Kolíková vrátila Matovičovi úder

Nečakané víťazstvo Šikutu je zároveň prvou vážnejšou povolebnou porážkou premiéra Igora Matoviča. Až do včerajšieho podvečera sa zdalo, že hlasovanie v Súdnej rade sa skončí patom a ani tentoraz nebude zvolený predseda Najvyššieho súdu. Tým by sa otvoril priestor pre zásadnú obmenu na čele tohto súdu, ktorú mohli uskutočniť dlhodobí kritici harabinovskej aj postharabinovskej éry na Najvyššom súde. 

Lenže napokon došlo k prekvapivej koalícii časti proreformného krídla so zvyškom Súdnej rady vrátane scvrknutej skupinky okolo Lenky Praženkovej. Šikuta získal 12 hlasov, teda o dva hlasy viac, než potreboval na zvolenie.

To, čo sa udialo pri voľbe predsedu NS, možno vyjadriť aj podľa politického kľúča: za Šikutu hlasoval advokát Andrej Majerník, ktorého do Súdnej rady presadila strana Za ľudí, aj spolu s dvomi nominantmi prezidentky, Lajosom Mészárosom a Pavlom Žilinčíkom.   

Naopak, proti Šikutovi hlasovali Eva Mišíková a Juraj Kliment (obaja čerství nominanti vlády, ktorých navrhlo OĽaNO), Ján Mazák (ktorý sa dostal do Súdnej rady na návrh SaS), Šikutu nepodporili ani sudkyňa Najvyššieho súdu Elena Berthotyová (nominantka prezidentky) ani jej kolegyňa Alena Svetlovská (nominantka parlamentu na návrh Sme rodina), ktoré sa zdržali hlasovania.

Nečakajme revolúciu

Až do tejto voľby to mohlo vyzerať, že čerství nominanti parlamentu a vlády budú postupovať spoločne s nominantmi prezidentky, zablokujú dvojicu kandidátov Jána Šikutu a Ivana Rumanu a tak si vynútia nové voľby vedenia Najvyššieho súdu.  

Hneď po marcových voľbách bolo jasné, že ak víťazi volieb nechcú pripustiť, aby sa šéfom Najvyššieho súdu stal Ivan Rumana, musia pritlačiť na Súdnu radu. Až dvanásť členov rady totiž deklarovalo, že podporí proti Šikutovi práve Rumanu, mala to byť vlastne posledná veľká akcia kliky okolo Praženkovej. K tomu však napokon nedošlo, nová vládna štvorkoalícia, ktorá disponuje ústavnou väčšinou, sa v zákulisí netajila, že ak to bude potrebné, donúti k odchodu zo Súdnej rady všetkých nominantov bývalej vlády a parlamentu – tí sa preto napokon po rozhovore s ministerkou Kolíkovou vzdali svojich postov dobrovoľne.

Rumana, ktorý patril na Najvyššom súde do okruhu ľudí Daniela Hudáka, niekdajšej Harabinovej pravej ruky, tak ostal bez šance. Len opäť zahral veľmi čudesnú hru: do súboja o šéfa Najvyššieho súdu nastúpil aj v roku 2014, keď sa odohral súboj Daniely Švecovej a Rumanovi blízkeho Daniela Hudáka, Rumana vtedy navrhol sám seba. V tom čase sa šírila špekulácia, že Rumana chcel samokandidatúrou poslúžiť Hudákovi (viac v tomto texte).

Včera zas Rumana odôvodňoval svoju kandidatúru „teóriou rozumného egoizmu“ – vraj sa už pred zasadaním rady dohodol so Šikutom, explicitne sa však nevzdal v jeho prospech.

Výsledkom bolo, že Šikutu podporili aj všetci tí členovia Súdnej rady, ktorí ešte v marci plánovali zvolenie Ivana Rumanu.

Otázne preto bolo, ako sa nová garnitúra postaví k Jánovi Šikutovi, ktorého bralo reformné prostredie ešte minulý rok ako prijateľného kompromisného kandidáta. Len málokto u nás sa môže pochváliť takými zahraničnými skúsenosťami, Šikuta bol 11 rokov sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, má takisto bohatú publikačnú činnosť.

Aj to bol dôvod, prečo sa minulý rok ešte ako kandidát na ústavného sudcu umiestňoval v anketách právnikov na popredných rebríčkoch. Lenže bol tu aj jeden nezanedbateľný problém, nazvime ho morálnou otázkou. Šikutove postoje k dramatickým obdobiam aj udalostiam v slovenskom súdnictve boli zahalené rúškom tajomstva: neprejavoval sa za éry Harabina, ktorý nechal jeho mandát v Štrasburgu predĺžiť, nebol ani medzi desiatimi sudcami Najvyššieho súdu, ktorí vlani na jeseň žiadali odstúpenie podpredsedníčky súdu Urbancovej po prevalení Threemy.

Napokon, ani jeho včerajšie vystúpenie pred Súdnou radou nepôsobilo veľmi presvedčivo a vôbec nie je jasné, či pôjde do užitočných konfliktov, bez ktorých sa pomery na Najvyššom súde nezmenia k lepšiemu. Šikuta na čele Najvyššieho súdu tak nevyzerá ako predvoj revolúcie, ktorú sľubuje v oblasti justície najhlasnejšie práve Matovičovo OĽaNO.

Súboj o Súdnu radu

Šikutovo zvolenie sa odohralo v kontexte zatiaľ skôr tichého mocenského zápasu, kde na jednej strane stojí premiér Matovič a na druhej strane ministerka spravodlivosti Kolíková s prezidentkou Čaputovou.

Prvé dejstvo tohto zápasu sa odohralo okolo preobsadenia Súdnej rady. Mária Kolíková chcela mať pôvodne dosah na všetkých šiestich nových nominantov parlamentu aj vlády. Bolo vcelku prirodzené, že najmä Matovičovo OĽaNO s tým nesúhlasilo, už len aritmeticky nesedelo, prečo by ministerka spravodlivosti za stranu, ktorá získala 5,77 percenta, mala určovať podobu veľkej časti Súdnej rady.

Kolíkovej kritici vnútri koalície mali tiež obavu, že by si tam ministerka dosadila spriaznených advokátov z prostredia občianskeho združenia Via Iuris, z ktorého vyšla aj Zuzana Čaputová. Z dnešnej Súdnej rady sú súčasťou tohto prostredia Pavol Žilinčík a Andrej Majerník, obaja hlasovali včera za Šikutu.

Napokon sa dohadovanie okolo Súdnej rady natiahlo o niekoľko týždňov. Bol to najmä Kolíkovej osobný zápas, v ktorom disponovala od začiatku slabými kartami, nemala za sebou ani len podporu celej svojej strany. Kolíková sa v interných debatách nepresadila, vyprázdnené miesta v Súdnej rade sa napokon obsadzovali podľa kľúča tri miesta pre OĽaNO, zvyšné koaličné strany si rozdelili po jednom mieste. 

Ministerka však mala na svojej strane jeden silný argument: nová koalícia si vpísala do programového vyhlásenia vlády, že presadí ústavný zákon, podľa ktorého budú parlament aj vláda nominovať do Súdnej rady vždy len nesudcov, kým podľa dnešného zákona má ísť len „spravidla“ o nesudcov.

Keď teda Sme rodina prišla s menom Svetlovskej a OĽaNO s nomináciou Klimenta, tak aj napriek vnútrokoaličnej dohode na straníckom kľúči o miestach v rade vytvárala Kolíková dojem, že ostatní partneri šliapu po vlastnom programovom vyhlásení vlády.

V princípe to však nesedelo. Štvorkoalícia sa len zaviazala k tomu, že chce v budúcnosti ústavným zákonom meniť spôsob, akým dnes dosadzujú do Súdnej rady svojich členov nielen politici, ale aj sudcovia. Momentálne však zloženie Súdnej rady výrazne ovplyvňuje aj to, že pre proreformných sudcov bolo dosiaľ len ťažko možné, aby sa v sudcovských voľbách niekto z nich dostal na aspoň jedno z deviatich vyhradených miest. V týchto voľbách dosiaľ miešalo karty najmä Sopoligovo Združenie sudcov Slovenska alebo bratislavská klika okolo Ľuboša Sádovského, ktorú zastupovali Lenka Praženková či Marcela Kosová.

Aj preto mal premiér Matovič pravdu, keď Kolíkovej odkázal, že v tejto chvíli by bolo nesprávne, keby politické nominácie (prezidentky, vlády, parlamentu) sa viazali len na nesudcov, to všetko môže prísť neskôr.

Ministerka však v zákulisí ďalej pretláčala svoj zoznam kandidátov z radov advokátov a akademikov, ktorí podľa nej patria do Súdnej rady.

Tento zápas však prehrala – hoci jedno miesto v Súdnej rade, na ktoré má nárok OĽaNO, je ešte neobsadené a ministerka tlačila, aby aspoň v tomto prípade doviedla OĽaNO k ústupkom. 

Súboj o generálneho prokurátora

Súbežne sa však vnútri koalície odohráva ešte jeden zápas, kde opäť stoja na jednej strane Kolíková a Čaputová. Včerajšie víťazstvo Jána Šikutu však zrejme posilní Matovičovo odhodlanie, aby otvoril prístup k tejto funkcii aj neprokurátorom a presadil tak Daniela Lipšica.

Lipšic má podporu nielen OĽaNO, ale aj ďalších strán, dokonca ho na rozdiel od svojej ministerky podporujú aj viacerí predstavitelia strany Za ľudí, napríklad Juraj Šeliga či Jana Žitňanská.

Proti zmene zákona sa vyslovila Kolíková, no výhrady nezvyčajne nahlas pomenovala v rozhovore pre Aktuality aj prezidentka Čaputová: podľa nej plánované zmeny zaváňajú účelovosťou, rovnako namietla, že právna úprava v prospech jedného kandidáta vraj spochybňuje rovnosť šancí pre ostatných kandidátov. Po tomto rozhovore nie je jasné ani to, či by prezidentka v prípade zmeny zákona a Lipšicovho zvolenia bola ochotná vymenovať nového generálneho prokurátora – hoci prezidentské „nie“ Lipšicovi by sa veľkej časti verejnosti asi len ťažko zdôvodňovalo.

Samozrejme, Čaputovej argumenty majú svoju logiku: hoci sa o tom, či funkciu generálneho prokurátora nesprístupniť aj neprokurátorom, diskutuje už dlhšie, ani samotné OĽaNO to takto priamo nenavrhovalo vo volebnom programe. Vláda však v programovom vyhlásení deklaruje, že voľbu kandidátov na generálneho prokurátora otvorí „širšiemu okruhu kandidátov“, takže Matovič a spol. môžu dôvodiť, že potreba zmeny zákona im nenapadla sčista-jasna teraz, ale už má oporu v schválenom programovom vyhlásení.

Napokon, aj napriek tomu, že v krajinách EÚ je postavenie generálneho prokurátora aj prokuratúry v právnom systéme riešené rôznym spôsobom, stojí za povšimnutie, že keby sa u nás sprístupnila táto pozícia neprokurátorom, nešlo by o anomáliu: v rámci EÚ nemá šesť súčasných generálnych prokurátorov skúsenosť s prácou prokurátora a viacerí sa predtým angažovali aj v politike. Práve politická minulosť sa proti Lipšicovi používa ako najčastejší argument, hoci ani v slovenskom kontexte to nie je celkom presvedčivé: v roku 1999 sa stal generálnym prokurátorom Milan Hanzel, dlhoročný politik SDĽ, ktorý predtým zastával post ministra spravodlivosti.

V skutočnosti tak na pozadí dnešných konfliktov nejde iba o nuansovitú právnu diskusiu, či politikmi nominovanými členovia Súdnej rady môžu byť aj sudcami alebo či post generálneho prokurátora otvoriť aj neprokurátorom.

V zásade ide tiež o mocenský boj dvoch táborov. A hoci ministerka Kolíková ťahá v prípade Súdnej rady a generálneho prokurátora aj spolu s prezidentkou za o niečo kratší koniec, včera premiér Matovič zakúsil chuť prvej väčšej prehry.