Zabúdaný Imrich Gál?

Veľký Giuseppe Verdi síce písal efektné party pre tenoristov, no veľké ľudské charaktery s krásnymi kantilénami venoval barytonistom. Tým bol aj slovenský operný spevák Imrich Gál, ktorý sa narodil pred 110 rokmi 6. júla 1910.

Rodák z Hlohovca po absolvovaní obchodnej akadémie študoval spev na Hudobnej a dramatickej akadémii u slávneho profesora Josefa Egema. V rokoch 1939 – 1943 a 1953 – 1965 bol sólistom opery Slovenského národného divadla a v rokoch 1947 – 1952 opery Štátneho divadla v Košiciach. V mladosti sa venoval športovaniu (plávaniu) a počas umeleckých štúdií pracoval na Ministerstve školstva a osvety. Svoju kariéru predčasne ukončil zo zdravotných dôvodov.

Pri prvom angažmáne v Slovenskom národnom divadle spieval viacero prvoodborových barytónových úloh, v ktorých bol konkurentom taktiež „čerstvým“ členom SND Franjovi Hvastijovi či Emilovi Schűtzovi. Jeho lyrickému, kantabilnému barytónu výborne sedela úloha Valentina z Gounodovho Fausta, Tomeša z Hubičky, Germonda z Traviaty ale uplatnil sa aj v dramatickejšej úlohe grófa Lunu z Trubadúra. Veľkých úloh sa dobre zhostil aj v Košiciach, v ktorých spieval Eugena Onegina, Almavivu z Figarovej svadby, Papagena z Čarovnej flauty, Renata z Maškarného plesu a Rigoletta.

Po návrate do SND mal sťaženú pozíciu v tom, že popri jeho niekdajších alternantoch do súboru pribudli ďalší kvalitní barytonisti ako Bohuš Hanák, Juraj Wiedermann a Juraj Martvoň. Keď som v sezóne 1956/57 začal pravidelne navštevovať operné predstavenia, z významným úloh som ho zažil už len ako vzorne legátovo spievajúceho Germonda a lyrického Gounodovho Valentina, zato často som sa s jeho umením stretával v úlohách menších.

Už pár rokov predtým ako chlapec som počul jeho hlas spoza scény v Dvořákovej Rusalke , v ktorej spieval „šiel mladý lovec lesom šiel“ a postupne takmer v každej novej premiére sa mu ušla nejaká malá úloha. Bol Schaunardom a Sciaronem (celý zadychčaný zvestoval Scarpiovi vaša milosť, nové správy, o porážke zvesti prišli) v Pucciniho operách, dobre mu sadla aj úloha rozvážneho Krušinu v Predanej neveste, v Korzakovovom Sadkovi alternoval úlohu (či skôr áriu) benátskeho kupca s Jurajom Wiedermannom, vo Verdiho Otellovi bol Montanom opatrne šermujúcim s Cassiom Alexandra Baránka a v Rigolettovi ako gróf Marullo takmer ľutoval nešťastného šaša Wiedermanna a či neskôr Hanáka. Málo významné úlohy mal v inscenáciách Fra Diavola, Zuzany Vojířovej, Medovníkovej chalúpke, Odsúdení Luculla a v slovenských operách (Juro Jánošík, Beg Bajazid, Svätopluk atď.).

Imrich Gál bol spevákom „starého typu“ v tom, že sa výlučne sústreďoval na vokálny prejav. Azda to súviselo aj s jeho okrúhlejšou postavou a zdravotným stavom, no pravdu povediac v tých časoch takýto typ operného umelca ešte celkom nevymieral. Svoju kvalitnú vokálnu pripravenosť dokázal v rokoch 1956 – 1963 zúročiť aj ako vokálny pedagóg na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Pre budúce javiskové úspechy dobre pripravil barytonistu Františka Cabana (v SND v rokoch 1983 – 1991) i tenoristu Jozefa Ábela (1982 – 2004).

Prečítajte si tiež:
Pripomíname si v júli (2020)

Imrich Gál zomrel 9. februára 1977 v Bratislave. Už len málokto z návštevníkov Opery Slovenského národného divadla sa na neho pamätá. Nemalo by však platiť úslovie zíde z očú, zíde z mysle. Opera Štátneho divadla v Košiciach v budúcej sezóne venuje jeho pamiatke jedno operné predstavenie.

Autor: Vladimír Blaho