Mladý reportér prináša pomocou videí do škôl témy ako klimatická zmena či územné plánovanie
Matej Majerský (21) je do programu Mladí reportéri pre životné prostredie zapojený už päť rokov. Od jeho prvej reportáže sa vypracoval na ambasádora programu a spolupracuje aj s koordinačným tímom. Aktuálne pomáha s projektom OBJEKTív 21, kde natáča edukačné videá pre školy. O tom, čo ho na programe najviac baví sa s ním rozprávala Adriána Henčeková (21), študentka žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
V programe Mladí reportéri si už päť rokov. Čo bolo prvým impulzom zapojiť sa?
Už v prvom ročníku na strednej škole som sa zapojil do programu Zelená škola. Mali sme spoločné stretnutia cez veľké prestávky a tam som sa dozvedel, že existuje program Mladí reportéri pre životné prostredie. Zapojili sme sa doň so spolužiakom len preto, že sme chceli niečo natočiť. Bavilo ma tvoriť videá, chcel som sa tomu venovať spolu s grafikou aj ďalej. Prvý rok to však nedopadlo úplne podľa našich predstáv.
Čo ste natočili?
Bola to reportáž o tom, že v Pezinku bolo cítiť plynový zápach. So spolužiakom sme niečo natočili, nemali sme však žiaden reportérsky vstup. Jediné, čo sme mohli považovať na našej reportáži za dobré, bolo, že sme zohnali asi desiatich ľudí do ankety. Oslovili sme každého, či už to bol dôchodca, bezdomovec alebo mamička s kočíkom. To bola naša prvá reportáž, ktorú sme prihlásili do súťaže.
Spomínal si, že to nedopadlo podľa vašich predstáv. Čo sa stalo?
Neskôr som sa k reportáži radšej nepriznával, lebo už som sám vedel zhodnotiť, že jej kvalita je zlá. Aj zástupkyňa školy nás potom „spucovala“, že čo sme to pustili do sveta. (smiech) Vtipnou historkou je, že ak si niekto myslí, že byť posledný je najhoršia vec, nie je to pravda. Naše video bolo zapojené ako jediné v kategórii 15 –18-ročných. Logicky sme si mysleli, že skončíme prví. To video bolo však také zlé, že sa porota rozhodla neudeliť prvé miesto a my sme skončili druhí. (smiech)
To nie je teda veľmi motivačné, ale aj napriek tomu si v programe ostal. Prečo?
Za našu snahu, a podľa slov koordinátorky aj pre potenciál, ktorý v nás videli, sme boli pozvaní na reportérsky workshop do Banskej Štiavnice. Tam som sa toho naučil veľmi veľa, a tak začala rásť aj moja láska k tomuto programu. Tiež som chcel natočiť podstatne lepšie video.
Chcel si teda prekonať sám seba a napraviť si reputáciu z prvého roka a nie úplne vydareného videa?
Určite áno, aj sa nám to podarilo. S našou reportážou o použitých olejoch sme získali druhé miesto v medzinárodnom kole v konkurencii príspevkov z vyše dvadsiatich krajín.
Zo súťažiaceho si sa postupne stal členom koordinačného tímu. Ako k tomu došlo? Nebavilo ťa už byť radovým súťažiacim?
Stále ma baví tvoriť, ale som taký, že ak dostanem nejaké pravidlá a niečo je striktne zadefinované, v tomto prípade žáner reportáže, tak mi to úplne nevyhovuje. Chcem byť iný, nejako to obísť, spraviť veci po svojom, tak to jednoducho cítim. Keď som druhý rok robil reportáž o použitých olejoch so spolužiakom, videl som, že jeho natáčanie baví viac ako mňa. To bol prvý impulz, kedy sa moja úloha začala preklápať. Vybrali sme všetky súťažné reportáže a natočili sme z toho také televízne noviny, čo bolo už nad rámec bežného reportéra. Neskôr som na našej škole iniciatívne zorganizoval workshop. Koordinátori Klaudia a Richard Medalovci potom prišli s nápadom viac sa venovať sociálnym sieťam, a tak sme spoločne s mojou kolegyňou z tímu vymysleli nedeľný seriál príspevkov od mladých reportérov. Ten sa ujal, a potom sa už prirodzene vyvinulo, že som v tíme aj ostal.
Čo ťa najviac baví na práci v tíme?
Baví ma vymýšľať spôsoby, ako posúvať program stále ďalej a popri tom sledovať náš vývoj. Aj napriek tomu, že sme stále na začiatku, môžem povedať, že sa nám darí. S odstupom času vidíme, že program sa prirodzene rozvíja. Na sociálnych sieťach nám pribúdajú lajky a aj príspevky sú z roka na rok kvalitnejšie. Čiže asi je to náš celkový vývoj, nemám nejakú konkrétnu vec. Teraz ma ale veľmi baví pracovať na projekte Objektív 21.
Čím je zaujímavý a prečo by sa mali mohli školy doň zapojiť?
Tento projekt by som nazval nadstavbou programu mladých reportérov. Vlastne má aj taký podtitul – Mladí reportéri pre občiansku spoločnosť. V projekte vysvetľujeme témy, ktoré nie sú v školách takmer vôbec zastúpené. Snažíme sa to robiť takým spôsobom, aby si pedagóg mohol vyberať aktivity veľmi jednoducho, podľa obsahu a tempa výučby. Pokiaľ chce využiť len video, môže. Ak to chce spojiť s pripraveným novinovým článkom alebo kvízom, tak je to možné tiež.
Aké sú to témy?
Výučbové aktivity sa venujú piatim témam: klimatická zmena, zero waste, všímavý občan, územné plánovanie a občianska participácia.
Tebe chýbali tieto témy v škole?
Keď som sedel v škole ako žiak, tak som si to ani neuvedomoval, ale keď sa na to pozriem spätne, tak mi určite tieto témy chýbali. Človek nepotrebuje v ôsmom ročníku vedieť trebárs presnú stavbu oka, keď chce byť v budúcnosti napríklad automechanik. Ale to, ako rozumne nakladať s odpadom, či ako funguje územné plánovanie, sú veci, ktoré riešime, alebo ešte len budeme riešiť úplne všetci.
Jednou z ambícii projektu je rozvoj mediálnej gramotnosti. Čo to znamená?
Našou prioritou nie je mediálna gramotnosť sama o sebe, skôr sa zameriavame na rozvoj zručností potrebných pre aktívneho občana. Napríklad, ak sa niekto dozvie o novom developerskom projekte v chránenej oblasti, vie si overiť, či je to v súlade s platným územným plánom, prípadne vie vyhľadať a kontaktovať kompetentných.
Kto je pre teba mediálne gramotný človek?
Pre mňa je to človek, ktorý ak ide niečo zdieľať, či komentovať, tak sa minimálne nad tým zamyslí, napríklad, či ho to raz nedobehne. Ja sa snažím zdieľať len to, čo aj keď možno časom prehodnotím, tak nikdy neoľutujem.
Prečo je podľa teba potrebné vychovávať práve mladých v tejto oblasti?
Stačí sa pozrieť na sociálne siete a komentáre ľudí. Pri mladých je to však trochu iné, mnohí si berú príklad zo súčasných influencerov či youtuberov. Často sa stretávam s takými prípadmi, kedy mladí nedokážu rozlíšiť, čo je reklama a čo je realita. Oni si dokonca myslia, že ak niekto promuje trebárs nový mixér v ktorom mixujú ponožky, tak si ho ešte dokonca aj kúpil. Sú to síce ešte také nevinné, respektíve bezbolestné začiatky, ale môže to dospieť aj k vážnejším záverom, dokonca neskôr ku skeptickému postoju voči určitým veciam.
V projekte sa venujete aj pedagógom, niektoré semináre venujete dokonca len im. Myslíš, že je ťažšie pracovať s učiteľmi alebo so žiakmi?
Veľmi to závisí to od toho, čo práve riešime, ale aj od toho, v akom veku sú žiaci. Niečo sa snažíme vyriešiť cez pedagóga a trvá to tri týždne, a nakoniec zistíme, že ak ja priamo zavolám žiakovi, tak danú vec máme hotovú do dvoch dní. Niekedy je to zase opačne. Čo sa mi však páči na programe je, že sa učia aj pedagógovia, aj žiaci a dokonca sa veľakrát učia spoločne.
Čo si sa v projekte zatiaľ naučil ty?
Mohol by som to rozdeliť na praktickú a teoretickú časť. Tým, že ho spolu s ostatnými tvorím, tak som získal aj ja sám veľmi veľa nových vedomostí. Príkladom je už spomínané územné plánovanie, ktoré bolo pred tým pre mňa veľkou neznámou, aj napriek tomu, že som počas základnej školy mal geografiu aj občiansku náuku, kde by bol priestor práve na takúto tému. Čo sa týka praktickej stránky, tak mojou hlavnou úlohou je v projekte vytvárať edukačné videá na jednotlivé moduly. Celý proces výroby videí ma teda posunul aj po tej technickej stránke ďalej.
Doposiaľ si vytvoril tri videá, na dvoch ešte pracuješ. S ktorým si najviac spokojný?
Všetky videá som točil s odborníkmi, takže samotné natáčanie trvalo krátko. Ťažko je vybrať jedno, mne najbližšie je zrejme asi video s Luciou Szabovou o klíme. Bolo prvé a zároveň som sa s Luckou poznal z nášho programu už pred natáčaním. Čo ma však na týchto videách baví je to, že sme sa ich rozhodli koncipovať ako takú mini sériu. Na konci budeme mať teda päť alebo šesť videí, ktoré budú mať spoločný charakter strihu, skrátka spoločné črty. A zároveň budú nadčasové.
Čo si môžeme predstaviť pod pojmom video o klíme? Čím je výnimočné?
Zvyčajne videá o klimatickej zmene pôsobia až apokalyptickým dojmom. To naše sme sa snažili spraviť tak, aby podalo základné informácie o tejto téme s dôrazom na konštruktívny prístup a praktické rady, čo môže každý z nás urobiť – od zodpovedného nakupovania až po aktivizmus. Celé sme to odľahčili animáciou o cibuli, ktorá priletela z Nového Zélandu.
Akú spätnú väzbu ste dostali od pedagógov?
Prezentovať spätnú väzbu na vlastnú tvorbu je ťažké, avšak od učiteľov sme dostali zatiaľ pozitívne ohlasy, vraj sa videá páčia aj žiakom. Pedagógovia oceňujú najmä to, že videá nahrádzajú časť ich výkladu a jednoducho vysvetľujú dôležité fakty.
Pandémia zavrela školy, tým pádom sa zrušili aj vaše pripravované workshopy. Akým spôsobom komunikujete s reportérmi teraz?
Jeden zo spôsobov je, že sme spustili v spolupráci s programom Zelená škola pravidelnú výzvu „My všetci sme reportéri“. Každý týždeň teda vyzývame žiakov, študentov, ale aj širokú verejnosť, aby zdieľali na sociálnych sieťach svoje malé činy pre udržateľnú budúcnosť, a tak inšpirovali aj svoje okolie. Ale zapájame sa aj my sami. Mňa ako gurmána bavila výzva „Zjedené kilometre“. V nej sme sa snažili motivovať k tomu, aby si ľudia pripravili jedlo, ktoré precestovalo čo najmenej potravinových míľ. Tiež sa mi páčila piata výzva „Menej vecí, viac života“, ktorá sa týkala minimalizmu.
Môžu sa do programu zapojiť aj jednotlivci?
Program je primárne cielený na školy, ale keďže reportéri zo škôl postupne odchádzajú, môžu v ňom ďalej pôsobiť ako freelanceri. Radi by sme však rozšírili rady enviro-reportérov jednotlivcov, a tak sme aktuálne vyhlásili súťažnú foto-reportérsku aktivitu OPEN pre všetkých stredoškolákov. Do nej sa môžu zapojiť pomocou vytvorenia príspevkov o svojom obľúbenom mieste v prírode. Najaktívnejší získajú možnosť zúčastniť sa na veľkej reportérskej misii v Bielych Karpatoch počas leta, ak situácia dovolí.
Ak by si to mal zhrnúť, čo môže ponúknuť program mladým?
Je to šanca spájať príjemné s užitočným. Pokiaľ niekoho baví tvoriť, aj keď nie novinárske obsahy, prečo to nespojiť s dôležitou témou ako je životné prostredie? Niekoho zas bavia enviro témy, tak prečo neskúsiť o tom napísať alebo niečo natočiť? Tak sa naučíte veľa aj sami, ale zároveň naučíte aj druhých niečo hodnotné.
Čo dal program tebe?
Určite mi rozšíril obzory vo viacerých oblastiach. Napríklad vďaka nemu som sa dostal na workshop do Portugalska, čo mi zase otvorilo cestu komunikácie v cudzom jazyku, nové priateľstvá a tým aj príležitosti. Alebo minulý rok sme boli prijatí pani prezidentkou, bol to skvelý zážitok. Možno to trošku preženiem, ale program mi dal všetko čo viem, nasmeroval ma. Myslím, že som si vďaka nemu vybral aj vysokú školu. Samozrejme, že program sú ľudia, všetci lektori, koordinátori aj reportéri, ktorým za to ďakujem. Teraz sa toto všetko snažím programu vracať a som za to rád.
