Nicolai Gedda – z bankového poradcu svetová operná legenda

Pred 95 rokmi sa 11. júla v švédskom Štokholme narodil významný tenorista 20. storočia Nicolai Gedda. Držiteľ viacerých ocenení spieval široký operný repertoár, ktorý sedel jeho hlasu, mal blízky vzťah aj k operete či piesňovej tvorbe a zanechal po sebe množstvo kvalitných nahrávok.

Heslo Keď operný tenor, tak Talian, nikdy neplatilo doslovne. Popri Carusovi, Perlilem, Martinellim či Lauri-Volpim tu boli aj španielski grandi Fleta a Lazarro a prirodzene netalianski wagnerovskí tenoristi. V silnej generácie narodených po roku 1920 popri Stefanovi, Bergonzim, Corellim svetové triumfy zažívali Američan Richard Tucker a Švéd Bjoerling, od 70. rokov minulého storočia sa postupne začala éra veľkým hispánskych tenoristov od Dominga a Carrerasa po dnešných matadorov Curu, Flóreza, Camarenu ale aj Kaufmanna.

Ak sa vrátime naspäť do prvých desaťročí druhej polovice 20. storočia, tak Talianom úspešne konkuroval aj pološvéd a polorus Nicolai Gedda. Tomu by 11. júla t. r. do stovky chýbalo už len päť rokov, no do histórie definitívne odišiel už 8. januára 2017.

Na operných a koncertných javiskách sa Nicolai Gedda objavoval medzi rokmi 1951 až 2003. Ako Netalian mal veľkú výhodu v tom, že jeho repertoárový záber bol širší než okruh spinto úloh jeho konkurentov spod Apenín. Pravda, Geddov tenor bol skôr lirico-spinto (s dôrazom na lirico), takže úlohy ako Manrico, Radames, Kalaf či Turiddu boli pre neho zakliate. Zato spieval celú francúzsku opernú literatúru, diela ruských autorov, Mozarta a z Verdiho a Pucciniho tie lyrickejšie party. Nepohrdol ani klasickou operetou a v tom mu je blízka aj dnešná svetová hviezda Piotr Beczala.

Prečítajte si tiež:
Nad úmrtím Nicolaia Geddu

Začal povolaním bankového poradcu, ale prevládol záujem o krásny spev. V rokoch 1950 – 1952 študoval na Štokholmskej akadémii umení a prvé úspechy žal doma. Ale už v roku 1953 debutoval v milánskej La Scale ako Don Ottavio v Mozartovom Donovi Giovannim, v nasledujúcom roku v Parížskej národnej opere a v londýnskej Covent Garden a v roku 1957 aj v newyorskej Metropolitnej opere, kde po Gounodovom Faustovi vytvoril ďalších 27 tenorových postáv, medzi nimi v roku 1958 aj Janíka v Predanej neveste, v ktorej slávny dramatický tenor John Vickers spieval Vaška).

Okrem opier, operiet spieval aj ruskú liturgiu a klasický piesňový repertoár (Schubert, Rachmaninov). Z Verdiho opier spieval Vojvodu z Rigoletta a Alfreda Germonda z La traviaty, pričom v oboch týchto operách sa mohol spoľahnúť na svoje vysoké tóny na rozhraní dvoj a trojčiarkovej oktávy. To demonštroval aj v Rossiniho Guglielmovi Tellovi ako Arnoldo, kde jeho opakované c3 v poslednom dejstve tejto grandopery žiarilo úžasným leskom.

Parádnou pucciniovskou kreáciou Nicolaia Geddu bol Pinkerton, ktorého nahral v štúdiu po boku Marie Callas a Rodolfo s Mimi Mirelly Freni. Oveľa viac sa však venoval francúzskej opere, kde jeho mäkký, no šťavnatý tón našiel skvelé uplatnenie. Popri Faustovi naspieval dvakrát štúdiovo aj Dona Josého, pričom vyvrátil predsudok, že z tohto partu lyrický tenor môže zvládnuť len prvé dve dejstvá. Výborne mu sedel part Nadira z Lovcov perál ale aj Offenbachov Hoffmann, ktorého stvárnil vo skvelej nahrávke spolu s trojicou sopranistiek (Gianna d´Angelo, Elisabeth Schwarzkopf, Victoria de los Ángeles).

Pri porovnaní jeho Hoffmanna s interpretáciou tejto úlohy Placidom Domingom (1973 alebo 1981), Geddov hrdina frázuje oveľa plynulejšie a jeho spev je elegantnejší. Úloha Postiliona z Lonjemau z Adamsovej opery mu bola ako šitá na telo, keď v jednotlivé slohy árie ukončil postupne na g2,, h2 a d3. Z francúzskeho repertoáru mu bol blízky aj Raul z Meyerbeerových Hugenotov, Massenetov Des Grieux, tenorový part v Delibesovej Lakme či v Boileauovej Bielej panej. Priam ukážkovou je jeho nahrávka árie z Lalovej opery Kráľ z Isu, ktorú spieva s nádhernými prechodmi medzi plným a nadľahčeným tónom. Nie je síce celkom korektné porovnávať nahrávku so zážitkom zo živého koncertu, ale náš tenorový majster Pavol Bršlík to na bratislavskom koncerte v Malej sále Slovenskej filharmónie tak dokonale ako Gedda nedokázal, tak ako to nedokázal na svojom francúzskom CD ani Rolando Villazón.

Taliansko-španielski tenoristi sa nikdy necítili celom „doma“ pri interpretácii Mozarta. Azda len Krausov Don Ottavio a Ferrando znesú porovnanie z mozartovskými kreáciami Wunderlicha a Geddu, ktorých bledším tieňom bol potom Peter Schreier. Lucia Popp, ktorá spievala nielen päť najznámejších opier salzburského génia, v istom televíznom rozhovore s Fischerom-Karvinom, uprednostnila ako mozartovského partnera predčasne zosnulého Wunderlicha, čo však neznamená, že Gedda nebol takmer rovnako skvelým mozartovským spevákom.

Geddov vzťah k predromantickej hudbe dokumentuje aj jeho tenorový (inak väčšinou skôr altový) Gluckov Orfeus. Napokon Gedda, veď bol po otcovi Rus, mal aj niekoľko úspešných kreácií z ruskej klasickej opery (Glinkov Život za cára, Musorgského Boris Godunov a predovšetkým Čajkovského Lenskij z Eugena Onegina). Jeho tenor sa ľahko niesol aj v operetách Cigánsky barón, Netopier či Zem úsmevov. Svoj široko rozprestrený repertoár si udržal počas celej speváckej dráhy bez toho, že by sa obzeral po úlohách, ktoré jeho naturelu nesedeli. Aj to svedčí o jeho speváckej inteligencii.

Autor: Vladimír Blaho

video