Nezabiješ

Pre veriaceho kresťana je hneď prvou odpoveďou Desatoro. Piate Božie prikázanie nám hovorí Nezabiješ! Toto prikázanie nie je len o priamom zabití či vražde. Nabáda aj k starostlivosti o svoje zdravie – duševné, ale aj telesné. Máme sa vyvarovať všetkého, čo by ho mohlo poškodiť. A znečistený vzduch, voda, kontaminovaná pôda zdraviu isto neprospievajú. Toto prikázanie nás však varuje aj pred úmyselným poškodzovaním prostredia, v ktorom žijeme.

Katolík by si pred úprimnou spoveďou mal spytovať svedomie. Sprievodcov týmto spytovaním sa dnes, v čase internetu, dajú nájsť desiatky. V jednom, obšírnejšom, sa píše: Ochrana ľudského života obsahuje aj záväzok správneho postoja k prírode a ku všetkým stvoreniam. Znečisťoval som životné prostredie (ulice, parky, lesy, celá príroda)? Vandalsky som ničil podmienky civilizovaného života (napr. dopravné prostriedky, telefónne automaty)? Bezdôvodne som týral zvieratá? Cenil som si svoje zvieratá viac ako iných ľudí?

Požiadavka chrániť a starať sa o svet okolo seba nám vyplýva už zo správy o stvorení. Človek má byť dobrým správcom Božieho stvorenstva. Dobrý správca zverený majetok chráni, zveľaďuje, rozmnožuje. Najmä ak nevie dňa ani hodiny, keď príde právoplatný majiteľ urobiť vyúčtovanie.

A nejde len o pohľad laika. Pápež František venoval tejto téme encykliku Laudato si'. O ekológii však vážne uvažovali aj jeho predchodcovia. Svätý Ján Pavol II. v encyklike Sollicitudo rei socialis v druhej polovici 80. rokov píše o tom, že nemožno beztrestne a podľa ľubovôle užívať rôzne kategórie bytostí. O nutnom zistení, že prírodné zdroje sú obmedzené a niektoré z nich nie sú obnoviteľné. Ale aj o tom, že priamym alebo nepriamym výsledkom industrializácie je znečistenie životného prostredia s vážnym ohrozením zdravia obyvateľov.

„Z toho znova jasne vyplýva, že rozvoj a jeho plánovanie, životné zdroje a spôsob ich užívania nemožno vymaniť spod mravných zákonov. Jeden z týchto zákonov bezpochyby ohraničuje aj užívanie viditeľnej prírody. (...) Správne chápanie rozvoja sa nemôže zaobísť bez týchto úvah, vzťahujúcich sa na užívanie prírodných zdrojov, na obnovu zdrojov bohatstva a na následky neusporiadanej industrializácie. To znova pripomína nášmu svedomiu, že rozvoj musí mať aj svoju morálnu zložku.“ (Sollicitudo rei socialis, 34.)

Nielen chlebom je človek živý

Morálny prístup nijako nepopiera potrebu hospodárskeho života a jeho rozvoja. Jednak pre napĺňanie potrieb každodenného živobytia, jednak preto, že prácou, povolaním a poslaním človek napĺňa potrebu vlastnej sebarealizácie a vlastnej užitočnosti v spoločnosti. A nakoniec aj preto, že hospodárska činnosť vytvára zdroje na realizáciu spoločného dobra.

Problém nastane vtedy, ak sa hospodárska činnosť mení z prostriedku na cieľ. Na hospodársky rast za každú cenu, na výrobu a predaj za každú cenu, na zhromažďovanie vecí bez ohľadu na ich potrebu a užitočnosť.

Aj tu si pomôžem slovami sv. Jána Pavla II., ktorý v encyklike Centesimus annus hovorí o tom, že ak marxizmus zlyhal na tom, že ignoroval individualitu človeka a to, že každý môže jedinečným spôsobom prispievať k spoločnému dobru, ak dostane priestor na správny rozvoj svojich talentov, kapitalizmus zlyháva v tom, že individualitu nad spoločné dobro nepatrične povyšuje až adoruje.

Problém nastane vtedy, ak sa hospodárska činnosť mení z prostriedku na cieľ.Zdieľať

Človek ako indivíduum tak neraz končí v izolácii, na ktorú sa mu ako terapia ponúka zhŕňanie vecí, rýchle uspokojovanie nezriadených túžob a i on sám je v celom hospodárskom živote len prostriedkom, a nie cieľom zvyšovania bohatstva spoločnosti.

Zelené zákony

Ak pri rôznych zákonoch a opatreniach zaznieva porekadlo o vylievaní vaničky aj s dieťaťom, malo by to platiť aj obrátene. Mali by sme si dávať pozor, aby sa návrhy na ochranu prostredia venovali naozaj tejto téme (o ich rozumnosti a efektivite sa dá potom konštruktívne diskutovať).

Takéto návrhy by mali byť čisté a skutočne prospešné nielen vo svojej podstate, ale aj v celku. Vždy je totiž namieste otázka, či naoko dobrý návrh naozaj rieši skutočný problém alebo je len marketingovým bilbordom, za ktorým sa skrýva hŕba ideologických nezmyslov. (Veď aj Istanbulský dohovor by bol v poriadku, keby sa venoval len násiliu na ženách.)

Ďalším problémom je ideologické a politické úkolovanie vedy a výskumu. Zlyhania v napĺňaní cieľov totiž často vyplývajú napríklad z toho, že sa určí časový horizont na to, aké emisné limity má napríklad automobil spĺňať. Bez ohľadu na to, či je vedecký a technologický výskum v stave tieto zadania naplniť. Či bude napríklad do roku 2030 k dispozícii konkrétna technológia, alebo či bude priemyselne reprodukovateľná, aby sa mohla masovo používať.

Ustrnutie bádania na konkrétnom vedeckom konsenze nám bráni  v rozvoji poznania.Zdieľať

Dosahovanie cieľov súvisí aj s poctivou vedeckou debatou. Napríklad do akej miery je klimatický stav dôsledkom činnosti človeka a ako súvisí s pravidelnými cyklickými zmenami klímy. Ak totiž v nejakej otázke existuje vedecký konsenzus, to ešte automaticky nemožno považovať za nevyvrátiteľný fakt. História vedy je plná príkladov, keď nové zistenia, nové poznanie, nové dôkazy prevrátili naruby všetko, čo sa dovtedy v danej veci učilo a bralo za nespochybniteľné.

Ustrnutie bádania na konkrétnom vedeckom konsenze nám bráni v rozvoji poznania.

Pokiaľ ide o konzervatívny postoj k takej čiastkovej veci, akou je navrhované zavedenie tzv. uhlíkovej dane, nejde o otázku konzervatívneho prístupu k ekológii, ale k daniam. A pri daniach platí, že sú buď užitočné, alebo hlúpe. A pokiaľ je európskym cieľom uhlíkovej dane zabrániť tretím krajinám dovážať výrobky vyrábané neekologicky alebo zabrániť presúvaniu výroby európskych firiem do krajín, ktoré nedodržiavajú ekologické štandardy, je dobré počkať si na konkrétny návrh. Pretože svojím spôsobom pôjde o clo a obchodnú vojnu.

Globálne a lokálne

Ďalší princíp, ktorý pri ochrane prostredia môžeme uplatniť a je v tejto veci úplne legitímny, je obsiahnutý v kresťanskej sociálnej náuke. Princíp subsidiarity. Ak v téme životného prostredia existujú globálne výzvy a globálne riešenie, rovnako existujú aj tie lokálne. Politické autority centra, či už hovoríme o Bruseli, alebo o Bratislave, by nemali direktívne nakazovať plošné riešenie rovnaké pre všetkých.

Hierarchicky vyššie postavená politická moc nemá hatiť iniciatívy lokálnych komunít. Tieto komunity samy totiž často vedia najlepšie, čo v ich prostredí nie je v poriadku a ako si s problémom poradiť. Ak je v danom prostredí dobré vysadiť stromy či vyzbierať odpad z umierajúcej riečky, nech to tieto komunity slobodne robia. Namiesto toho, aby štát požadoval také a onaké povolenia, dokumenty, kolky a projekty.

Na jednej strane sa takáto komunitná práca z globálneho pohľadu môže javiť ako bezvýznamné „nič“, na druhej strane globálny pohľad neraz nedovidí ku konkrétnym problémom a potrebám.

Greta

O Grete Thunbergovej sa už toho popísalo veľa, chvály aj hejtu. Len krátka poznámka. Greta reprezentuje istý prúd zmýšľania súčasnej mládeže. Tomuto zmýšľaniu treba načúvať. Nebolo by však dobré urobiť tú istú chybu ako konzervatívci v 60. rokoch minulého storočia. Ani hipíkov vtedy nikto nebral vážne a dnes vládnu a deštruujú západnú civilizáciu. Aj súčasný radikálny prúd mládeže raz môže prevziať moc. A bude rozhodovať nielen o našich dôchodkoch.

Pravda vás oslobodí

Environmentálna agenda si v posledných desaťročiach bohužiaľ získala nálepku výsostne ľavicovej témy. Sami konzervatívci sa preto akoby báli tieto otázky vôbec otvárať, hovoriť o nich, nebodaj urobiť z nich dôležitú súčasť svojho politického programu.

Pravda nás oslobodí aj v tomto prípade. Musíme si priznať, aký je stav prostredia, v ktorom žijeme. Nemôžeme ignorovať skutočný stav vecí len preto, že sa na nich priživuje Greenpeace či iné krajne ľavicové skupiny. Bez skutočného poznania a priznania si problému nemôžeme naprávať chyby a odstraňovať nedostatky. Hriechy sú nám odpustené, len keď si ich priznáme.