Hoci Slovenské národné divadlo si svoju storočnú históriu pripomína skôr okrajovo, českí umelci nestáli len pri jeho zrode. Spolupracujú s ním, najmä v opere, permanentne. Dnes je dôvod venovať zopár riadkov dvom českým osobnostiam in memoriam. Dirigentovi Zdeňkovi Košlerovi a basistovi Janovi Kyzlinkovi.
Zdeněk Košler zanechal v SND jednu z najvýraznejších stôp
Druhého júla uplynulo presne štvrťstoročie od posledného výdychu Zdeňka Košlera. Mimoriadny zjav českej dirigentskej školy, pražský rodák (25. 3. 1928), absolvent tamojšej Akademie múzických umění a víťaz viacerých prestížnych medzinárodných zápolení (Besançon – 1956, Medzinárodná Mitropoulosova dirigentská súťaž v New Yorku – 1963), zanechal nezmazateľnú stopu aj v slovenskom hudobnom dianí. Opernom i koncertnom. Obe sféry pôsobnosti rozvíjal paralelne.
Spomeniem len zopár dôležitých míľnikov z jeho bohatej biografie (do osobnej patrí aj dopad malígnych represií nacizmu a rasových zákonov) a potom sa upriamim na jeho prínos pre Bratislavu. Dve rozhodujúce súťaže som spomenul, do Francúzska vycestoval so skúsenosťami z pražského Národného divadla a vyhral. Popri Claudiovi Abbadovi. Ďalšie víťazstvo v New Yorku a následné asistovanie Leonardovi Bernsteinovi v tamojšej slávnej filharmónii vtislo už nespochybniteľnú pečať do Košlerovej mimoriadne úspešnej kariéry. Po návrate domov šéfoval operným súborom v Olomouci a Ostrave (medzi rokmi 1958 až 1966), všade dvíhal latku kritérií a rozširoval zaužívané hranice repertoáru.
Významnou poctou pre Košlera bolo pozvanie Waltera Felsensteina na post šéfdirigenta do berlínskej Komickej opery roku 1967. Na protest voči okupácii (slávne divadlo sa nachádza vo východnej časti vtedy bipolárneho mesta) „demokratický“ Berlín opustil. Zakrátko sa ocitol v Bratislave. Ešte pred Berlínom si zapísal na svoje umelecké konto naštudovanie premiéry a dirigovanie siedmich repríz Salome od Richarda Straussa vo Viedenskej štátnej opere (1965), kde titulnú úlohu stvárnila jedna z jej najatraktívnejších predstaviteliek Anja Silja.
Do Slovenského národného divadla, navyše počas exilu súboru v Divadle P. O. Hviezdoslava (historická budova bola od roku 1969 v rekonštrukcii), teda v apríli 1971, prišla osobnosť s veľkým medzinárodným renomé. S odhodlaním – ako vždy – vniesť do súboru nové impulzy. Angažoval ho čerstvý šéf opery Pavol Bagin. Hoci nomenklatúrny káder, neváhal staviť na Košlera, ktorému postoj k invázii cudzích vojsk u pražskej vládnej moci na obľube nepridal.
Prvou premiérou Zdeňka Košlera bola Mozartova opera Così fan tutte, kde s hosťujúcim režisérom Karlom Jernekom veľkoryso otvoril pole mladej generácii. Magdaléna Hajóssyová (Fiordiligi), Ružena Štúrová (Dorabella) a Sidónia Haljaková (Despina) boli pár mesiacov po absolutóriu VŠMU a lepšiu školu mozartovského spevu dostať nemohli. Pánske trio (František Livora, Róbert Szücs a Jozef Špaček) síce bolo skúsenejšie, tiež to však boli mladí ľudia. Spomínam si na generálku, keď dirigent prvé finále opakoval dovtedy, kým neznelo podľa jeho predstáv.
Prečítajte si tiež:
• Dirigent Zdeněk Košler v Slovenskom národnom divadle
• Zdeněk Košler – dirigent, ktorý nás spájal so svetom
Vo svojej druhej bratislavskej sezóne (už v zrenovovanom opernom dome) dostal Košler do vena dva české tituly. Rusalku Antonína Dvořáka (dirigoval ju spamäti) poňal v orchestri ako báseň rozprávkovej lyriky i drámy a k absolútnemu víťazstvu mu chýbalo len vyrovnanejšie obsadenie. Vec Makopulos od Leoša Janáčka bola na Slovensku novinkou. Zdeňkom Košlerom, režisérom Branislavom Kriškom a scénografom Ladislavom Vychodilom podpísaná inscenácia, so strhujúcou Elenou Kittnarovou v ústrednej postave, stojí v zrkadle storočnej histórie SND na vrcholných pozíciách. Do menšej roly Janka obsadil čerstvých absolventov Konzervatória Petra Dvorského a Juraja Hurného. Nasledovalo stretnutie s tvorbou Jána Cikkera, ktoré v Hre o láske a smrti naštartovalo úzky vzťah dirigenta s hudobným slovníkom nášho plodného skladateľa.
V spolupráci s Kriškom a Vychodilom zožal úspech aj v ďalšom náročnom titule. Bol to Modrofúzov zámok od Bélu Bartóka. Terézia Ursínyová v Hudobnom živote na margo hudby nešetrila nadšením: „Košler vyniesol jej krásu v toľkých dynamických odtieňoch, že poslucháč je strhnutý jeho koncepciou, talentom, precíznosťou – a na druhej strane rastom telesa“. Symfonická podstata partitúry Beethovenovho Fidelia mu tiež mimoriadne sedela. V trocha pomalšom tempe (tie boli preňho celkovo príznačné) rozvinul Mozartovho Dona Giovanniho a na jeseň 1976 sa opäť, tento raz už na rozlúčku s operným súborom SND, stretol s opusom Jána Cikkera. Bolo to Vzkriesenie so „vzkriesenými“ pasážami, ktoré si do takých významových detailov pred ním nik nevšimol.
Zdeněk Košler medzitým nadviazal spoluprácu so Slovenskou filharmóniou (vyše 260 koncertov doma a vo svete) a Bratislavskými hudobnými slávnosťami. V období 1969 až 1992 vystúpil v štrnástich ročníkoch. Slovenská filharmónia mu roku 1996 udelila titul čestného šéfdirigenta in memoriam. Po ukončení angažmánu v Opere SND takmer až do smrti dirigoval významné orchestre (nespočetné boli jeho cesty do Japonska), pravidelne Českú i Slovenskú filharmóniu. Šéfoval opere pražského Národného divadla (1980 – 1985), neskôr bol jej šéfdirigentom (1988 – 1991), stál pri vzniku nového Českého národného symfonického orchestra. Pred 25 rokmi jeho život po ťažkej chorobe vyhasol. Vklad Zdeňka Košlera do slovenskej hudobnej kultúry ostáva nesmrteľný.
Na operné postavy Jana Kyzlinka ťažko zabudnúť
Staršej generácii stálych návštevníkov Opery Slovenského národného divadla meno českého basistu Jana Kyzlinka určite netreba predstavovať. Kto pravidelne sledoval operné dianie v rokoch 1966 až 1971, často vídal na javisku v závažných basových úlohách tohto sympatického hosťa z Ostravy. 6. júna t.r. si pripomíname jeho nedožité deväťdesiate narodeniny.
Jan Kyzlink pochádzal z obce Olomučany (okres Blansko) a hoci sa v jeho rodine muzicírovalo, k štúdiu spevu sa dostal okľukou. Cez remeslo nástrojára a strednú priemyselnú školu v Brne. Až po nej sa zapísal na pražské konzervatórium (v triede Jana Berlíka) a štúdium dokončil na Akadémii múzických umení pod vedením Zdeňka Otavu. Po krátkej etape v Liberci (1961 – 1962) zakotvil na sedemnásť sezón v súbore Štátneho divadla v Ostrave.
Práve počas ostravského angažmánu ho objavila Bratislava, kde jeho prvou premiérovou príležitosťou bol Zachariáš vo Verdiho Nabuccovi (1966). V tom čase mal už Jan Kyzlink na svojom umeleckom konte celý rad náročných postáv. Počnúc Kecalom v Smetanovej Predanej neveste, cez Veľkého inkvizítora vo Verdiho Donovi Carlosovi, Čajkovského Gremina, ale aj v dielach Slovensku takmer neuvádzaných. Napríklad v Rossiniho Viliamovi Tellovi vytvoril až dve roly, (Gesslera a Fürsta), v Majstroch spevákoch norimberských od Richarda Wagnera – pod taktovkou Zdeňka Košlera a v réžii Ilju Hylasa – bol Hansom Sachsom. Waltera Stolzinga, v Tellovi zasa Arnolda, spieval v SND rovnako vychytený Jiří Zahradníček. V Gavalierovi s ružou od Richarda Straussa bol barónom Ochsom. Samozrejme, popri mnohých iných basových, ale aj basbarytónových rolách.
Jan Kyzlink a SND – to bol intenzívny, ale stále hosťovský vzťah. Napriek tomu sme ho mali za svojho. V kultovom Nabuccovi, ktorého kritika za nepôvodnú Geigerovu verziu strhala, sa striedal s Ondrejom Malachovským. Kyzlinkov vyšší bas bol iného rodu a čo mu v tónovom objeme trocha chýbalo v hĺbkach, to vynahradil strhujúcou vysokou polohou. Nemôžem nespomenúť prvého Nabucca po okupácii roku 1968 z 13. septembra, ktorého obecenstvo prijalo s demonštratívnymi ováciami, u nás nepoznaným opakovaním zboru Židov a proroctvom Zachariáša práve v Kyzlinkovom oduševnenom podaní.
Už v decembri 1966 čakala Kyzlinka rola Budda v pôvabnej inscenácii Alberta Herringa od Benjamina Brittena (na silvestrovskej premiére vystúpil Jozef Špaček) a ešte v tej istej sezóne neveľká postava Cecca z Wagnerovho Rienziho. V tej nasledujúcej už Jan Kyzlink, popri povinnostiach na materskej scéne v Ostrave, bol plne vyťažený aj v Opere SND. Prideľovali mu aj menšie roly, napríklad Rouchera v Andrea Chénierovi od Umberta Giordana, Karolmana v novinke Alexandra Moyzesa Udatný kráľ (obe alternoval s Gejzom Zelenayom, ktorý po invázii vojsk emigroval), ale aj postavy prvého odboru. Takým bol Don Basilio v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, ktorého predĺžený prst v hojne reprízovaných predstaveniach bol jedným zo zdrojov nákazlivého (niekedy až prehnaného, no pričinením skôr iných predstaviteľov) humoru. Áriu o klebete, vtedy samozrejme v slovenčine, zaspieval vždy bezchybne.
Prečítajte si tiež:
• Pripomíname si v júli (2020)
V novej januárovej inscenácii Smetanovej Predanej nevesty figurovalo v bulletine síce len jedno obsadenie (Kecalom bol Gejza Zelenay), no zakrátko už pribudol pravý, bodrý český dohadzovač Jan Kyzlink. Počuť dueto Znám jednu dívku, s Imrichom Jakubekom alebo Jiřím Zahradníčkom ako Janíkom, bol vždy zážitok večera. A napokon po Nabuccovi prišiel ďalší Verdi, konkrétne Banco v Macbethovi. Veľa toho síce na spievanie nemá, no v jedinej árii je príležitosť dokázať, či taliansku estetiku spevák vníma. A v tom Kyzlink nenechal nikoho na pochybách. Spomínam si na májovú reprízu z roku 1968, kde popri impozantnom Bohušovi Hanákovi v titulnej úlohe a Kyzlinkovom Bancovi hosťovala svetovými javiskami opuncovaná americko-talianska dramatická koloratúra Lucia Ferraris-Kelston.
Posledná sezóna, v ktorej Jan Kyzlink bol obsadený do premiér, bola 1969/1970. Tá sa už pre rekonštrukciu historickej budovy odohrávala v Hviezdoslavovom divadle. V Gréckych pašiách Bohuslava Martinů bol výrazným Grigorisom (alternoval s Ondrejom Malachovským), o ktorom Jaroslav Blaho v Hudobnom živote napísal: „Kyzlinkov Grigoris je o odtieň civilnejší, menej démonický a viac vychádzajúci zo sociologického zatriedenia charakteru“ a upozornil na jeho „mäkší, hoci veľký bas“. V prvom Verdiho Rigolettovi v taliančine obliekal kostým nájomného vraha Sparafucila a napokon v marci 1970 naštudoval skôr dobráckeho Rocca v nevšednej, textami Dominika Tatarku doplnenej inscenácii Fidelia od Ludwiga van Beethovena. V nasledujúcej sezóne ešte hosťoval vo svojom repertoári.
Stále bol sólistom ostravskej opery, ktorú však v záverečnej fáze svojej kariéry (1979 – 1990) zamenil za Janáčkovo divadlo v Brne. Opäť sa stretol s Wagnerovým Hansom Sachsom, so Smetanovým Kecalom, Grigorisom z Gréckych pašií, Čajkovského Greminom a zopakoval si aj Ochsa v Gavalierovi s ružou či Mumlala zo Smetanových Dvoch vdov a mnoho ďalších partov. V Brne pôsobil aj pedagogicky, na Janáčkovej akadémii múzických umení získal docentúru. Jan Kyzlink zomrel 4. 5. 1991, necelý rok po šesťdesiatke.
Autor: Pavel Unger
Archív Glosa na nedeľu
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.