blog

Tri otázky pre: John Boyne

streda 17. júna 2020 17:04
St 17.06. 2020 17:04

Čo ste sa vždy chceli opýtať vášho obľúbeného spisovateľa? Z vašich komentárov na Instagrame a Facebooku sme vybrali tri otázky, ktoré sme položili Johnovi Boynovi.

John Boyne je na Slovensku aj po celom svete čitateľom známy najmä vďaka dojemnému románu Chlapec v pásikavom pyžame, ktorý bol aj sfilmovaný. V slovenčine mu vyšiel aj román pre dospelých Neviditeľné besy srdca, tragikomická odysea homosexuála v katolíckom Írsku, ktorá začína v polovici minulého storočia a končí sa takmer až v súčasnosti. Vo svojich románoch sa často venuje inakosti, nie je tomu inak ani v románe Môj brat sa volá Jessica. Ako napovedá názov, John Boyne v ňom rozvíja tému transgenderovej premeny. Keď sme ho spolu s vydavateľstvom Slovart poprosili, či by svojim fanúšikom odpovedal mailom na pár otázok, okamžite súhlasil! 

 

„Túžba po láske a živote s druhým človekom nie je homosexuálna ani heterosexuálna. Je ľudská. Všetci hľadáme niekoho, kto sa nám páči po fyzickej i duševnej stránke. Môžeme len dúfať, že raz niekoho takého stretneme.“ Veľmi na mňa zapôsobila táto vaša myšlienka v doslove ku knihe Neviditeľné besy srdca. S akými reakciami na túto knihu ste sa stretli? Vyvolala v Írsku alebo inde na svete dialóg medzi LGBT komunitou a kresťanskou komunitou?

Čitatelia moju knihu prijali veľmi dobre, možno aj preto, že spoznali inú stránku môjho písania ako doteraz – tú humornú –, ale najmä preto, že si veľmi obľúbili hlavnú postavu románu Cyrila Averyho aj jeho rodinu. Nemyslím si, že kniha vyvolala diskusie medzi LGBT komunitou a katolíkmi v Írsku. Zato moja staršia kniha A History of Loneliness pár takýchto debát vyvolala, medzi veriacimi a tými so sekulárnejším zmýšľaním. Dostal som však mnoho listov od ľudí vyššieho veku, ktorí museli celý život skrývať svoje skutočné ja, keďže homosexualita bola v Írsku počas ich mladosti trestná. Tieto spovede boli veľmi dojemné, opisovali skúsenosti ľudí, ktorí sú šťastní, že sa spoločnosť mení, ale rovnako cítia ľútosť, lebo oni sa museli skrývať a nemohli byť sami sebou. Toto šťastie im bolo odopreté.

Máte osobnú skúsenosť s problematikou rodovej identity, na ktorej je postavený príbeh Môj brat sa volá Jessica? Ako ste sa vyrovnávali s vlnou odporu, ktorá sa v po vydaní knihy zdvihla? Ktorá vaša kniha je vášmu srdcu najbližšia, viem, že je to ťažká otázka, no možno si dokážete vybrať. 

Moja blízka priateľka si prešla tranzíciou a poznal som ju, keď vyrastala ako chlapec. Práve jej životná skúsenosť – tranzícia a všetko, s čím sa musela vyrovnať – ma inšpirovala pri písaní románu Môj brat sa volá Jessica. Kritika, ktorá sa vyvalila po vydaní knihy, ma úprimne šokovala. Bol som sklamaný, že mnohí, ktorí knihu kritizovali, ju ani nečítali. Boli to online aktivisti, ktorých urazilo už len to, že knihu s touto tematikou napísal autor, ktorý nie je transgender. Nie som háklivý na kritiku mojich kníh, ale neakceptujem ju od niekoho, kto ich nečítal. Online priestor môže byť veľmi toxický. Tí, ktorí bežne vystupujú milo a prejavujú súcit, sú na sociálnych sieťach urážajúci a hanliví. Som presvedčený, že Môj brat sa volá Jessica je dobrá kniha, naživo som dostal veľmi pekné ohlasy od transgender osôb. Vybrať si svoju najobľúbenejšiu knihu je, samozrejme, veľmi ťažké, ale ak musím, tak si vyberám Neviditeľné besy srdca. Napriek tomu, že sa odohráva dávno predtým, ako som sa narodil, najviac odzrkadľuje môj vlastný životný príbeh. Aj Cyril – hlavná postava románu – mi je z mojich postáv najbližší.

Ako sa vyrovnávate s nenávisťou, ktorá sa v dnešnej dobe šíri medzi ľuďmi? Najmä nenávisťou k inakosti, ktorú politici často zneužívajú na vyvolanie strachu.

Je pre mňa ťažké sa s tým vyrovnať. Nedávno som sa stiahol zo sociálnych sietí. Ich atmosféra na mňa pôsobila veľmi zle, až toxicky a stresovala ma. Žijeme v dobe, v ktorej ľudia nevedia slušne a racionálne diskutovať. Namiesto toho je každý, kto má iný názor, ostrakizovaný. Ľudia nerozlišujú nuansy a nerešpektujú sa navzájom. Je to vidieť najmä u mladých ľudí, postavia si hlavu, vidia len svoju pravdu a odmietajú akýkoľvek iný názor. Keď som bol na univerzite, zvykli sme pozývať ľudí, s ktorých názormi sme nesúhlasili, na diskusie. Dnes sa „neprispôsobivých“ snažia umlčať a zahnať do kúta. Mizogýnia je rozšírená ako nikdy predtým. Akoby sme sa vrátili späť do McCarthyho éry, keď názorová inakosť bola trestaná a ľudia sledovaní na každom kroku. Nálada v spoločnosti je nezdravá a veľmi desivá.