Existuje množstvo mýtov o tom, čo sa smie a čo je už protizákonné vo Veľkej Británii. Jedným z kurióznych zákonov z Británie je však vlastníctvo všetkých labutí v krajine. Bez ohľadu, či náhodou prileteli z Holandska, Belgicka, Francúzska alebo Škótska, alebo patria medzi tie, ktoré sú tu od čias križiackych výprav. Všetky patria kráľovnej. To platí aj dnes v roku 2020. Labute, ktoré boli vždy symbolom významného postavenia sú dodnes krásne a majestátne vtáky, súčasti parkov a vždy potešia tie miesta, ktoré poctia svojou prítomnosťou.
V článku sa dozviete:
- Prečo všetky labutie patria britskému kráľovi alebo kráľovnej
- Ako chutí labutie mäso a kto si na ňom môže pochutiť
- Kto sa zaslúžil o oživenie populácie labutí po ich vyhubení na britských ostrovoch
- Kedy sa jedlo labutie mäso
- Či je naozaj kráľovná jediná, ktorá môže v Británií jesť labutinu
- S čím sa spájajú labute ako symbol
- Ako vyzerá súčasný stav a dnešné tradície spojené s kráľovskými labuťami
Mäso z labute ako lahôdka
Labute v minulosti žili vo voľnej prírode bežne, no z krajiny sa vytratili. Richard I. ich v 12. storočí priniesol počas krížových výprav. Presnejšie to boli jeho muži, ktorí pri návrate domov chytili niekoľko kusov a priniesli na kráľovský dvor. V roku 1247 sa na vianočnej oslave Henricha III. Objednalo 40 labutí a hodovalo sa na ich mäse ešte niekoľko storočí potom.
Už v roku 1361 mala hlava štátu svoju vlastný kráľovský kŕdeľ labutí. Ich konzumácia bola znakom určitého spoločenského statusu. Veď ich mäso bolo kvalitné, ostatne ako už býva zvykom pri voľne žijúcom veľkom vtáctve, ktoré má dostatok pohybu a prirodzenú stravu. Kvalitnejšie než kačacie a chuťovo podobné na husacie mäso bola labuť lovená hocikým a tomu sa malo zabrániť. Ak mala kráľovská koruna na kráľovskom stole labuť, hladujúca spodina už toto privilégium mať nesmela. Ktokoľvek, kto si chcel pochutiť v 15. storočí na labutiach z voľnej prírody, bol povinný uhradiť kráľovi vysoké dane. Niet divu, že majetní páni si pre svoje večierky radi zaplatili labuť. Tá sa spájala najmä s vianočnými oslavami.
Celé stáročia sa labute označovali rôznymi značkami vrývanými do ich zobákov a počas obdobia označovaní priamych kráľovských, alebo konkrétnych spoločností vlastniacich labute podľa prísnych podmienok, sa vystriedalo niekoľko značiek. Všetky neoznačené v divej prírode tiež patrili kráľovi, no na kráľovskom stole mali prioritu tie značené. Celé označovanie zastavila v 19. storočí až Kráľovná Alexandra, manželka Kráľa Eduarda VII.
Tituly a vzťah k labutiam
Vzťah medzi britskou kráľovskou korunou a labuťami bol oveľa užší, než si dnes vieme predstaviť Bola totiž symbolom majestátu, postavenia, krásy a vznešenosti. Samá symbolika a význam. Veď britskému panovníkovi mimo iných rôznych titulov prináleží aj ten, ktorý znie Seigneur of the Swans. S labuťami a ich odchytom sa dodnes spájajú niektoré podujatia. Najmä to, kde sa chytajú a označujú labute. Kým v minulosti šlo o administratívny úkon, dnes je len kultúrnym podujatím a označovanie sa koná už len pre účely ornitológie a evidencie populácie labutí ako živočíšneho druhu.
Labute v Británii dnes
Je pravdou, že akákoľvek labuť v Spojenom kráľovstve je aj dnes na základe zákonov automaticky majetkom kráľovnej. Hladujúci ľud totiž zabíjal labute pre ich mäso. Ochranný zákon tak neslúžil na nakŕmenie kráľovského dvora, ale aj na zaistenie prežitia týchto krásnych vtákov. Mylná predstava Britov je, že kráľovná je jediná, ktorá si môže pochutiť na ich mäse, no po pravde ani ona ich mäso nevyžaduje a zrejme ani nekonzumuje.
Posledných 40 rokov je však akékoľvek zabíjanie labutí prísne trestané, bez ohľadu toho, či to bolo na mäso, alebo pre iný účel. ich populácia je výrazne nižšia. Môže za to znečistenie životného prostredia, klimatické zmeny, preľudnenosť a znižovanie počtu miest, ktoré možno považovať za vhodné hniezdiská pre labute. Ideálne sú močaristé, neprístupné miesta blízko vody vo vysokej tráve. Také sa na niektorých miestach celkom vytrácajú.
