Pomoc pre maminu - veľkú bojovníčku

Volám sa Peter Satina a chcem Vám predstaviť mojurodinu. 

Manželka Milka (44), Patrik (18), Lenka (15), syn Peter (20). Doterazsme si nažívali ako bežná rodina, žili sme chalupou, záhradou, prácou, školaminaších detí. Všetko sa však zmenilo 15.9.2018. Manželka večer pred spanímodpadla. Volali sme RZP, deti dávali mame umelé dýchanie, oživovali ju. Poprevoze do nemocnice jej bola diagnostikovaná CMP-HEMORAGICKÁ. Po naliehaníp.primárky bola prevezená do Martina na operáciu. Vďaka nej je ešte medzi nami,lebo jej nedávali žiadnu šancu, a pomaly im na pohotovosti odchádzalakvôli zle stanovenej diagnóze lekárom RZP. Po operácii bola hneď prevezenánaspať do PB  s minimálnou šancou naprežitie a podľa lekárov s prognózou, že aby sme zlepšenie nečakali,že mozog moc zakrvácal a poškodenie je veľmi rozsiahle. Kázali nám hladaťsi hospic kam ju umiestnime. Našej rodiny sa zmocnil strach, neistotaa beznádej. Vedeli sme, že ak jej nepomôžeme my, nepomôže jej už nič. Odprvého dňa sme s ňou začali cvičiť, masírovať, polohovať, rozprávať sas ňou. Bola v kóme, množstvo prístrojov a zlé prognózy nám naduševnej pohode nepridávali. Útechu sme hladali už len v modlitbácha kňazovi. Nehýbala ničím, dýchali za ňu prístroje, občas bolo vidieťmimovoľné zášklby. Asi po mesiaci sme si všimli ako pohla palcom na ľavej ruke,neskutočná radosť a chuť pracovať s ňou ešte viac. Pravidelne sme jucvičili, cez bolesť, slzy, mnohokrát sme išli do neznáma, skúšali sme mnohépraktiky, všetky rady čo nám kto povedal. Ruka sa začala pomaly prebúdzaťa s ňou aj noha. Vianoce sme strávili celá rodina v nemocnici. Vďakap. primárke zostala na neurológii do konca roka. Potom bola preložená na ODCHIlava. Stav sa minimálne zlepšoval. Chceli sme vybaviť hyperbarickú komoruv TN. Bohužiaľ p.primá z Ilavy nevedel poriadne v akom stavemanželka je a napísal do správy že je v kóme a liečba by bolazbytočná. Nevedel že už to nie je kóma keď hýbala rukou a nohou na povela občas odpovedala na otázky žmurknutím. Museli sme primárovi HBO komorydoniesť videá a presvečiť a prosiť ho, aby to predsa len skúsil, žepomaly sa začína hýbať. Dodnes mu ĎAKUJEM! že nás prijal s tým, že tam budemeubytovaní a musím tam byť aj ja aby som bol sestrám nápomocný, pretožemali veľa práce a nemali by čas sa o ňu starať a voziť ju poterapiách. Veľmi nám to pomohlo, pretože som sa naučil ako prebaľovať, staraťsa o PEG, ako robiť hygienu, dávať lieky. Od vtedy sme nerozmýšlali kam juumiestnime, lebo sme vedeli že doma to už nejako zvládneme, pretože sme sa jejuž nebáli! Po piatich mesiacoch prišla domov, bol to stres, neistota, strach,chaos, všetko nové, všetko sme museli prispôsobiť jej stavu. Nebolo tojednoduché a ani nie je, postupne sa stým snažíme žiť. Dlhodobo smevybavovali NRC Kováčová, konečne sa podarilo a nastupujeme na liečbu. Bolisme v ADELI, to bol ďalší významný krok. Nečakali sme zázraky, aleposunulo nás to v tom zmysle, že sme sa naučili nové cviky, polohy,presuny, veci, ktoré nám uľahčujú život. Raz mala Milka dobré dni, inokedyhoršie, striedala domov s nemocnicami. Vyskytli sa komplikácie či užs trávenim, PEG-om, opatovne musela podstúpiť reoperáciu hlavy. Momentálnesme doma, cvičíme, chodíme s vozíkom na prechádzky, učíme sa rozprávať,číťať, písať, zapájame ju do denných činností. Stav je veľmi ťažký, pomalynapreduje, a tešíme sa z každého dňa. Liečba ja finančnenáročná,  či už fyzioterapeut, kúpele,ADELI, kompenzačné pomôcky, ale sme radi že je medzi nami a budeme sasnažiť jej zabezpečiť čo najviac komfortu aby mala plnohodnotný život v rámcisvojích možnosti. Veríme, že raz sa postaví, bude sa a nami rozprávať,pretože ona si to zaslúži.

Peter Satina