Prirýchla diskvalifikácia Daniela Lipšica

Prvé spochybňujúce komentáre sa objavili len niekoľko hodín po správe, že Daniel Lipšic by mohol byť kandidátom na post generálneho prokurátora.  

Peter Bárdy v Aktualitách píše o rušivých momentoch takejto nominácie a Filip Obradovič v Denníku N v ostrom texte dokonca tvrdí, že Lipšic sa dá ako kandidát spochybniť za minútu premýšľania. Sú to silné slová. Pozrime sa teda na ne bližšie.  

Výhrady sa trochu prekvapivo netýkajú ani tak toho, že kvôli Lipšicovej kandidatúre by bolo treba zmeniť zákon tak, aby sa o tento post mohol uchádzať aj neprokurátor, čo by bola pomerne veľká paradigmatická zmena. Dotýkajú sa priamo Lipšicovej osoby.

Prvá výhrada komentátora Denníka N smeruje k tomu, že Lipšic bol roky politikom, ovplyvňoval verejný život z najvyšších poschodí a má teda „asi tisíc“ konfliktov záujmov.

Takýto argument de facto znamená, že akýkoľvek bývalý politik by mal byť diskvalifikovaný z prístupu k vysokým funkciám v justícii a ochrane práva, lebo sa automaticky predpokladá, že sa zo svojich politických vzťahov nedokáže vymaniť a nebude vedie fungovať nezávisle.

Lenže takýto automatizmus sa nedá obhájiť. Vyvracajú ho konkrétne príklady, keď nefungoval. Ani netreba chodiť ďaleko: Pavel Rychetský, ktorého nezávislosť na čele českého Ústavného súdu nikto nespochybňoval, bol dlho prominentným politikom ČSSD, bol podpredsedom vlády, ministrom spravodlivosti aj senátorom za túto stranu.

Podobne Otakar Motejl, ktorý sa v našom priestore pokladá za rešpektovaný vzor nezávislého ombudsmana, bol ešte pred touto funkciou ministrom spravodlivosti vo vláde Miloša Zemana. Ale aby sme nechodili po príklady len k susedom. Ján Mazák, ktorý riadil náš Ústavný súd a nie je známe, že by niekto napádal jeho nestrannosť, bol predtým štátnym tajomníkom za Schusterovu Stranu občianskeho porozumenia.

Zároveň neplatí ani automatizmus, že ak niekto nikdy nemal nič s politikou a bol napríklad prokurátorom – nestraníkom, má všetky predpoklady správať sa na vysokom justičnom poste nezávisle. Kto neverí, nech si pozrie zoznam bývalých generálnych prokurátorov.

Dnešná spŕška na Lipšicovu adresu skôr ako štruktúrovanú analýzu rizík jeho nominácie pripomínala unáhlenú kanonádu od pása.Zdieľať

Ďalšou výhradou voči Lipšicovi je, že ako kritik Penty v pozícii advokáta zastupoval firmu z jej portfólia. Išlo o spoločnosť Mecom, ktorá tvrdila, že je vydieraná. Tu však treba brať do úvahy, že advokácia je komerčná činnosť a aj firma s pochybnou povesťou môže byť v práve. Iste, dá sa diskutovať, že Lipšic mohol tohto klienta odmietnuť. Lenže ak latku nastavíme takto vysoko, bude sa môcť o verejnú funkciu uchádzať len máloktorý advokát.

Ak by táto výhrada mala evokovať, že Lipšic ako generálny prokurátor nedokáže byť vo vzťahu k Pente nezávislý, treba pripomenúť jednu notoricky známu vec. Lipšic patril spomedzi slovenských politikov k najtvrdším kritikom Penty, preukázal pri tom pomerne veľkú odvahu a užil si za to veľa nepríjemností. Obviňovať ho v tejto súvislosti z „morálnej flexibility“ je silná káva.

Tretia výhrada znie, že Lipšic je stále v podmienke za neúmyselné zrazenie človeka a mal teda nomináciu na post generálneho prokurátora okamžite odmietnuť. Ak nie, zlyhal ako morálna autorita. Dosť príkre tvrdenie. Lipšicova nehoda bola tragédiou, ktorá sa môže stať každému z nás. Čelí trestu, ktorý mu vyprší v októbri, vyvodil zodpovednosť, odišiel z politiky a vzdal sa poslaneckého mandátu. Má mať kvôli tejto udalosti aj naveky zarúbaný prístup k verejnej funkcii?

Nikto netvrdí, že Daniel Lipšic je najlepším možným kandidátom na post generálneho prokurátora. Autor tohto textu má tiež isté pochybnosti o zámere umožniť, aby na toto miesto mohol zasadnúť aj neprokurátor. Na druhej strane majú presadzovatelia tohto nápadu aj vzhľadom na to, čo sa v tejto inštitúcii dialo, dosť silných argumentov. Ale ak k takémuto otvoreniu dôjde, nebude sa dať zabrániť, aby sa o toto kreslo uchádzali aj ľudia, ktorí sa niekedy pohybovali v politike.

Takíto kandidáti nemôžu byť automaticky diskvalifikovaní, ale musia čeliť dôslednej verejnej oponentúre. Rovnako ako kandidáti, ktorí v politike nikdy nefigurovali.

Lenže dnešná spŕška na Lipšicovu adresu nepripomína ani tak štruktúrovanú analýzu rizík jeho nominácie, ako skôr unáhlenú kanonádu od pása.

Až do takej miery, že po minúte premýšľania mi napadlo, či tieto obavy z Lipšica v skutočnosti nesúvisia s niečím iným, ako je jeho politická či advokátska kariéra. Napríklad s obavou zo zvýšeného výskytu konzervatívne zmýšľajúcich adeptov na rôzne politické a verejné posty.

Ale potom som túto pochabú myšlienku zavrhol. Veď všetci vieme, aké zradné bývajú rýchle úsudky.