Bývalý šéf Ryby Košice: Odvaha má v zlých časoch cenu úspechu

Takmer dvadsať rokov bol výkonným riaditeľom rodinnej firmy Ryba Košice, známej najmä svojou treskou. Počas jeho pôsobenia dosiahla spoločnosť len raz stratu. Aj to spôsobili nečakané externé faktory. V roku 2016 predal firmu mäsokombinátu Tauris Group podnikateľa Milana Fiľa. Dnes je partnerom poradenskej firmy Biznishub a spoločnosti Crowdberry. TREND sa s Jozefom Gimom ml. rozprával o jeho manažérskych skúsenostiach, ako aj o malých a stredných podnikoch a ich fungovaní v čase krízy aj rastu.

Koronakríza zastihla mnohé malé a stredné podniky v situácii, keď sa im zo dňa na deň zastavili tržby a ony nemali dostatok zdrojov na pokrytie záväzkov. Ako sa môžu na podobné situácie do budúcnosti pripraviť?

Základné pravidlo dobrého hospodára znie: Odkladaj v dobrých časoch, keď máš z čoho. No práve toto pravidlo sa málokedy používa, pričom v čase konjunktúry sa veľa firiem správa, akoby mala trvať večne. Každá firma by sa na možnú krízu mala pripraviť z dvoch aspektov – finančného aj procesného. Finančný aspekt zahŕňa oblasť riadenia cash flow a nákladov. Existuje veľa softvérových riešení, ktoré pomôžu okamžite meniť ich štruktúru.

Teraz príde na pretras ešte viac téma nákladového outsorcingu, ktorý nie je z hľadiska procesného prehľadu ideálny a často sa deje len pre pohodlnosť firiem. No v čase, keď treba osekať náklady, je veľmi výhodný. To sa týka aj ľudských zdrojov – nastavenia optimálneho pomeru stálych a externých zamestnancov. A dôležitý je, samozrejme, aj finančný vankúš, ktorý musí firma v dobrých časoch nafukovať a v zlých vypúšťať.

A čo spomínaný procesný aspekt?

Ten zahŕňa aspoň minimalistický krízový plán a plán rozdelenia firmy na procesy podľa dôležitosti tak, aby sa niektoré z nich, obrazne povedané, dali vypínať alebo aspoň utlmiť bez ohrozenia tých kľúčových. Je to tiež otázka možnosti využitia Lean štíhlej organizačno-procesnej štruktúry, ktorá je práve v takýchto obdobiach výhodná.

Vyššia pridaná hodnota

Nie každý segment trhu pracuje s maržami, ktoré umožňujú – napríklad popri splácaní úverov – výraznejšiu tvorbu rezerv. Kde sa nachádza rozumná hranica medzi nákladmi, investíciami a tvorbou rezerv?

Závisí to od veľkosti a segmentu firiem. Väčšina používa na financovanie v plnej miere cudzie zdroje a rezervy sú len v účtovnej podobe. V minulosti som zažil pri zmene vlastníka banky zmenu úverových podmienok a následne okamžité vypovedanie úveru, čo skoro spôsobilo bankrot firmy. Našťastie sme za štyri dni našli inú banku. Odvtedy presadzujem aspoň desať- až dvadsaťpercentnú rezervu disponibilných zdrojov z mesačného obratu tak, aby firma získala pár dní či týždňov na hľadanie riešenia.

Ten rozptyl sa zrejme týka bežnej prevádzky firmy. Čo však v čase, keď firma investuje, teda je v nábehu na rast? Ako je to s rezervami vtedy?