Posledný ťah na hudobnej šachovnici. Zomrel oscarový mág Ennio Morricone

Písal v podzemí a hrával šach. V pondelok 6. júla 2020 zmĺkol posledný akord na strune života talianskeho skladateľa Ennia Morriconeho. Čo má eso filmovej hudby spoločné s operou?

Jeho majstrovstvo mohli naživo spoznať ľudia na celom svete, vrátane Slovenska. V metropole na Dunaji vystúpil dvakrát, naposledy v januári 2016, kedy vypredal Zimný štadión Ondreja Nepelu.

Meno 91-ročného hudobníka rezonovalo v rybníku šoubiznisu vďaka stovkám filmových partitúr (vrátane tých oscarových), rodák z Ríma však zanechal svetu oveľa viac, než len soundtracky rozstrieľané guľkami z divokého Západu.

Turnaj s veľmajstrom

Divokú jazdu si užil počas súkromného turnaja s ruským šachovým veľmajstrom Borisom Spasským v Turíne. Ennio Morricone bol zapáleným šachistom. Vášeň pre túto kráľovskú hru ho spájala s kolegami od notovej osnovy Johnom Cageom či Sergejom Prokofievom. V mladosti mal ambície stať sa profesionálnym hráčom a zdokonaľoval sa v šachovej stratégii pod vedením talianskych majstrov Ianniella či Zichichiho. Šach a hudba majú k sebe blízko ako tanier a vidlička.

Objavoval súvislosti medzi horizontálno-vertikálnou projekciou šachovnice a hudobnou notáciou. Oba na prvý pohľad čiernobiele, v skutočnosti však mimoriadne pestré systémy spája element pohybu. Šachista, skladateľ i dirigent – každý z nich svojím spôsobom – potrebujú správny ťah.

Elektrický oblúk kantilény, sláčikové zakvitnuté polia pucciniovského razenia, vŕtanie do múrov eklekticizmu. Nič z toho by nevzniklo, keby Morricone zostal stáť na inom políčku šachovnice a vyrástol by z neho lekár. Alebo trubkár ako jeho otec. Stagnum v slove stagnovať je latinský výraz pre močiar. Stáť v blate.

Anglicky sa nenaučil

Rozhodnutie stať sa rozsievačom nôt nebolo žiadnym osvietením zhora. „Bol to výsledok pomalého vývoja.“ konštatuje maestro v knihe rozhovorov s Alessandrom De Rosa, ktorú pod názvom Prenasledovaný zvukom: moja hudba, môj život vydalo v roku 2016 milánske vydavateľstvo Mondadori.

Publikácia bola preložená do angličtiny, no umelec celoživotne spätý s tradičnou rímskou štvrťou Trastevere sa jazyku mrakodrapov z Wall Street vyhýbal. Odmietol dokonca vilu v Hollywoode, aby nielen hudobne, ale aj ľudsky obhájil farby talianskej trikolóry. Po svojom.

Klaňanie sa bustám Monteverdiho, Bacha či Bouleza a dolovanie rudy sentimentality z diel predchodcov filmovej hudby, talianskych operných veristov, spravilo z Ennia Morriconeho filmového Verdiho našich dní. Mladík s dátumom narodenia 10. november 1928 v občianke na seba upozornil už v päťdesiatych rokoch v úlohe aranžéra a orchestrátora. Pracoval rýchlo, zvládol aj štyri aranžovačky denne. Dan Savio a Leo Nichols sú jeho pseudonymy z tých čias.

Vysoké známky z harmónie a kontrapunktu z Akadémie svätej Cecílie, kam vstupoval ako trubkár a odchádzal ako skladateľ, obhájil bez problémov. Cit pre čaro okamihu, taký dôležitý na striebornom plátne, si Morricone cibril tvorbou hudby pre rozhlasové hry. Neskôr sa upísal televíznym reklamám a jeho minimalisticky kantabilný rukopis sa dostával pod kožu.

Pokrstený Hollywoodom

Komu behajú po chrbte zimomriavky zo zvukového koberca slávneho spaghetti westernu Vtedy na Západe, mal by vedieť, že prvý samostatný soundtrack Morricone skomponoval už v roku 1961. Snímka sa volala Fašista a režíroval ju Luciano Salce.

Režisér Sergio Leone nechával Morriconeho hrávať svoj hudobný šach priamo na pľaci. Komponoval aj počas natáčania. Mal rád netradičné kombinácie zvukov, čím sa prihlásil k ideám francúzskej ambientnej hudby a musique concrète. Všetko vôkol nás môže byť hudbou. Aj ticho.

Výpočet historických, politických, životopisných či dokonca hororových snímok a minisérií rôznej úrovne, pod ktoré sa podpísala Enniova hudobná pravica, na prvý pohľad zatieni jeho „klasické kusy“ z prostredia koncertných sál. Pokrstený Hollywoodom kajal sa pri žriedlach európskej klasiky. V Morriconeho hudobnej komode však nájdeme viacero tajných šuplíkov.

Prvý z nich má názov klavírne koncerty. Čo takto siahnuť po variáciách na Frescobaldiho tému pre klavír z roku 1955? Takmer sa nehrajú a ani komorný vokálno-inštrumentálny odkaz moderného Rimana, povedzme Kantáta pre miešaný zbor a orchester na text talianskeho románopisca Cesara Paveseho, popularitou neoplýva.

Elektronická pupočná šnúra

Pripojil sa k skupine Nuova Consonanza, ktorá si zaumienila propagovať výdobytky modernej klasickej hudby vo Večnom meste. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch Morricone pravidelne randil s elektronickou hudbou, spomeňme jeho Suoni per Dino z roku 1969 alebo Gestazione datovanú rokom 1980.

Technológie boli skladateľovým verným psom. Je spoluzakladateľom významného rímskeho nahrávacieho štúdia Forum Music Village (bývalé Ortofonické štúdio), ktoré je podzemne spojené s katolíckym svätostánkom Nepoškvrneného srdca Panny Márie na Piazza Euclide.

Tu, v rímskom podzemí, pracoval bezmála štyridsať rokov. Štúdio je s mariánskou bazilikou prepojené technickou pupočnou šnúrou. Dá sa v ňom nahrávať zvuk organu priamo z chrámu.

Od filmového plátna k plátnu turínskemu. Tak sa dá s trochou fantázie nazvať zvýšený skladateľov záujem o chrámovú hudbu začiatkom deväťdesiatych rokov. Na text Sergia Miceliho sa v roku 1991 zrodila jeho Una via crucis, krížová cesta pre dva zbory a malý orchester. Relatívne nedávno (v roku 2015) vírili vesmírom vlny Morriconeho omše Missa Papae Francisci pre dva zbory, orchester a organ. Staršieho dáta, z roku 1966, je Requiem per un destino – Rekviem za osud.

Z knihy proroka Ezechiela čerpá liturgická sopránová antifóna Vidi aquam z roku 1993. Vidi aquam egredientem de templo. Uvidel som vodu prýštiacu z chrámu. Voda sakrálnej inšpirácie preteká už snímkou Misia s Robertom De Nirom, ktorá má vo filmovom rodnom liste zapísaný rok 1986. Autorkou latinských textov do tejto feérie o dobývaní Nového sveta je Morriconeho manželka Maria Travia. Travia ako Traviata? A čo operná inšpirácia?

Ocenenie Camille Award v tvare masky patrí k desiatkam cien a pôct, ktoré obdržal za celoživotné dielo. Maska sa po latinsky povie persona. Toľko ospevovaná ľudská osobnosť je vlastne divadelnou maskou… Čo je pod ňou? Podľa rímskeho (nielen) filmového taumaturga, divotvorcu, je to dráma v hudbe. Film alebo opera?

Operná Siréna

Spoluprácou s tenormi Bocellim, Domingom a Mariom Lanzom (pre newyorského Taliana aranžoval orchestrálne party jeho posledných troch štúdiových albumov) sa príbeh Morricone versus opera nekončí. Sicílske Palermo bolo v roku 1998 svedkom premiéry jeho jedinej opery Partenope, hudba pre neapolskú Sirénu (Partenope, musica per la sirena di Napoli). Dielo trvá necelú hodinu a je mostom medzi mytológiou a psychológiou.

Siréna nie je to nepríjemné alarmové hučanie. Je to mytologická postava a je vysoko pravdepodobné, že signalizačné zariadenie dostalo meno práve po nej. Bájna morská bytosť láka moreplavcov do záhuby uši režúcim spevom. Keď sa jej srdca dotkne láska, volí samovraždu, než aby mala pripraviť o život svojho milého. Immolatio – najvyššia obeť.

Na mieste skonu Partenope vyrastá Neapol. Literárnou táckou pre Morriconeho hudbu sú verše Guida Barbieriho a Sandra Cappelletta. Opera má dva sopránové party a súčasťou produkcie je tiež magnetofónový pás.

Aida, ale trochu inak

Aida degli alberi. Animovaný film z roku 2001 „lízol“ Verdiho Aidu len okrajovo. Aida a Radames pochádzajú zo znepriatelených krajín Arborea a Petra. Arbor je po latinsky strom, petra je skala. Potrebuje strom skalu, aby mohol rásť? Potrebuje pôdu. Skala je treba ľuďom, aby našli archimedovský pevný bod a mohli pohnúť zemou.

Láske hlavných hrdinov stojí v ceste zlý veľkňaz Ramfis. Na rozdiel od Verdiho egyptskej elégie sa príbeh kolorovaný Enniovým hudobným štetcom končí happyendom. Za zmienku stojí, že Aide prepožičala svoj soprán pop-operná diva talianskeho pôvodu Filippa Giordano. Snímka kombinuje modernú počítačovú animáciu s klasickými technikami olejomaľby a kresby.

Perokresba tajomného muža z útrob parížskej opery je v hororovej adaptácii Fantóma opery dosť vzdialená originálu. V zvukovej stope z roku 1998 však Morricone cituje zvončekovú áriu z opery Lakmé a predohru z Gounodovho Fausta.

Suapte manu. Nekrológ vlastnou rukou

S faustovským pokojom opustil pozemské dimenzie hudobník, po ktorom okrem kilometra notových záznamov zostali dôstojní dedičia. Syn Andrea Morricone rovnako píše hudbu a Giovanni je filmárom žijúcim v New Yorku.

Jeho srdce dotĺklo v milovanom Ríme. Ennio Morricone zomrel v dôsledku pooperačných komplikácií po fraktúre stehennej kosti, ktorú slávny hudobný maliar filmových plátien utrpel týždeň pred smrťou.

Pohrebné obrady sa v súlade s umelcovou poslednou vôľou konali ešte v deň jeho skonu v úzkom rodinnom kruhu bez účasti verejnosti. Počas poslednej rozlúčky plakali tóny z filmu Misia.

Úmrtie umelca potvrdil jeho právnik a rodinný priateľ Giorgio Assumena. Ten poskytol médiám aj nekrológ, ktorý si skladateľ osobne zložil. Vopred. Podobne, ako česká sopránová jednotka Ema Destinnová, ktorá si vymyslela epitaf na vlastný hrob. Posledné dielo Ennia Morriconeho tak paradoxne nevzniklo na notovej osnove.

Autor: Lucia Laudoniu

Nekrológ, ktorý si skladateľ napísal sám pre seba

„Ja, Ennio Morricone, som už mŕtvy. Dovoľte mi zvestovať túto správu všetkým priateľom, ktorí mi boli blízki, ale vrúcne pozdravujem aj tých, ktorí sú trochu ďaleko. Nemôžem menovať všetkých. Osobitná spomienka patrí Peppucciovi a Roberte (režisérovi Giuseppemu Tornatoremu a jeho manželke, pozn. red.), ktorí boli neodmysliteľnou súčasťou posledných rokov môjho života takmer ako bratia.

Existuje iba jeden dôvod, ktorý ma núti pozdraviť touto formou vás všetkých. Prajem si pohrebné obrady v súkromnej podobe: nechcem rušiť.

Zo srdca zdravím Ines, Lauru, Saru, Enza a Norberta, ktorí zdieľali so mnou i s mojou rodinou veľkú časť života. S láskou spomínam na moje sestry Adrianu, Mariu, Francu a ich blízkych. Dajte im vedieť, ako vrúcne som ich miloval.

Hlboký, mocný a intenzívny pozdrav zasielam mojim deťom Marcovi, Alessandre, Andreovi, Giovannimu, neveste Monike a mojim vnúčatkám Francesce, Valentine, Francescovi a Lucovi. Dúfam, že si uvedomovali, ako veľmi som ich mal rád.

A naposledy Maria (manželka Maria Travia, pozn. red.), ktorá však pre mňa nie je poslednou. Pre ňu obnovujem tú mimoriadnu lásku, ktorá nás držala pokope. Je mi ľúto, že nadišiel čas zanechať ju. Práve jej posielam najbolestnejšie addio.“

Ennio Morricone

Taliansky originál textu je k dispozícii TU…

video

Krátko pred cieľovou páskou milénia 2000 vyšiel crossoverový album Andreu Bocelliho Sogno. Nevidiaci tenor na ňom jednou skladbou vzdáva hold Rossinimu, širokú verejnosť však mali prilákať najmä duetá s Céline Dion či Erosom Ramazottim.

Ennio Morricone aranžérsky a spoluautorsky prispel na Bocelliho cédečko dvoma piesňami. Toto je jedna z nich. Žblnkot vody prezrádza Morriconeho filmový rukopis – záľubu vo zvukoch vôkol nás.

Aké by to bolo žiť vo svete, kde nikto nikomu nezávidí? Závisť je bolesť z nesplnenej túžby, ktorá sa splnila niekomu inému… Melódia Nella fantasia z filmu Misia volá po spravodlivom svete. Na Slovensku je asociovaná s vianočnými koncertmi.

Tenorista z Malty Jospeh Calleja zaradil na svoj album populárnych piesní Amore Morriconeho tému z filmu La Califfa plnú pucciniovských reminiscencií.

Kardinálna melódia z westernu Vtedy na Západe sa dočkala desiatok, možno stovák coververzií. Ikonické „largo“ v spomienke na Ennia Morriconeho nesmie chýbať.

Tajná opera kráľa westernov. Stručná prechádzka (nielen) mýtom o Partenope, ktorý je predlohou Morriconeho opernej tragédie o neapolskej Siréne (v talianskom jazyku).