Vyplýva to z analýzy Inštitútu environmentálnej politiky (IEP), o ktorej informoval Martin Haluš, hlavný ekonóm a riaditeľ inštitútu.

Najhoršia situácia je podľa analýzy na Podunajskej nížine a pahorkatine v Trnavskom a Nitrianskom kraji. Veľké pôdne bloky bez zelených pásov pritom zhoršujú vplyvy veternej a vodnej erózie, prehrievajú krajinu a zvyšujú tak náchylnosť na sucho. Chýba tiež možnosť úkrytu pre živočíchy, čo znižuje biodiverzitu.

Napriek krátkodobým finančným výhodám pre farmárov z obhospodarovania veľkých plôch by pre nich aj pre životné prostredie bolo z dlhodobejšieho hľadiska výhodnejšie obmedzovať veľkosti polí, zabezpečiť šachovnicový spôsob pestovania plodín a vytvárať zelené plochy a pásy. Dosiahnuť to možno podľa analýzy napríklad motivujúcim nastavením podpory zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP) EÚ, reguláciou maximálnej výmery polí alebo uskutočňovaním pozemkových úprav.

Na Slovensku existovalo v roku 2019 takmer 15-tisíc monokultúrnych polí s rozlohou vyššou ako 30 ha, ktoré tvoria až 46 % celkovej rozlohy našej poľnohospodárskej pôdy. Zmenšením rozlohy polí na maximálnu rozlohu 30 ha by sa počet polí zvýšil o minimálne 17-tisíc. Polia je takýmto spôsobom možné rozdeliť bez alebo s ochranným biologickým prvkom, ako je vetrolam, trávnatý pás či remízka. Alternatívou alebo doplnkovým nástrojom k limitácii rozlôh polí je zavádzanie agrolesníckych systémov, teda kombinácie lesných a poľnohospodárskych prvkov.

Veľký rozdiel v obhospodarovaní pôdy je viditeľný napríklad pri porovnaní pohraničných oblastí Slovenska a Rakúska. Slovensko má členitejšiu krajinu ako Poľsko a Maďarsko, ale paradoxne aj väčšie pôdne celky. Problémom sú hlavne nížiny a pahorkatiny na juhozápade a v menšej miere na juhovýchode krajiny. Trnavský a Nitriansky kraj majú priemernú rozlohu polí vyše 18 ha, čo je spolu s nemeckým Meklenburskom-Predpomoranskom najviac zo všetkých regiónov v strednej Európe.

Hlavným dôvodom rozľahlých monokultúr bola podľa analýzy kolektivizácia a rozorávanie medzí v Československu v období komunizmu. V Poľsku sa proces kolektivizácie nevydaril, preto priemerné veľkosti polí zostali nízke. V súčasnosti sú príčinou rozširovania monokultúr aj environmentálne škodlivé dotácie súčasnej CAP, ktoré podporujú iba málo z množstva ekosystémových služieb, ktoré poľnohospodárska pôda poskytuje. Monokultúry zjednodušujú pre farmárov výsev a zber plodín, eliminujú druhovú konkurenciu, zvyšujú obhospodarovanú plochu a celkovou racionalizáciou takáto produkcia z krátkodobého hľadiska maximalizuje zisky.

Zlepšeniu stavu môže podľa materiálu pomôcť regulácia alebo nové motivácie na zmenšovanie pôdnych blokov. Česká republika napríklad zavádza od roku 2020 veľkostný limit 30 ha na jeden monokultúrny pôdny blok. Jednotlivé polia budú musieť byť oddelené biopásom v šírke minimálne 22 metrov a obrábatelia pôdy budú tiež musieť zabezpečiť striedanie plodín v jednotlivých rokoch. V nemeckej spolkovej krajine Porýnie-Falcko miestna vláda finančne podporuje aj "neproduktívne" zelené prvky na ornej pôde. Platby sú viazané na indikátory biodiverzity, ako je druhová pestrosť na území. Fragmentáciu poľnohospodárskej pôdy takisto odporúča Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo FAO.

Vhodnou príležitosťou na zmenu je podľa analýzy nastavenie podpory CAP v novom období. Finančná podpora z verejných zdrojov by mala byť podmienená vyčlenením istého percenta poľnohospodárskej pôdy na neproduktívne plochy, povinnou rotáciou plodín alebo aj nastavením maximálnych rozlôh monokultúrnych polí. Zmenšením parciel na maximálnu výmeru asi 30 ha, podľa vzoru ČR, vyčlenením trávnych alebo iných neproduktívnych pásov a dodržaním šachovnicovitého osevného systému sa má zabezpečiť vyššia biodiverzita poľnohospodárskej krajiny, zmenšiť stres z požatevného šoku pre živočíchy v krajine a zvýšiť funkcia zadržiavania vody v krajine.

Dôležitým nástrojom, ako dosiahnuť zníženie rozlôh polí, môžu byť aj pozemkové úpravy. Pomocou tohto nástroja sa nanovo usporiada pozemkové vlastníctvo tak, aby sa okrem vlastníckych vzťahov riešili aj ekologické otázky na ornej pôde, ako je napríklad maximálna rozloha monokultúrneho pola. Keďže je proces pozemkových úprav naplánovaný na desaťročia, bude potrebné priorizovať oblasti, ktoré sú z hľadiska ochrany životného prostredia najdôležitejšie.