Analýza knihy Hojenie zranených vzťahov, Martin Padovani,SVD

Analýza knihy Hojenie zranených vzťahov – Martin Padovani, SVD.

Komunikácia - kedy a kde sa učíme komunikovať?

Bohužiaľ v súčasnosti nedostávame ani na školách informácie ako komunikovať. Proste chodíme do školy, získame diplom a možno sa stane odborníkmi v danej oblasti.

Komunikovať sa učíme prakticky vo svojej vlastnej pôvodnej rodine a budovať na tom dobrom. A potom následne prinášame 

spôsoby komunikácie, ktoré sme odpozorovali od našich rodičov, ktoré sme používali v komunikácii s nimi a so súrodencami.

Je však potrebné,aby sme pretriedili tieto komunikačné spôsoby v našej rodine alebo v našich vzťahoch s priateľmi.

Predovšetkým ma oslovilo to, že komunikácia musí byť efektívna, a tým sa vždy v živote snažím riadiť a eliminovať neefektívnu komunikáciu napr. o počasí, či banalitách.

V rodinách dochádza i k neúprimnej komunikácii, bezcitnej komunikácii, dokonca sa zlou komunikáciou nájdu aj mnohé oblasti poškodenia ba i vážnej nefunkčnosti.

Či je rodina funkčná alebo nefunkčná, určíme podľa kvality komunikačných schopností. Autor tejto knihy hovorí o 2 základných princípoch komunikácie : 1. treba rozprávať o svojom živote, svojich otázkach, svojich problémoch, musíme sa prebojovať cez popieranie minulosti, vyhýbať sa problémom, každému strachu v komunikácii, každému obviňovaniu a venovať sa daným otázkam.

2. Musíme diskutovať o tom ako vidíme kritické otázky – bolestné pocity z minulosti alebo city, ktoré v sebe navzájom vyvolávame. Keď sa delíme o svoje bolesti a zranenia, hnev, sklamania, neúspechy a frustrácie našich životov, až potom spolu môžemeô riešiť tieto bolestné zážitky, ktoré nás trápia. A tak potom nájdeme zahojenie. Potom budeme schopní zdieľať ajsvoje radosti i úspechy.

Musím povedať, že súhlasím s odborníkmi na duševné zdravie, ktorí prízvukujú rodičom,aby udržiavali stálu, otvorenú a úprimnú komunikáciu so svojimi deťmi i partnermi, a to vo všetkých oblastiach života.

Byť funkčným kresťanom znamená vo veľkej miere byť človekom, ktorý komunikuje otvorene a úprimne. Veď, to je práve to naše poslanie, byť svetlom vo tme, otvárať oči slepým a hluchým. A všetko toto sa deje dobrou komunikáciou, lebo keď komunikujeme láska ožíva a vdychuje život do vzťahov. Ježiš raz povedal : "... vaša reč nech je áno-áno, nie-nie." (Mt 5,37)

Komunikácia cez výrok "JA" verzus sebakomunikácia.

V našom vnútri sa často nachádzajú negatívne nahrávky, z ktorých zaznievajú skreslené či popletené výroky, sú to zrejme mylné myšlienky, dojmy o nás samých, o vlastných pocitoch, ktoré o sebe máme, že sa podceňujeme, nesieme si v sebe frustrácie.

Sami so sebou hovoríme veľa,ak sa máme poznať, pre to je doležité pýtať sa seba samých, či sme alebo nie sme si vedomí toho, čo sa odohráva v našom vnútornom myšlienkom svete postojov, potrieb, myšlienok, no, hlavne celého rozsahu našich pocitov.

Autor zdôraznuje túto vnútornú komunikáciu ako zásadnú stránku našej schopnosti komunikovať s inými. Lebo ak zmýšľame o sebe zle a necítime sa nedobre, treba, aby sme sa o to podelili s inou osobou a takto dosiahli vnútorné udravenie.

Práve toto sa odohráva v poradenstve alebo v zdieľaní s dôverným priateľom.Inak, povedané, musíme mať odvahu a dôveru zdieľať náš vnútorný svet s niekým druhým. Lebo, keď je náš vnútorný komunikačný svet zmätený, nemožem komunikovať s druhými účinne, pretože buď príliš zaujímam obranný postoj – t.j.obviňujem ich alebo si mylne vysvetľujem to, čo hovoria, alebo som voči nim príliš poddajný, ústupčivý. Tento stav však nastane, preto, že sa zúfalo snažíme, aby nás prijali a mali radi, a bojíme sa odmietnutia. Sme príliš zmätení, aby sme komunikovali efektívne.

Načúvanie, kontakt s vnútorným svetom, zameranie pozornosti.

Autor si myslí, že prvotnou požiadavkou, aby niekto opravdivo a účinne načúval, je schopnosť byť v styku so svojím vlastným vnútorným svetom. Je potrebné si ho uvedomovať.Ak dobre načúvam sebe samému, potom budem dobre načúvať aj blížnemu. Avšak niekedy počujeme a vieme, čo niekto hovorí, ale nie sme v styku s tým,čo hovorí, čo cíti. To je znak nedostatočného načúvania a toto je dôvodom k tomu, prečo mnohé vzťahy sú povrchné a nikdy sa neutužia, nestanú sa tesnejšími, pevnejšími. Napríklad, keď poviem niekomu koho počúvam :"Tvoja sestra Ťa naozaj hrubo urazila svojimi sarkastickými poznámkami." Potom si táto osoba uvedomí, že som skutočne načúval, jej slovám, bol som v komunikácii empatický, zdieľal som s ňou jej bolesť. Načúvať vlastne znamená, zamerať všetku pozornosť a energiu na toho druhého. Prejaví sa to i rečou tela, ktorá vie dokázať, že sme na mieste s druhým človekom prítomní. Aj tým, že naše oči sú upreté na druhého človeka. Takéto načúvanie je vnímavé a premýšľavé.

Konflikt v komunikácii.

Konflikt nie je len, súčasťou života, ale on je potrebný. Časťou umenia komunikovať je schopnosť vložiť sa do primeraného konfliktu – toto a rozriešenie konfliktu predstavuje životne dôležité zložky zdravého vzťahu. Jednoducho konflikt je potrebný, aby sa udržal zdravý a funkčný vzťah.

Ježiš bol v rozličných obdobiach v otvorenom konflikte so svojimi učeníkmi, s ľuďmi, vôbec, s vlastnými príbuznými a najčastejšie so zákonníkmi, a farizejmi. Biblia je plná konfliktov.

Úplne súhlasím s autorom tejto knihy, že nutným mazivom vzťahu, zvlášť v manželstve a rodine, je primeraný konflikt.

Zaujímavosťou, ktorú autor svojej prvej knihy s názvom Hojenie zranených emócií spomína je, že sme boli naprogramovaní chápať hnev ako neresť a nie ako čnosť. Hnev je normálny, zdravý cit, ktorý potrebuje, aby sa vyjadril primeraným spôsobom. Potrebujeme rozlišovať medzi primeraným a neprimeraným hnevom, ktorý môže byť ničivý. Musíme si uvedomiť, že medzi konfliktom a násilím je rozdiel : násilie je konfikt bez zábran. Toto je zásadný rozdiel. Dá sa povedať, že konflikt vo vzťahoch je nielen nutný, ale aj nevyhnutný. Konflikt je zdrojom zmeny, resp.prostriedkom rastu, lebo posilňuje našu sebadôveru. Zdravý a čestný konflikt je jedinečnou súčasťou spirituality,pretože nás núti prejsť cez bolestné situácie, v nádeji, že ich zdoláme, a že nás pretvoria. Musíme podľa autora tejto knihy dovoliť konfliktu, aby mal v našich vzťahoch čestné miesto, nech už to vyznie akokoľvek.

Najdôležitejší vzťah – sebaláska.

Autor hovorí predovšetkým o zásadných vlastnostiach zdravej sebalásky: náročná, ťažká, vyžaduje si disciplínu, vyžaduje objavenie našej minulosti, vyžaduje vlastnú oddanosť byť sám sebou.

Oddanosť sebe.

Najdôležitejším záväzkom, ktorý v živote urobím je záväzok voči sebe. Je to záväzok, stať sa človekom akým mám byť podľa Božieho volania. Táto oddanosť tomu, aby som bol sám sebou je základom zdravej sebalásky.

Jednou zo schopností, ktorú pri tomto budovaní zdravého vzťahu k sebe, je odpustenie si sebe.Nakoľko na svojej ceste často zlyhávam a hreším. Ak si odpustím , tak mi to pomáha vrátiť sa na cestu nazad,poučiť sa, nechať svoje nedostatky za sebou a posunúť sa ďalej.

Sebaláska zahŕňa schopnosť odpustiť sebe a prijať svoje ľudské slabosti.Odpustenie samých sebe nám pomáha vymaniť sa. Volá nás k tomu,aby sme sa vysporiadali s následkami svojho zlého správania sa, aby sme sa kajali, a keď je to nutné, aby sme to odčinili. Spoznáme sa lepšie, ako máme dočinenia s týmto procesom.

Mnohí ľudia nerozumejú sebe ani svojim pocitom. Cvičia si myseľ, no zanedbávajú citový rozmer svojho života. Životné problémy ľudí nie sú vačšinou spôsobené rozumovými otázkami, ale sa nachádzajú skor v ich citovej oblasti, v ich vnútri a v ich vzťahoch.

Odpustenie a zmierenie. Odpustiť iným, sebe , emocionálne zmierenie.

Proces odpustenia obsahuje 3 druhy krokov : 1. rozumový, 2.citový, 3. duchovný

Vôľová stránka zahŕňa voľbu, rozhodnutie, akt vôle, odpustiť, či prijať odpustenie.

Citová stránka predstavuje tú časť procesu, ktorá obsahuje náš styk s bolestnými pocitmi, ktoré často sprevádzajú akt odpustenia alebo prijatia odpustenia, a prepracovania sa tými pocitmi.

Duchovný krok sa vzťahuje na tú časť procesu, ktorá nás uspôsobí oprostiť sa od zranenia a hnevu, a posunúť sa v živote.

Ak človek nedokáže odpustiť sebe samému, tak ťažko odpustí druhým ľuďom alebo svojej rodine. Pravdou zostáva, že najťažšou a najnáročnejšou stránkou odpustenia je odpustiť sebe samému. Závažná príčina toho, že ľudia sú ťarbaví v zmierovaní sa spočíva v tom, že neodpúšťajú sami sebe. Tomuto dôvodu sa nevenuje vážna pozornosť a veľmi málo sa o ňom káže či píše. Odpustenie sebe je v skutočnosti podstatnou časťou zdravej sebalásky.

Odpustiť sebe znamená, že možeme zabudnúť, čo sme vykonali.Spomienky, však budú s nami stále.

Týmito spomienkami sa musíme prepracovať a roztriediť ich,nie pochovať, nie poprieť ich alebo sa im vyhýbať. Rozhodnutie odpustiť sebe nám otvára dvere, ktoré umožňujú, aby naše bolestné pocity nami pretiekli.

Musíme si udeliť dovolenie cítiť všetko a čokoľvek. Až potom sa bude môcť začať uzdravovanie citovej stránky procesu odpustenia si sebe.

Pri vstrebávaní týchto bolestných pocitov nám často pomáha opakovať si rozhodnutie odpustiť sebe. Je to bolestne dlhá cesta, ktorá si vyžaduje naše obťažné pocity rozpoznať, roztriediť, prejsť nimi a rozprávať sa o nich s Bohom a s druhými, až kým ich nepochopíme, neuzdravíme a nerozptýlime.

Avšak nastanú situácie, že niekedy sa pod zranením a hnevom nachádzajú ďalšie nerozriešené pocity zranení a hnevu, ktorými sme sa ešte nezapodievali. Jedna urážka mohla vyniesť na povrch ďalšie nerozriešené urážky. V takom prípade máme dočinenia s kaskádou urážok a pocitov,ktoré je potrebné roztriediť.

Nebezpečenstvo zanedbania čeliť zraneniam v živote spočíva v tom, že ony neodídu, ale vrátia sa, aby veci ešte zhoršili.

Citové odpustenie je spojivom medzi rozumovým odpustením – rozhodnutím odpustiť a duchovným odpustením – oprostením sa. Ľudia majú sklon prejsť od rozhodnutia odpustiť k oprosteniu a vyhnúť sa tomu, aby čelili svojim pocitom. To nie je pravé odpustenie, pretože príslušné pocity neboli rozriešené.

Cieľom procesu odpustenia je dôjsť k duchovnému odpusteniu. Pokiaľ neprestávame pracovať so svojimi emóciami, hýbeme sa správnym smerom.

Odpustenie súvisí aj so vzťahom k sebe samému. Musíme sa rozprávať so sebou v nanajvýš pozitívnom zmysle, mať so sebou súcit, a byť voči sebe láskavý. Aj napriek tomu, že sa cítime zle, pre svoj hriech a zlyhanie, v rozume vieme, že sme si odpustili.

V záverečnej fáze nastáva zmierenie. Zmierenie znamená uzdravenie a súčasne navrátenie narušeného vzťahu do pôvodného stavu. Musíme si však uvedomiť rozporné pocity, ktoré sú normálnou súčasťou oddelenia vzťahu s druhými.

V konečnej fáze procesu odpustenia, keď už sa končí cesta emocionálneho odpustenia,proces odpustenia nás vedie k duchovnému odpusteniu,ktoré znamená oprostiť sa, nechať pôsobiť Boha a posunúť sa v živote.

Cieľom procesu odpustenia je dôjsť k duchovnému odpusteniu.

Okrem dostatočnej psychologickej preukázateľnosti, že odpustenie prináša citové a duchovné uzdravenie, máme dnes aj množiace sa lekárske dôkazy o tom, že odpustenie prináša telesné uzdravenie.Michael Torosian a Veruschka Biddlová vo svojej povzbudzujúcej knihe Spirit to Heal. A journey to Spiritual Healing with Cancer – Uzdravujúci duch. Cesta k duchovnému uzdraveniu rakoviny.

Existenčné straty – 3 etapy.

Život je plný strát, od kolísky po hrob nás sprevádzajú isté straty. Straty sú normálnou súčasťou nášho rastu a žitia.

Medzi tieto existenčné straty môžeme zoradiť do 6 kategórií.

1.kategória – sem patrí smrť milovaných ľudí ako rodičov, manželských partnerov a detí, spolu so všetkými tými vyplývajúcimi stratami, ktoré predstavujú dôsledky smrti milovaného. Sem patrí aj smrť chovaného zvieratka.

2.kategória – tvoria ju porušené a stratené vzťahy, ku ktorým dochádza pri rozvode, alebo pri rozpade úzkeho priateľstva, spolu so všetkými tými spatnými vplyvmi.

3.kategória – patria sem rodinné straty, ktoré zakusujeme, napríklad otec je alkoholik, ktorý nie je v rodine citovo prítomný alebo ju opustil, a tak je pre ňu stratený, alebo rodičia, ktorí nikdy nevyjadrili svoju lásku, náklonnosť a uistenie svojim deťom, alebo rodičia, ktorí boli stále chorí či telesne alebo citovo oslabení a tak neschopní rodičovstva.

4.kategórii – sú obávané tragédie, ktoré udrú bez varovania ako autonehoda, ktorá zanechá človeka ochrnutého; alebo spontánny potrat alebo finančná strata na burze.

5.kategória – sem zaraďujeme každodenné životné straty ako napríklad sklamanie vo vlastných deťoch, neuskutočnené očakávania, nenaplnené sny, zrada dôverného priateľa,nevyužité možnosti urobiť dobrý skutok alebo smelo prehovoriť na zhromaždení, stratu mladosti, ktorú sprevádza strata pohlavnej energie a záujmu o sex alebo všeobecné oslabenie zdravia.

6.kategória – patria sem nevyhnutné straty ako napríklad odstránenie orgánu postihnutého rakovinou

Každá strata má 3 etapy – 1. Priznanie si straty. 2. Smútok nad stratou. 3. Prijatie a rozriešenie straty.

1.Priznanie si straty - keď si priznáme skutočnosť straty a zaoberáme sa ňou,stávame sa viac zameranými na realitu.Zvyšuje to našu citlivosť voči stratám, ktoré zakusujú druhí.

2.Smútok nad stratou predstavuje obdobie pocitov, ktoré nás uvádzajú do času trúchlenia s menšou alebo väčšou mierou bolestnosti. Mnohí ľudia robia z každej straty, menšej alebo väčšej citovú pohromu.

3.Prijatie a rozriešenie straty, znamená v podstate zakončenie svojho trúchlenia, oprostenia sa a posunutia sa vo svojom živote. Proces zotavenia sa nás privádza k uzdraveniu.Možno, že nie sme celkom zahojení, no, proces sa aspoň začal a my sa posúvame ďalej.

Kvôli našim stratám sa život môže mnohorako odlišovať. Potom už na svojich pleciach nenesieme mlynské kamene našich nerozriešených bolestných pocitov tlačiacich nás k zemi. Uvedomujeme si,že kvôli ukončeniu svojho trúchlenia nad stratou musíme prejsť od reality cez bolestné pocity, prv než prídeme ku konečnému prijatiu a rozriešeniu.

Úzkosť a strach, kroky vysporiadania sa.

Strach a úzkosť nie je to isté. Strach a úzkosť predstavuje nepríjemný pocit obavy z nejakej ťažkosti, o ktorej sa domnievame, že nás postihujú.Úzkosť je pretrvávajúci bolestný pocit trýzne,ktorý v nás hlodá, kvoli nejakému hroziacemu, či neočakávanému zlu, či už skutočnému alebo domnelému. Avšak z praktického dôvodu sa v bežnej reči používajú výrazy strach a úzkosť zameniteľne.

Sú súčasťou života, jej bežnými stránkami.Ak človek popiera úzkosť a strach, tak nežije, lebo jediní ľudia bez strachu a úzkosti sú mŕtvi ľudia.

Strach a úzkosť v nás nezriedka vyvolajú nejakú telesnú alebo duševnú reakciu. Spozornenie. Vylučuje sa adrenalín pritom. Začíname jasne myslieť.

Úzkosť a strach sa stávajú negatívnymi, keď deštruujú náš vzťah k sebe a aj k iným.Keď nás premôže úzkosť, sposobí, že stratíme dôveru v seba a vo svoju schopnosť správne usudzovať. Začíname pociťovať pokles vlastnej sebaúcty a vinu vtedy, keď sa nemáme prečo cítiť vinní alebo hanbiť sa za to, že s nami nie je niečo v poriadku, hoci to tak nie je.Cítime pochybnosti o svojej schopnosti plniť bežné úlohy, ktoré sme predtým robili celkom dobre. Niekedy konáme nezodpovedne tým, že sa vyhýbame úlohe zo strachu, že sa nám nepodarí, alebo kvôli tomu, čo si o nás budú myslieť ostatní.

Alebo môžeme úlohu vykonať zle, pretože sme nervózni alebo sa strašne snažíme a vkladáme do úlohy viacej energie a času, než je to potrebné. Potom ľahko upadneme do perfekcionizmu, pretože pochybujeme o sebe a bojíme sa, že pri realizácii úlohy urobíme chybu. Perfekcionisti často otáľajú, lebo ich paralyzuje strach – potom sa cítia bezmocní kvôli strachu zo zlyhania. Je obvyklé, že ľudia svoj strach a úzkosť nerozpoznávajú.

Dôležitosť záväzku.

K tomuto bodu by som spomenula asi toľko, že dnešná mladá generácia nepokladá závazok za doležitý, naopak chce žiť freevoľne s niekým. Necháva si otvorenú možnosť do budúcna aj pre inú osobu, jedna jediná osoba sa pre ňu nestáva osobou navždy, bezvýhradne. Je to fakt, že dnes existuje mnoho pesimizmu okolo manželstva, čo sa týka veľa obáv, čo sa týka schopnosti vydržať v manželstve a udržať dlhodobý vzťah. Tento pesimizmus sa objavuje v určitom druhu literatúry, kde spisovateľ manželstvo nazýva pascou na mužov a ženy.

Otázka, ktorá sa však naskytuje je :"Môžem zostať sám a predsa sa pokladať za úplného človeka?" Keď si položíme túto otázku, tak si treba uvedomiť, že zostať sám nie je ani stigma a ani hanba. Je to štýl života a zároveň povolanie. Avšak má náš život v samote plnohodnotný zmysel? To je ďalšia otázka, ktorá sa nám naskytuje.

Niekedy rodina a priatelia vyvíjajú tlak na tých, ktorí si zvolili samotu, aby uzavreli manželstvo.

Avšak títo ľudia sú sami so svojím životným stavom spokojní, no rodina a priatelia nie.

Záväzok predstavuje manželstvo a manželstvo je odpoveďou na hlbokú hnaciu silu, ktorá ovláda väčšinu ľudí, byť v intímnom spojení s iným človekom a rodiť deti. Práve preto je tento závazok dolezitý. Tento závazok zaručuje pokračovanie ľudského rodu a žene a mužovi poskytuje najlepšiu možnosť nájsť emocionálnu a sexuálnu intimitu.

Postoj vďačnosti.

Vďačnosť je liekom na pocity beznádeje a bezmocnosti, keď sa stretávame s pocitmi beznádeje a tragédie. Dodáva nám energiu ísť vpred. Keď ľudia, ktorí boli tak veľmi obdarovaní, zatrpknú alebo sa nahnevajú a odvrátia sa od Boha, keď sa im prihodí nejaká tragédia, alebo nespravodlivosť, prináša to sklamanie a znechutenie. Vďačnosť je rozoznávacím znakom zrelej osoby a autentického kresťana. Vďačnosť je videnie Božej dobroty ako sa prejavuje vo všetkých zázrakoch stvorenia, v dejinách sveta, v našom vlastnom živote, v našich rodinách a vo všetkých ľuďoch.

Vďačnosť je súčasťou spôsobu, akým reagujeme na život a jeho straty. Iba postoj vďačnosti môže vniesť trochu zdravého rozumu doprostred bláznovstva, ktoré je okolo nás. Vďačnosť nám pomáha, keď trúchlime nad mnohými stratami nášho života, a ešte hlbšie oceňujeme dary a požehnanie, z ktorých sme sa tešili.

Vďačnosť nás udržiava v rovnováhe aj v našich dôležitých vzťahoch. Keď sme zranení zvykneme sa sústreďovať na to , zlé, čo nám iní spôsobili a to zas zablokuje všetko to dobro a lásku, ktorú nám preukázali. Keď sa snažíme si pripomenúť ich dobrotu a lásku, a byť im vďační, postupne nám to pomôže zahojiť rany, rozpustiť hnev a zároveň to urýchli odpustenie, a zmierenie. Vďačnosť prináša pokoj do našich sŕdc a aj do sŕdc druhých. Keď druhému vyjadrujeme vďaku uznávame jeho hodnotu, cíti sa byť užitočným. Keď je človek vďačný, zmierňuje to jeho zatrpknutosť, zmenšuje sklamanie, krotí netrpezlivosť a potešuje srdcia. Takúto vrúcnosť pociťujú ľudia v Deň vďakyvzdania.Každý chce byť šťastný a každý si zaslúži, aby našiel určitú mieru šťastia v tomto živote. Šťastie je znakom,ktorý pochádza z nás samých.Sme zodpovední za jeho rozvoj.Nikto nám ho nemôže dať.Šťastnými nás nemôže urobiť nik. Ľudia príliš často hľadajú svoje šťastie u druhých ľudí alebo v materiálnych dobrách. To je veľký omyl, ktorý vedie k nekonečnému sklamaniu. Všimnime si, že čím sú ľudia vďačnejší, tým šťastnejší sa zdajú byť. Prejavujú potešenie a spokojnosť a oceňujú úspech, dobro a dary, ktoré im život prináša. Šťastie plodí viac šťastia, no, šťastie je živené vďačnosťou. "Pretože nie šťastie nás robí vďačnými. Šťastnými nás robí vďačnosť."(David Steindl-Rast)

Nie je veľkým prekvapením, že tak veľa ľudí,ktorí zdá sa, majú všetko je nešťastných? Neprejavujú pocit vďačnosti za blaho, ktorý by mohol ovplyvňovať stav ich mysle. Potom sú tu tí,ktorí majú málo, ale sú šťastní, pretože sú vďační za to, čo majú. Rozdiel je v ich postoji k vďačnosti.

Niektoré z našich rušivých spomienok sa týkajú ľudí, ktorým sme urobili veľa dobrého, ku ktorým sme sa priblížili, keď boli v núdzi, a pri ktorých sme stáli v ich zármutku. Ale možno sa od nás odvrátili, keď sme voči nim zlyhali alebo sme sa prehrešili. Niekedy sa im iba možno zdalo, že sme ich zranili. Kde je v tom všetkom spravodlivosť? Títo ľudia by sa teraz mohli oprávnene cítiť zranení a nahnevaní, ale čo s dobrom, ktorého sa im dostalo od nás v minulosti? Na to sa zabudlo?Nemala by byť vďačnosť dôvodom na milosrdenstvo, súcit a pochopenie. Táto skúsenosť môže veľmi bolieť, ale nikdy nesmieme pripustiť, aby sme pre takú nevďačnosť zatrpkli. Radšej by sme sa rozhodnúť byť vľúdnejší, viac dávať a byť vďační.

Dajme tomu, že nás nejaký priateľ vážne urazil. Mohlo by to byť dosť nato, aby sme sa s ním rozišli, ale nikdy nesmieme zabudnúť na to dobré, čo nám iný človek urobil. Toto rozpamätávanie sa nám môže pômocť zvládnuť zranenie a hnev, ktorý cítime. Vďačné spomienky si treba pripomínať aj vtedy, keď trúchlime nad strateným vzťahom.