin
Deutsche Oper am Rhein
záznam predstavenia zo marca 2024
obsah, osoby, obsadenie a viac info TU...