Vstaň a choď!

Ak by mi raz Pán povedal, choď, teraz choď na Havaj, alebo na Aljašku, no tak ja pôjdem, Pane. Ale Ty vieš, ako veľmi mi bude chýbať tento náš voňavý, bzučiaci les, čo mám toť doslova za chrbtom! Milujem to tu. Veľakrát ma to tu zachránilo. Veľakrát som si tu uvedomila podstatné, veľakrát mi tu bol vyjavený ďalší krok. Veľakrát mi tu vypršali z hlavy toxické pocity, čo ma valcovali, veľakrát som sa tu unavila tak príjemne, že konečne po čase prišiel životodarný spánok...

A teraz nehovorím len o samotnej liečivej náruči prírody. Mňa tu veľakrát doslova zachránil postoj: - ´Ok, rúcaš sa, dobre, depkárčiš, jasné, nevládzeš, nevieš ako a prečo ďalej... Nedáva ti to zmysel, strácaš nádej, si naštvaná...´  No tak práve preto! Práve preto vstaň a vybehni chodníčkom, na ktorý už pár týždňov kašleš. Zopakuj aj dnes to, o čom si už pred pol rokom, pred rokom, pred desiatimi vedela, že je to správne, že je to dobré. A urob to aj zajtra. Aj pozajtra. Aj keď dnes nevieš, nevidíš pred seba, nie si si istá, nedáva zmysel... Jasné, máme radi výhybky z rutiny, prekvapenia, dobrodružstvá, zmeny. Sú šľahačkou na pudingu, čerešničkou na torte, horúcim vanilkovým krémom na štrúdli (doplň si podľa chuti, čo chceš J!). No veci, ktoré v živote dokážeme opakovať, s vierou, svedomito, usilovne, verne, celé roky a desaťročia, to sú veci, ktoré nás budujú. Sú chlebom, s ktorým a z ktorého rastieme. A práve ktorý nás privádza aj k tým príjemným zákrutám, prekvapeniam, čerešničkám. To vtedy, keď uveríš, že to, čo ti Boh zveril, je naozaj dobré, dôležité a niekam ťa to určite dovedie! Aj keď dnes za tú zákrutu ešte nedovidíš...  

Vytrvať vo zverenom od Pána, aj keď dnes ešte nevidím zmysel, aj keď sa z toho ešte nedá oberať žiadne ovocie, je to iba drina, neznámo, rutina, nuda, tvrdé učenie, to považujem za jednu z najväčších výziev, ale aj najužitočnejších vecí pre náš život. Je to veľké tajomstvo, ktoré nám zveruje Boh. Skloní sa a šepne mi – ´Choď týmto smerom, začni pestovať bylinky, začni počúvať tieto prednášky, založ blog, web, oslov tohto človeka, začni pliesť sveter, kúp toto, uč sa po čínsky...´ A ty zo začiatku nevieš. Nevidíš v tom až tak veľký význam. Kontúry budúcnosti sú len mlhavé. Alebo keď ti aj vyjaví celý zámer, zdá sa ti to sústo príliš veľké. Odstrašujúce. Ťažké. Nemysliteľné. Nemožné... A aj tak. Ideš. Dnes. Zajtra. Pozajtra. Zopakuješ tú vec. Je to ťarbavé. Je to namáhavé. A zrazu, o mesiac, s radosťou zistíš, že to už robíš inak. Lepšie. Ľahšie. Brilantnejšie. A zrazu sa za jednými dverami otvoria ďalšie. A ďalšie. To, že si opakoval verne rok jednu vec, ťa priviedlo k ďalšej. Ďalší schod, ďalšia odpoveď. Ďalšie možnosti. A nové zázraky...

Je len málo podobne príjemných radostí, ako keď sa zo skromných začiatkov, keď si mal len vieru, odhodlanie a hlas zhora, že máš do toho ísť, zrazu vyskladá veľkolepé dielo. Keď sa z banálneho každodenného opakovania a mravčieho úsilia ísť dopredu zrazu pred tebou vystavia veľkolepý zámok! Ak sa ti zdá všetko okolo teba také akési obyčajné, šedé, nudné, bez možností, bez povetria, plného zázrakov a veľkolepých udalostí, to ešte nemusí hneď znamenať, že si na nesprávnom mieste a mal by si sa odsťahovať na Aljašku, alebo Havaj. Možno sa ti len nechce urobiť next best step. Ktorý býva niekedy strašne ordinárny a banálny. Možno len chceš nasilu vidieť ten zámok bez toho, aby si ho vôbec bol ochotný začať stavať. Lenže bez toho to nejde. Boh ti pri stvorení dal do DNA niečo jedinečné. Stvoril ťa s takým zámerom, ako nikoho iného. Zveril ti nesmierne vzácne a nádherné veci. Je to v tebe. S tým si môžeš byť istý. No zároveň s týmito darmi ti chce poskytnúť aj potešenie spolu s Ním na tom pracovať, budovať to, študovať, učiť sa, vytvárať z obyčajných začiatkov niečo excelentné.

Raz mi ktosi povedal  - Život sa žije žitím!   A mal pravdu. Nikdy som neurobila chybu, keď som sa toho držala a išla som do vecí systémom: Spievať sa učíš spievaním a tanec tancovaním. Zdokonaľuj písanie písaním. Dokonalé milovanie sa robí milovaním. Chceš byť majstrom v odpúšťaní? Tak urob to rozhodnutie – Odpusti! Začni! Teraz! Len to urob, prosím! Next best step. Naučme sa s tým skrátka žiť. Keď som v Bratislave a nedovidím do Prahy, tiež nehysterčím. Dôležité je, že som si zvolila dopravný prostriedok, trasu, spolucestujúcich, a poznám smer! Hlavne otoč kľúčikom a naštartuj. Neboj sa, Boh ťa vedie. On miluje odvážnych. On miluje skutky. Skutky, ktoré citujeme dodnes, konali apoštoli. Skutky koná ten, kto verí. A neviem, či Pán miluje niečo viac, ako keď Mu veríme. Veď ´komu sa zjavilo Pánovo rameno?´ /Iz 53:1/. Tomu, kto načiahne ruku. Príjme výzvu. Uverí. Vykročí. Neviem, či raz ubehnem košický maratón. Neviem, či za mesiac schudnem xy kíl.  Neviem, či  tom lese raz nestretnem niekoho pre môj život veľmi podstatného. Či tam zajtra nenapíšem román. Či tam bude niekto, kto bude potrebovať pomoc odo mňa... Neviem. Iba viem, že tam mám vybehnúť aj zajtra. Nabrať kyslík do pľúc, rozhýbať svaly, osviežiť myseľ a upevniť sa v mojej viere a vzťahu k Tebe, Pane. Dôverujem Ti. A vďaka za každú jednu vec, ktorú si mi zveril a učíš ma. Je to ten najkrajší prejav lásky od Teba. Viem, že s tebou dobehnem