Denník N

Keď dieťa v škole nerozumie, považuje samo seba za hlúpe a pochybuje o svojej hodnote

Júlia Choleva Vrábľová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Júlia Choleva Vrábľová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Venuje sa viacjazyčnosti a sociálnej lingvistike a hovorí, že jazyk stále vnímame ako nástroj na upevnenie slovenskej identity a nie ako funkčný nástroj komunikácie. Doplácajú na to najmä deti, ktorých materinským jazykom je rómčina. „Veľmi obdivujeme cudzincov, ktorí sa učia slovenčinu, odpadávame, keď cudzinec povie po slovensky, ako sa volá, ale to isté sme si za tie roky nedokázali upratať doma, nedokázali sme si priznať, že niektoré deti nedosahujú v základnej škole adekvátne výsledky aj preto, že nehovoria dobre po slovensky,“ tvrdí sociolingvistka Júlia Choleva Vrábľová, ktorá aktuálne pracuje na vytvorení slovensko-rómskej pracovnej učebnice.

Z rozhovoru sa okrem iného dozviete:

  • ako sa v praxi využíva sociolingvistika,
  • prečo poznámky o slovenčine ako cudzom jazyku vyvolávajú v parlamente pobúrenie,
  • pre koho je slovenčina materinským jazykom,
  • ako rómske deti prežívajú príchod do prvej triedy,
  • prečo deti po návrate zo zahraničia končia v špeciálnych školách.

Čím sa zaoberá sociálna lingvistika?

Sociolingvistika sa zaoberá jazykom, aký je, teda nie akým by mal byť. Zaoberá sa súčasným stavom jazyka a vzťahom hovoriacich k nemu všeobecne, v rôznych komunitách, skúma dynamiku jazyka. A to na základe premisy, že jazyk je zrkadlom spoločnosti a veľa vecí o spoločnosti a o javoch, ktorými prechádza, o zmenách, ktorým čelí, vieme zistiť práve skúmaním jazyka. Je to veda, ktorá nie je preskriptívna.

Čo to znamená? 

Že nehovorí, že by jazyk mal byť nejaký. My jazyk pozorujeme a opisujeme. O lingvistike máme často povedomie, že lingvisti a slovenčinári sú tí, ktorí jazyk dokonale ovládajú a majú moc hovoriť ľuďom, ako majú správne rozprávať. Nás sociolingvistov majú v niektorých kruhoch za takých lingvistických liberálov a anarchistov.

Načo je takáto veda? 

Je veľmi dôležité, aby sme vedeli opísať jazyk taký, aký je. Keby sme mali v slovníkoch zachytenú iba kodifikovanú alebo spisovnú podobu slovenčiny, boli by to veľmi chudobné slovníky. Potrebujeme poznať významy rôznych slangov, argotov (druh slangu používaný príslušníkmi spoločensky izolovaných vrstiev – pozn. red.), rôznych podôb slovenčiny. Teraz napríklad skúmame, ako nám jazyk dovoľuje diskriminovať – existujú výrazy, ktoré sa tvária neutrálne. Napríklad výraz „spoluobčan“, teda niekto, kto tu spolu s nami žije. V mediálnych textoch alebo diskusiách sú však naši spoluobčania tí, ktorí nie sú s nami, je tam cynický podtón a používa sa pejoratívne.

Aké má sociolingvistika využitie v praxi? 

Napríklad pri rozhodnutiach v súdnych procesoch sa sudcovia musia často vyjadriť k tomu, či bol nejaký trestný čin rasovo motivovaný, alebo nie, a musia posúdiť jazykovú zložku. Ak by postupovali len podľa významu zachyteného kodifikačnou príručkou, nemuseli by správne posúdiť úmysel. V jazyku sú veľké nuansy, používatelia to vedia vycítiť, je veľa indícií, ktoré nám naznačia úmysel alebo motiváciu, ale v prepise nejakého rozhovoru to chýba. Pamätám si napríklad na prípad, keď človeka tmavej pleti napadli v bare s výkrikom „ty k..t černoch“ a spôsobili mu ťažšie zranenia a súd riešil, či slovo černoch v tomto prípade označovalo neutrálne človeka tmavej pleti alebo to bola rasovo motivovaná nadávka, pretože predpokladali, že ak by ho chceli uraziť, povedali by neger. Aj súd sa niekedy potrebuje o niečo oprieť.

Sociolingvisti sú liberálnejší v prijímaní nových slov a netrvajú na tom, že máme používať výlučne kodifikovanú formu slovenčiny?

Jazyk nefunguje tak, ako ho lingvisti predpíšu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie