Pripomíname si v júli (2020)

Prinášame prehľad júlových výročí desiatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami: Zdeňka Košlera, Márie Smutnej-Vlkovej, Imricha Gála, Emila Schütza, Jana Kyzlinka, Arnolda Flögla, Gustava Remeca, Idy Černeckej, Branka Gavellu a Otokara Krausa. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 2. júla uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia významného českého dirigenta Zdeňka Košlera (narodil sa 25. marca 1928 v Prahe, zomrel 2. júla 1995 tamže), šéfdirigenta operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1971 – 1976, ktorý mal zásluhu na zvýšení kvality orchestrálnej zložky a na konsolidácii umeleckého súboru počas rekonštrukcie historickej budovy SND. Viac o ňom sme písali v článkoch Gabriela Rovňáka Dirigent Zdeněk Košler v Slovenskom národnom divadle a Zdeněk Košler – dirigent, ktorý nás spájal so svetom.

Dňa 5. júla uplynie pätnásť rokov od úmrtia speváčky a vokálnej pedagogičky Márie Smutnej-Vlkovej (rodená Raabová, narodila sa 11. mája 1913 v meste Královo Pole, dnes časť Brna, zomrela 5. júla 2005 v Bratislave; dcéra huslistka Slovenskej filharmónie Jana Tannenbergerová, vnučka speváčka Yvetta Tannenbergerová).

Mária Vlková-Smutná začala študovať klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, jej spevácky talent objavil na hodinách intonácie Ján Strelec a odporučil jej študovať súčasne spev, ktorý absolvovala v roku 1937 v triede prof. Josefa Egema. Po skončení štúdia sa venovala koncertnej činnosti. Od roku 1939 pravidelne účinkovala v rozhlase, kde spievala ľudové piesne, piesne slovenských, českých a svetových skladateľov i operné árie, často s klavírnym sprievodom Rudolfa Macudzinského.

V rokoch 1943 – 1944 vystupovala na koncertoch pre ranených vojakov v Bratislave, Piešťanoch, Žiline a i. Bola jednou z prvých interpretiek slovenskej populárnej hudby, účinkovala napr. v zábavnom hudobnom matiné s Gustavom Bromom na Novej scéne (1948). Od roku 1948 vyučovala spev na Hudobnej škole v Bratislave, od roku 1955 bola pedagogičkou spevu na Konzervatóriu, súčasne v rokoch 1969 – 1983 pedagogicky pôsobila na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave. Okrem spevu vyučovala fyziológiu hlasu, fonetiku a metodiku hlasu.

K jej najznámejším žiakom patrili naše popredné operné umelkyne, sólistky operného súboru SND Magdaléna Blahušiaková, Mária Turňová, Alžbeta Michálková a Magdaléna Hajóssyová, neskôr sólistka Štátnej opery v Berlíne, na bratislavskej Novej scéne a v banskobystrickej opere pôsobiaca Jarmila Vašicová a Ľubica Orgonášová, známa z mnohých zahraničných operných scén. Jej žiačkou bola aj sólistka Štátneho divadla v Košiciach Katarína Mereššová, Elena Kušnierová z prešovského divadla a členovia Novej scény Zuzana Maďarová a Ladislav Miškovič.

Mária Smutná-Vlková bola dlhoročnou členkou poroty na Speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (1967 – 1976). Svoje dlhoročné pedagogické vedomosti a skúsenosti zaznamenala v knihách Metodika spevu pre poslucháčov konzervatórií a diaľkove študujúcich (Supraphon,1967) a Metodika spevu a prehľad literatúry spevu (Bratislava, VŠMU, 1981).

Dňa 6. júla si pripomíname sto desiate výročie narodenia slovenského operného speváka, barytonistu Imricha Gála (narodil sa 6. júla 1910 v Hlohovci, zomrel 9. februára 1977 v Bratislave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1943 a 1952 – 1965, v rokoch 1947 – 1952 sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach.

Imrich Gál navštevoval strednú školu v Trnave, tu začal aj aktívne športovať. Bol dobrým plavcom, zúčastňoval sa aj na pretekoch v Trnave a v Bratislave, desať rokov sa venoval práci trénera. Počas štúdia na obchodnej akadémii účinkoval v školskom speváckom zbore. Dirigent súboru si všimol jeho neobyčajný hlas a poradil mu, aby sa prihlásil na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Po šesťročnom štúdiu u prof. Josefa Egema pri riadnom zamestnaní absolvoval v roku 1937 a hudobní kritici v ňom videli sľubného speváka. Ešte v tom istom roku účinkoval na festivale komornej hudby v Trenčianskych Tepliciach.

Na jeseň v roku 1938 prijal pozvanie na pohostinské vystúpenie v Slovenskom národnom divadle. Po menších úlohách dostal väčšiu príležitosť ukázať svoj pekný lyrický hlas ako Valentín v Gounodovom Faustovi v júni 1939. Mnoho menších a charakterových postáv spieval vo viacerých naštudovaniach: v Smetanovej Predanej neveste (v rozpätí rokov 1940 – 1965) spieval Krušinu i Míchu, stvárnil Marulla (Verdi: Rigoletto, 1940, 1956), Silvana (Vedi: Maškarný bál, 1940, 1964), Lovca (Dvořák: Rusalka, 1941, 1953), Sciaronneho (Puccini: Tosca, 1940, 1957), Schaunarda (Puccini: Bohéma, 1942, 1953), Moralesa (Bizet: Carmen, 1941), Montana (Verdi: Otello, 1958) a i.

Vytvoril celý rad významných operných postáv v klasickom opernom repertoári, kde sa uplatňoval jeho mäkký, lyrický barytón s dobrými výškami, vokálna technika a zmysel pre štýl a výraz. K najúspešnejším postavám patril už spomínaný Valentín vo Faustovi a Margaréte (1939, 1956), Masetto (Mozart: Don Juan, 1940), Tomeš (Smetana: Hubička, 1941), Alfio (Mascagni: Sedliacka česť, 1941), Gróf Luna (Verdi: Trubadúr, 1942), Kalina (Smetana: Tajomstvo, 1944), Germont (Verdi: Traviata, 1955), Sharpless (Puccini: Madame Butterfly,1955). V Pauerovej Zuzane Vojířovej spieval Adama z Hradca (1959), v opere N. Rimského Korsakova Sadko Benátskeho hosťa (1960), Radovana v Smetanovej Libuši (1961). Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby stvárnil Mikuša v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961) a Pašu Ibrahima v Begovi Bajazidovi (1957) Jána Cikkera, v Suchoňovom Svätoplukovi Starešinu (1960).

Z košického repertoáru treba spomenúť Renata vo Verdiho Maškarnom bále (1948), Papagena v Čarovnej flaute (1949), Čajkovského Eugena Onegina (1951) a Almaviva v Mozartovej Figarovej svadby (1951). Priazeň obecenstva si získal v titulnej postave Verdiho opery Rigoletto (1948), kde dokázal preniknúť do najcitlivejších psychologických hĺbok tejto výraznej postavy.

Ťažká a zhoršujúca sa choroba zabránila Imrichovi Gálovi dosiahnuť špičkové umelecké výkony, úspešné výsledky dosahoval mimoriadnou húževnatosťou. Od roku 1956 do polovice šesťdesiatych rokov externe vyučoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, jeho žiakom bol tenorista Jozef Ábel.

Dňa 6. júla uplynie stodesať rokov od narodenia pôvodom českého operného speváka, barytonistu Emila Schütza (manželka operná speváčka Helena Bartošová, narodil sa 6. júla 1910 v Kostelci nad Orlicí, zomrel 1. júla 1999 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1971.

Emil Schütz študoval po ukončení Vyššej priemyselnej školy spev na pražskom konzervatóriu u prof. Egona Fuchsa (1932 – 1936). Štyri roky pôsobil v divadle na Královských Vinohradoch a keď v roku 1939 hľadala opera SND barytonistu, na radu svojho profesora sa prihlásil. Po úspešnom konkurze pohostinsky naštudoval titulnú postavu v obnovenej inscenácii Čajkovského Eugena Onegina (1939) v slovenskom preklade, kde kritiku zaujal príjemným hlasom.

V nasledujúcej sezóne 1939 – 1940 bol angažovaný a v prvej premiére Pucciniho Bohémy (1939, 1948) v slovenskom preklade naštudoval Marcela. Podľa kritiky obstál dobre a jeho prijatie bolo prínosom pre operu, čo sa potvrdilo v ďalších rokoch. Ešte v tej istej sezóne doštudoval postavu kráľa Matyáša v opere Figuša-Bystrého Detvan (1939, insc. 1938), vytvoril bojara Šaklovitého v Musorgského Chovančine (1939), Wagnerovho Holanďana (Blúdiaci Holanďan, 1942, 1957), Doktora Malatestu (Donizetti: Don Pasquale, 1939) a Renáta vo Verdiho Maškarnom bále (1940).

V ďalších sezónach si repertoár rozširoval a bol až do polovice päťdesiatych rokov spolu s Franjom Hvastijom prvým barytonistom našej opernej scény. Jeho dramatický barytón, vokálna technika a zmysel pre štýl a výraz mu umožnil naštudovať neobyčajne široký a pestrý repertoár (vyše sto postáv) rôznych štýlov a uplatniť sa vo veľkých postavách svetového repertoáru. Úctyhodne zvládol náročnú titulnú postavu Mozartovho Dona Giovanniho (1940, 1956), spieval Grófa Almavivu (Figarova svadba, 1942, 1955), Sebastiana (d´Albert: Nížina, 1942, 1951), Otokara (Weber: Čarovný strelec, 1944, 1963), Oresta (Strauss: Elektra, 1943), Escamilla (Bizet: Carmen, 1941, 1954), ale aj Coppélia, Dapertutta a Mirakla (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1946).

Vytvoril spevácky a herecky presvedčivú postavu Georgesa Germonta vo Verdiho Traviate (1941, 1948, 1955, 1963), ktorý sa stal jednou z jeho životných postáv, nasledoval Amonasro (Verdi: Aida, 1941, 1949, 1959), bol hlasovo i herecky dobrým Jagom (Verdi: Otello, 1945). vytvoril Sharplessa (Puccini: Madame Butterfly, 1940, 1955), Gianniho Schicchiho a Micheleho v Plášti (1944), Scarpiu (Puccini: Tosca, 1945, 1957), Silvia (Leoncavallo: Komedianti, 1941), Alfia (Mascagni: Sedliacka česť, 1961). Spieval Čajkovského Eugena Onegina (1945, 1952) a Tomského (Piková dáma, 1946), titulnú postavu Musorgského opery Knieža Igor (1952), Januša v Moniuszkovej Halke (1950). Presvedčivé výkony podal aj v komických postavách Malatestu (Donizetti: Don Pasquale, 1939), ťažkopádneho starostu Dona Ferranta (Zandonai: Ľúbostná komédia, 1943) a obchodníka Simona (Wolf-Ferrari: Štyria grobiani, 1944).

Schützova pekná barytónová farba hlasu, široká kantiléna a vzorová deklamácia sa uplatnila v smetanovských postavách Tomeša (Hubička, 1941, 1952, 1955), Kalinu (Tajomstvo, 1944), Vladislava (Dalibor, 1947, 1957), Voka (Čertova stena, 1949), Přemysla (Libuša, 1961) i Krušinu (Predaná nevesta, 1940, 1945, 1953, 1961) a v postave Bohuša v Dvořákovom Jakobínovi (1951). Vo Foersterovej Eve (1941) stvárnil kožušníka Samka a Lamingera v Kovařovicových Psohlavcoch (1953).

V pôvodnej slovenskej opernej tvorbe vynikol v Holoubkových operách ako Emisár v opere Svitanie (1941), spevácky kultivovaný výkon podal v postave otca v Túžbe (1944), stvárnil Fera Duchoňa v Rodine (1960) a v Profesorovi Mamlockovi (1966) spieval svoju poslednú úlohu, redaktora Seidla. Sýtym, farebným hlasom a precíteným hereckým výrazom zaujal v titulnej postave Bellovho Kováča Wielanda (1943). V Cikkerových operách spieval šľachtica Löwenburga (Juro Jánošík, 1954, 1961), Abdula (Beg Bajazid, 1957) a Štátneho žalobcu (Vzkriesenie, 1962), v Suchoňovom Svätoplukovi (1960) vojaka.

Po skončení aktívnej umeleckej činnosti učil krátko na svojej súkromnej speváckej škole a Štátnom konzervatóriu.

Dňa 6. júla si pripomenieme deväťdesiate výročia narodenia významného českého operného speváka Jana Kyzlinka (narodil sa 6. júla 1930 v Olomučanoch, okr. Blansko, zomrel 4. mája 1991 v Brne), dlhoročného sólistu ostravskej a brnianskej opery, stáleho hosťujúceho umelca operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1966 – 1971.

Jan Kyzlink nadobudol vzťah k hudbe v rodinnom prostredí, spieval v miestnom zbore, ochotnícky hral aj divadlo. Po skončení strojníckej priemyslovky študoval spev na konzervatóriu v Prahe u tenoristu Jana Berlíka (1953 – 1958) a u Zdeňka Otavu na Akadémii múzických umení, kde absolvoval ako Mefisto v Gounodovej opere Faust a Markétka (1962). Jednu sezónu pôsobil v Divadle F. X. Šaldu v Liberci (1961 – 1962), potom v Ostrave (od 1962 – 1979) a v Brne (1979 – 1990).

V Štátnom divadle v Ostrave (v súčasnosti Národnom divadle moravskosliezskom) sa stal popredným sólistom opery a od konca šesťdesiatych rokov jedným z českých najlepších basistov. Vytvoril celý rad významných basbarytónových a basových kreácií v dielach svetových autorov, napr. postavy Coppélia, Lindorfa, Depertutta a doktora Mirakla (Offenbach: Hoffmannove poviedky), Vediho inkvizítora (Don Carlos), Zachariáša (Nabucco), Fernanda (Trubadúr), Sparafucila i Monteroneho (Rigoleto), Rocca i Pizzara (Beethoven: Fidelio), Kašpara (Weber: Čarostrelec), Mefistotela (Gounod: Faust a Markéta), Kutuzova (Prokofiev: Vojna a mier), Dalanda (Wagner: Blúdiaci Holanďan), Hansa Sachsa (Wagner: Majstri speváci norimberskí), Gremina (Čajkovskij: Eugen Onegin). Z tvorby českých skladateľov spieval Smetanovho Kecala (Prodaná nevěsta), Bonifáca (Tajemství), Raracha (Čertova stěna), Mumlala (Dvě vdovy), Palouckého (Hubička), Dvořákovho Vodníka (Rusalka), Lucifera (Čert a Káča), Stárka v Janáčkovej Její pastorkyni, Vávru v opere E. F. Buriana Maryša a ďalšie.

Počas angažmán v Ostrave spieval Jan Kyzlink v máji 1966 v Bratislave pohostinsky Kecala v Smetanovej Predanej neveste. Po odchode Ondreja Malachovského do Kolína nad Rýnom spieval Gejza Zelenay všetko a opere chýbal basista schopný spievať veľké partie svetového repertoáru. V pripravovanej premiére Verdiho Nabucca (1966) v novej sezóne 1966 – 1967 ponúklo vedenie opery úlohu Zachariáša Janovi Kyzlinkovi a po výbornom výkone sa stal sa stálym hosťom operného súboru až do roku 1971.

Kritika pozitívne hodnotila jeho čistý, kultivovaný spevácky prejav a pôsobivý herecký výraz, ktorý uplatnil i v ďalších postavách, ako Knieža Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1966, insc. 1963), Vodník v Dvořákovej Rusalke (1967, insc. 1953). Stvárnil menšie postavy Budda (Britten: Albert Herring, 1966), Cecca del Vecchio (Wagner: Rienzi, 1967), Rouchera (Giordano: André Chénier, 1967), Karolmana (Moyzes: Udatný kráľ, 1967). Príjemne prekvapil impozantným zjavom i krásnym hlasom v úlohe Grigorisa v Gréckych pašiách (1969) Bohuslava Martinů. Spoľahlivé výkony podal ako Basilio z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1968) a Banco vo Verdiho Macbethovi (1968). Typovo zodpovedal rabiátnemu Sparafucilovi vo Verdiho Rigolettovi (1970), bol herecky decentným Roccom v Beethovenovom Fideliovi (1970), hoci poloha partu nezodpovedala jeho vysokému basu.

Umelecká kariéra Jana Kyzlinka vyvrcholila v Štátnom divadle v Brne (v súčasnosti Národnom divadle), kde si mnohé postavy svojho repertoáru zopakoval (Kecal, Mumlal, Gremin, Hans Sachs, Kašpar, Grigoris a i.) a vynikol v ďalších komických i vážnych úlohách. Z nových postáv naštudoval napr. postavu Volframa Olbramoviča (Smetana: Branibori v Čechách), Barona Ochsa z Lerchenau (Strauss: Růžový kavalír), Tokmakova (Rimskij-Korsakov: Pskoviťanka), Chovanského (Musorgskij: Chovanština). Stvárnil Fabrizia dei Ritorti v opere Wolfa-Ferrariho na goldoniovský námet Náměstíčko (Il campiello). V opere amerického skladateľa českého pôvodu Roberta Kurku Dobrý voják Švejk (1982) naštudoval Generála von Schwarzburga, v premiére pôvodnej novinky Karla Horkého Atlantida (1983) na námet Nezvalovej básnickej hry stvárnil hlavnú postavu Vladařa.

Jan Kyzlink hosťoval v pražskom Národnom divadle ako Matouš i Otec Paloucký (Hubička), Chrudoš (Libuša), Veľký inkvizítor (Don Carlos) a Komtúr (Don Giovanni), na zahraničných operných scénach (v bývalom Sovietskom zväze, Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku, Taliansku, Írsku, Anglicku a Španielsku). Ako koncertný spevák sa uplatnil v speváckych recitáloch, v kantátach i oratóriách ((Haydn, Beethoven, Berlioz, Verdi, Stravinskij). Vydavateľstvo Panton vydalo jeho profilovú gramofónovou platňu (1979). Venoval sa i pedagogickej činnosti na konzervatóriu v Ostrave a v Brne na JAMU, kde v osemdesiatych rokoch minulého storočia pôsobil ako docent.

Dňa 10. júla si pripomenieme sto tridsiate piate výročie narodenia výnimočnej osobnosti našej opery basistu a umelca svetového formátu Arnolda Flögla (narodil sa 10. júla 1885 v Kroměříži, zomrel 20. novembra 1950 v Bratislave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1930 – 1950, ktorý sa zapísal do histórie hudobného života na Slovensku nielen ako spevák, ale aj ako pedagóg, režisér a prekladateľ operných libriet do slovenského jazyka (Viac o ňom sme písali c článku Arnold Flögl, ojedinelý a neporovnateľný umelec slovenskej opernej histórie.

Dňa 15. júla uplynie stodvadsať rokov od narodenia chorvátskeho tenoristu Gustava Remeca (narodil sa 15. júla 1900 v Sušaku, dnes súčasť prístavného mesta Rijeka, zomrel 30. júla 1972 v Norimbergu), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v sezóne 1945 – 1946 a do roku 1948 hosťujúceho sólistu opery.

V prvej polovici minulého storočia nebola migrácia umelcov výnimočným javom, mnohí operní speváci vystriedali operné javiská vo viacerých krajinách. Jedným z nich bol aj Gustav Remec, pôsobiaci kratšiu dobu v divadlách v bývalej Československej republike. Cesta Remeca na opernú scénu nebola priamočiara. Po prvej svetovej vojne prišiel do Záhrebu a čoskoro sa vypracoval na jedného z najlepších futbalistov dvadsiatych rokov, ako kľúčový hráč záhrebského tímu získal tri víťazné tituly bývalej Juhoslávie. A v prvom Remecovom zápase bol rozhodcom budúci známy operný režisér Branko Gavella, ktorého polokrúhle výročie narodenia si pripomíname tiež v júli.

Na prahu tridsiatych rokov začal Remec uvažovať o novej profesii a keďže spev bol jeho druhou láskou, zvolil si opernú dráhu, na súkromné hodiny spevu chodil ešte ako aktívny futbalista. V roku 1932 Remec debutoval v Národnom divadle v Záhrebe v postave Stefana Koltaya v operete Paula Abrahama Viktória a jej husár, kritika ocenila umelcov krásny lyrický a ušľachtilý hlas s kovovým leskom. Potom pokračoval v ďalšom štúdiu spevu vo Viedni, v rokoch 1935 – 1936 bol angažovaný v tamojšej Volksoper a v sezóne 1942 – 1943 tu spieval pohostinsky. Z Viedne viedla jeho cesta do Ústí nad Labem (1936 – 1937) a do Drážďan (1937 – 1939).

Počas pôsobenia v Drážďanoch spieval pohostinsky v Záhrebe Pinkertona v Madame Butterfly a Rudolfa v Bohéme (1936). V roku 1939 po ďalšom pohostinskom vystúpení sa stal sólistom opery v Záhrebe. Naštudoval postavu Juranića v opere chorvátskeho skladateľa Ivana Zajca Nikola Šubić Zrinski (1939), Geralda v Delibesovej Lakmé (1940) s talianskou sopranistkou Aldou Noni v titulnej úlohe. V repertoári mal Alfréda z La traviaty a Edgarda z Donizettiho Lucie di Lammermoor, Turidda v Sedliackej cti (1941) a Cavaradossiho v Tosce (1942).

Stvárnil postavy Harryho v Granichstaedtenovej operete Orlov a Sou-Chonga v Lehárovej Zemi úsmevov. Vo februári 1941 spieval Gricka v Musorgského Soročinskom jarmoku. Z pôvodnej chorvátskej tvorby naštudoval postavu Adela v premiére pôvodnej opery Iva Paraća Adelova pieseň (Adelova pjesma) a Ratka v opere Borisa Papandopula Slnečnica (Sunčanica, 1942) pod taktovkou autora, v réžii Branka Gavellu, hlavnú postavu spievala začínajúca sopranistka Srebrenka Jurinac (neskôr slávna speváčka, známa pod menom Sena Jurinac).

V rokoch 1942 – 1943 hosťoval Remec vo viedenskej Volksoper ako vojvoda z Mantovy v Rigolettovi a Rudolf v Bohéme. Po skončení vojny bol jednu sezónu sólistom opery SND (1945 – 1946). Remecov skvelý hlasový fond, typický ľahký taliansky tenor vo všetkých polohách vyrovnaný, s priebojnými, oslnivými výškami sa najviac uplatňoval v talianskom repertoári. Vysokú spevácku kultúru predviedol v postavách Rudolfa v Pucciniho Bohéme (1945, insc.1944, Pinkertona v Madame Butterfly (1945, insc. 1940), Cavaradossiho v novej inscenácii Toscy (1945), Vojvodu vo Verdiho Rigolettovi (1945). Bol dramaticky výrazným a herecky presvedčivým Donom José v novej inscenácii Bizetovej Carmen (1946) v naštudovaní Krešinira Baranovića a v réžii Branka Gavellu. Hereckým prejavom zaujal ako Jurodivý v Musorgského Borisovi Godunovovi (1946). Do roku 1948 spieval pohostinsky, o. i. aj Manrica vo Verdiho Trubadúrovi (1948).

V rokoch 1946– 1949 vystupoval s veľkým úspechom ako hosťujúci tenorista pre svetový operný repertoár v novozaloženom Divadle 5. května v Prahe, kde si zopakoval svoje profilové postavy (Rudolf, Manrico, Don José, Pinkerton, Cavaradossi). Spieval Dona Antonia v Prokofievovej opere Zásnuby v kláštore (1947, uvádzanej pod názvom Maškaráda) v réžii a hudobnom naštudovaní Václava Kašlíka, Radamesa vo Verdiho Aide (1947), Cania v Leoncavallových Komediantoch (1948) a Fausta v Gounodovej opere Faust a Markétka (1949). Majstrovské spevácke umenie predviedol na koncerte operných árií s Evou Prchlíkovou v roku 1946 (neskôr známou pod menom Eva Liková) a v koncertnom uvedení opery – oratória Igora Stravinského Oedipus rex (1948) s dirigentom Karlom Ančerlom, kde spieval part Oedipa spolu s Martou Krásovou (Jocasta), Zdeňkom Otavom (Kreon) a i. V rámci Pražskej jari 1949 spieval sólo v Beethovenovej 9. symfónii pod taktovkou Ericha Kleibera so sólistami Slávkou Procházkovou, Martou Krásovou a Dr. Jaroslavom Hromádkom.

Pohostinsky spieval v Brne Vojvodu v Rigolettovi (1947) s talianskou sopranistkou Lilianou Rossi ako Gildou, v sezóne 1948 – 1949 Manrica a Radamesa. Opäť sa vrátil do Rakúska, spieval v Linzi (1949 – 1950) a v Innsbrucku (1950 – 1952), hosťoval vo Viedenskej štátnej opere ako Pinkerton (1949, 1951) a Rudolf (1951, 1953). V roku 1955 hosťoval ako Rudolf v Rijeke, od roku 1959 žil v Norimberku, kde zomrel.

Poznámka autorky: Pôvodný článok o Gustavovi Remecovi (Pripomíname si v júli 2016) bol spracovaný podľa nemeckého lexikónu (Kutsch, Karl J.; Riemens, Leo: Großes Sängerlexikon, 3., München, 1997), keďže jeho meno neuvádzajú žiadne dostupné české a slovenské biografické lexikóny. V tomto príspevku je umelecká činnosť Remeca v Prahe, Bratislave a Brne doplnená podľa dostupnej dobovej tlače. Ďalšie nové informácie a údaje boli spracované podľa profilu umelca od autorky Marije Barbieri z lexikónu OPERA.hr, 2016.

Dňa 18. júla si pripomíname sté výročie narodenia slovenskej pedagogičky a speváčky Idy Černeckej (rod. Boršová, narodila sa 18. júla 1920 v Bratislave, zomrela 18. januára 2009 tamže, dcéra klaviristka a pedagogička Ida Černecká ml.), ktorá vychovala mnohých vynikajúcich umelcov vokálneho umenia.

Ida Černecká absolvovala štúdium spevu (odbor lyrický soprán) na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u prof. Josefa Egema a prof. Dariny Žuravlevovej v roku 1944. Po skončení štúdia sa venovala koncertnej činnosti, spolupracovala aj s rozhlasom. Od roku 1946 pôsobila na konzervatóriu v Bratislave ako vokálna pedagogička, od roku 1971 aj vedúca speváckeho oddelenia. Od roku 1979 bola externou pedagogičkou na katedre operného a koncertného spevu Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Absolvovala pedagogické stáže v Bulharsku a Maďarsku, bola porotkyňou na národných a medzinárodných súťažiach. Získala celý rad ocenení a medailí za vynikajúcu pedagogickú činnosť. Vychovala mnoho významných spevákov, ku každému si vedela nájsť prístup a bola im dlhé roky nezištnou radkyňou. Mnohí z nich sú vynikajúcimi predstaviteľmi slovenského vokálneho umenia, známi aj zo zahraničných operných scén: tenoristi Peter a Miroslav Dvorský, Juraj Hurný, Jozef Kundlák, barytonisti Pavol Dvorský, Martin Babjak a Jaroslav Kosec, basista Ján Galla, sopranistky Mária Harnádková, Oľga Hromadová, Božena Fresserová, mezzosopranistka Daniela Suryová.

Dňa 28. júla uplynie stotridsaťpäť rokov od narodenia chorvátskeho činoherného i operného režiséra, divadelného kritika a teoretika, esejistu a prekladateľa Branka Gavellu (narodil sa 28. júla 1885 v Záhrebe, zomrel 8. apríla 1962 tamže), režiséra operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1945 – 1946.

Po maturite v Záhrebe študoval Branko Gavella vo Viedni filozofiu, germanistiku a slavistiku, štúdium ukončil v roku 1908 doktorátom. Pracoval v záhrebskej univerzitnej knižnici, písal divadelné kritiky do nemeckého denníka. Krátko pred prvou svetovou vojnou režíroval v roku 1914 v Národnom divadle v Záhrebe Schillerovu drámu Messinská nevesta. Po vojne sa vrátil do záhrebského divadla, bol dramaturgom, v rokoch 1922 – 1926 aj šéfom činoherného súboru, v tej istej funkcii pôsobil v rokoch 1926 – 1929 v činohre Národného divadla v Belehrade. Režíroval v mnohých domácich divadlách (v Osijeku, Splite, Maribore, Ľubľane, Novom Sade, Sombore, Varaždíne, na letnom festivale v Dubrovníku) a v zahraničí (Bulharsko, Taliansko).

V roku 1931 prišiel do Národného divadla v Brne ako šéfrežisér, do roku 1940 tu naštudoval rad opier českých, ruských a svetových skladateľov, režíroval aj niekoľko činoherných inscenácií. Jeho prvou réžiou v Brne bola Fibichova Šárka (1931) v hudobnom naštudovaní Zdeňka Chalabalu. Pohostinsky režíroval niekoľko titulov v pražskom Národnom divadle. Po nastolení protektorátu Československo opustil, ale po roku 1945 sa opäť vrátil, v sezóne 1945 – 1946 bol režisérom v SND, v Ostrave pohostinsky režíroval Smetanovu Predanú nevestu (1946) v hudobnom naštudovaní Zdeňka Chalabalu.

Do Slovenského národného divadla prišiel Gavella spolu s dirigentom a šéfom opery Krešimirom Baranovićom v prvej sezóne po druhej svetovej vojne, ich zásluhou sa čoskoro súbor stabilizoval a pokračoval v umeleckej činnosti. Už ich prvá spoločná inscenácia Pucciniho Toscy (1945) mala pozitívny ohlas u kritiky, ktorá ocenila jemnú a do detailov vypracovanú réžiu v duchu veristickej predlohy. Prínosom bola aj štylizovaná réžia Janáčkovej opery Jej pastorkyňa (1946, uvádzanej pod názvom Jenufa) na symbolickej a pritom racionálnej a vkusnej scéne Gavellovho spolupracovníka, scénografa Zdeňka Rossmanna.

V Musorgského Borisovi Godunovovi (1946) sa predstavil do detailov prepracovanou réžiou, skvelým aranžovaním masových scén v ideálnej harmónii pohybu a hudby. Efektnou prácou zo svetlom dosiahol na krásnej a vkusnej Rossmannovej scéne vystupňovanie dramatických miest opery. V Bizetovej Carmen (1946) Gavella dômyselným aranžovaním zborových scén vedel vytvoriť správnu atmosféru deja, čím hra nadobudla dynamiku a v spolupráci s precíznym a temperamentným naštudovaním Baranovića dosiahla inscenácia vysokú umeleckú úroveň. V Čajkovského Pikovej dáme (1946) v hudobnom naštudovaní Milana Zunu dokázal Gavella využiť jednoduchý priestor scény Vladimíra Žedrinského na svetelné efekty.

V roku 1947 Gavella odišiel do Ľubľane a potom sa natrvalo vrátil do rodného Záhrebu. Okrem práci režiséra sa venoval aj výchove mladých divadelných umelcov a po založení Akadémie divadelného umenia sa stal jej prvým rektorom.

Na všetkých scénach bývalého Československa, kde Branko Gavella pôsobil, pozdvihol inscenačnú úroveň svojou umeleckou invenciou, hýriacou bohatými nápadmi, kritika oceňovala aj jeho kreatívnu spoluprácu s hereckým súborom.

Dňa 28. júla uplynie štyridsať rokov od úmrtia pôvodom českého barytonistu Otokara Krausa (narodil sa 10. decembra 1890 v Prahe, zomrel 28. júla 1980 v Londýne), popredného barytonistu opery Covent Garden v Londýne (1951 – 1971), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1936 – 1939. Viac o ňom sme písali v článku Otakar Kraus: z opery SND do londýnskej Kráľovskej opery.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová