Konštatovanie, že žijeme v bezprecedentných časoch sa pomaly stáva klišé. Rýchlosť s akou pandémia položila na kolená svetovú ekonomiku vyráža dych a naši politickí predstavitelia zdanlivo čelia voľbe medzi ochranou životov a ochranou živobytia. Aj keď konflikt, medzi týmito dvoma cieľmi je často prehnane zveličovaný, do istej miery je isto prítomný, a to aj v normálnych časoch. Koronavírus ho postavil do popredia. Tento konflikt však nie je absolútny. Existujú opatrenia, ktorými je možné brzdiť vírus a zároveň uvoľňovať ekonomiku. Hoci tá bude prinajmenšom do vyvinutia vakcíny v okovách, dĺžku reťaze si vieme upraviť.
Stredovekou výzbrojou proti vírusu
Prvé kroky v boji proti neviditeľnému a neznámemu nepriateľovi boli pochopiteľne dramatické. Keďže sme nemali k dispozícii zbrane 21. storočia (lieky a vakcíny) museli sme sa uchýliť k zbraniam stredoveku (sociálny odstup a karanténa). Týmto kladivom sa snažíme dostať vírus pod kontrolu a kúpiť si čas na prípravu rafinovanejších stratégií, tak medicínskych ako aj ekonomických (aj keď v dnešnej situácii je medzi nimi značný presah).
Klesajúci prírastok infikovaných vo viacerých krajinách dáva nádej, že čoskoro budeme môcť odložiť kladivo a začať fázu „tanca“ s vírusom až do momentu kedy bude k dispozícii vakcína alebo liek. Manažovanie ekonomiky počas tohto obdobia je príkladom obmedzenej optimalizácie. Cieľom je dosiahnuť maximálny hospodársky výsledok, pod podmienkou, že vírus zostane pod kontrolou (zdravotnícke obmedzenie). Pre splnenie tejto podmienky nemusíme vykynožiť vírus úplne (čo je v stredovekej výzbroji nerealistický cieľ), stačí aby sme zabránili exponenciálnemu nárastu infekcií, a teda aby každý infikovaný človek v priemere nenakazil viac ako jedného ďalšieho človeka (R0 <= 1).
Otázkou týchto dní je postupné uvoľňovanie ekonomiky. Ako ďaleko môžeme ísť a akým tempom? V princípe každé uvoľnenie reštrikcií generuje nejakú hodnotu (napr. HDP alebo sociálne blaho) a zároveň zvyšuje mieru šírenia vírusu. Keby sme tieto hodnoty poznali pre každé uvoľňujúce opatrenie, mohli by sme ich zoradiť podľa nákladovej efektívnosti (nárast HDP za jednu dodatočnú infekciu) a povyberať tie najefektívnejšie až pokým by sme dosiahli hranicu, ktorú určuje zdravotnícke obmedzenie. Toto je obmedzená optimalizácia.
V praxi bohužiaľ tieto hodnoty nepoznáme. Jediné, čo nám ostáva je ísť cestou pokusu a omylu, postupne povoliť tam, kde to na základe kvalitatívneho odhadu pokladáme za najefektívnejšie a sledovať vývoj infekcií. Ak vírus zostane pod kontrolou môžeme ďalej uvoľňovať, ak naopak uvidíme jeho rapídne šírenie, bude nutné hodiť spiatočku.
Nie sme v obyčajnej dopytovej recesii
Problémom tejto stratégie je, že pravdepodobne nedáva veľký priestor na zásadnejšie uvoľnenie reštrikcií. Podľa výpočtov londýnskej Imperial College by pri takejto stratégii uvoľňovania a obnovovania reštrikcií fungovala ekonomika v obmedzenom režime (napr. zavreté školy a univerzity) až dve tretiny obdobia „tanca“. Súvisiace ekonomické straty by boli neudržateľné.
Graf: počet využitých miest na JIS
Zdroj: Imperial College (Ferguson a spol. 2020)
Z pohľadu malej otvorenej ekonomiky akou je Slovensko je navyše veľmi dôležitá koordinácia týchto cyklov uvoľňovania a obmedzovania s našimi obchodnými partnermi. Krajiny EÚ sa pritom od seba značne líšia tak v miere dosiahnutej kolektívnej imunity, ktorá bude brzdiť opätovné šírenie vírusu, ako aj v kapacitách jednotiek intenzívnej starostlivosti (JIZ), ktorých miera využitia bude určujúcim indikátorom pre spúšťanie uvoľňovania či obmedzovania ekonomiky. Napríklad Nemecko má zhruba 10-krát viac potvrdených infikovaných na milión obyvateľov ako Slovensko (isto aj v dôsledku širšieho testovania) a 3-krát viac kapacít na JIZ. V tejto situácii je predstava synchronizovaného vývoja veľmi optimistická.
Toto naznačuje, že zahraničný dopyt nie je jediným určujúcim faktorom pre trvalejšie oživenie slovenskej ekonomiky. Dnes nie sme v obyčajnej dopytovej recesii. Vírus výrazne vplýva na ponukovú stranu trhu a bez dodatočných opatrení existuje reálne riziko, že návrat zahraničných objednávok prinesie iba dočasné povzbudenie, ktoré budeme čoskoro musieť opäť tlmiť v mene verejného zdravia.
Aké iné zbrane máme k dispozícii?
Brzdiť vírus našťastie nemusíme iba brzdením ekonomických aktivít. Opatrenia, ktoré pri danej úrovni reštrikcií spomalia šírenie vírusu predstavujú uvoľnenie zdravotníckeho obmedzenia. Ináč povedané umožňujú držať vírus na uzde a zároveň nechať ekonomiku klusať voľnejšie. Medzi tieto opatrenia patrí nosenie rúšok, všadeprítomný gél na ruky a udržiavanie dostatočného rozstupu medzi ľuďmi v obchodoch či v rade na pošte, opatrenia, na ktoré si pomaly zvykáme. Ich presný dopad na šírenie vírusu nepoznáme ale je veľmi málo pravdepodobné, že budú stačiť.
Snáď najviac pozornosti sa dostáva potrebe masívneho testovania a dočasnej izolácie nakazených, aby títo nemohli šíriť vírus ďalej. Ako masívne by testovanie muselo byť, aby sme sa mohli vrátiť k stavu, ktorý sa začína približovať „normálu“? Odpoveď závisí na tom, ako úspešne sa podarí testovanie zacieliť na tých s najvyšším rizikom nákazy. Nestačí testovať iba ľudí s príznakmi, keďže inkubačná doba vírusu je relatívne dlhá a počas nej môže človek nevedome šíriť vírus ďalej.
Jednou možnosťou cielenia je spätne vystopovať a otestovať ľudí, ktorí s infikovanými prišli do kontaktu. Podľa výpočtov Harvardskej univerzity by aj v prípade efektívneho hľadania kontaktov bolo pre návrat do normálu potrebné testovať 0,3 % až 0,6 % populácie denne. Na Slovensku tento rozsah predstavuje 16 až 33 tisíc testov denne (aj keď parametre, ktoré do modelu vstupujú sa môžu od USA líšiť).
Systém spätného hľadania kontaktov by vzhľadom na rozsah testovania musel byť prevažne automatizovaný napríklad pomocou mobilnej aplikácie, ktorá by užívateľov automaticky upozornila ak prišli do kontaktu s osobou, ktorá následne mala pozitívny test na vírus. Takýto systém by však fungoval iba za predpokladu, že by sa doň zapojila veľká väčšina obyvateľov. Singapur, kde takáto appka fungovala na dobrovoľnej báze a používalo ju iba okolo 20 % populácie, musel nedávno zaviesť lockdown pre obnovené šírenie vírusu.
Problémom takéhoto systému môžu byť obavy ohľadom ochrany súkromia. Keďže na zdĺhavé kontroverzie nie je čas, alternatívou je náhodné testovanie, prípadne čiastočne cielené podľa lokality (na ohniská nákazy) alebo podľa povolania (na zamestnancov pracujúcich v rizikovom prostredí). Takýto prístup presadzuje laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Romer. Na zjednodušenom modeli ukazuje, že pre udržanie vírusu pod kontrolou náhodným testovaním a izoláciou pozitívnych prípadov, je potrebné testovať okolo 7 % populácie denne, čo by na Slovensku bolo okolo 382 tisíc testov denne.
Ďalší možný nástroj súvisiaci s testovaním je „smart karanténa“, ktorú využívajú viaceré Ázijské štáty. Jej cieľom je obmedziť šírenie vírusu v rámci domácností dočasnou (a samozrejme dobrovoľnou) izoláciou symptomatických a infikovaných jednotlivcov v dočasnom ubytovaní (napríklad upravených hoteloch). Ľudia s príznakmi v tomto prostredí dostávajú skorú starostlivosť s cieľom predísť komplikáciám a znížiť nával na jednotkách intenzívnej starostlivosti.
V pracovnom prostredí je možné brzdiť šírenie vírusu dôkladnejšou hygienou a úpravou prostredia a procesov tak, aby sa obmedzil priamy kontakt medzi ľuďmi. Významnou pomocou by bola rozsiahlejšia distribúcia a využívanie ochrannej výstroje na celé telo. Konečným cieľom by malo byť urobiť takúto ochranu dostupnou pre každého.
Je to sci-fi?
Predstava desiatok až stoviek tisíc testov denne, automatizovaný systém hľadania kontaktov a skafander v každej domácnosti sa môže zdať tak trochu sci-fi. Nič, z toho, čo som pomenoval si však nevyžaduje prelomové vedecké objavy. Stačí inkrementálne vylepšenie existujúcich nástrojov, napríklad rýchlejšie testy, alebo užívateľsky priateľskejšia ochranná výstroj.
Paul Romer, ktorý získal nobelovku za jeho výskum ekonomického rastu a inovácií, je presvedčený, že potrebné testovacie kapacity je možné dosiahnuť behom pár mesiacov. Silný záväzok štátov ako regulátorov a hlavných kupujúcich sledovať túto stratégiu, ideálne koordinovaný minimálne naprieč krajinami Európskej únie, by mal dokázať zabezpečiť stimuláciu potrebných inovatívnych a produktívnych kapacít.
Popri technologických otázkach je potrebné venovať pozornosť a prípravu logistike a administratíve celého systému ako aj komunikácii a získaniu dôvery zo strany verejnosti. Ázijské krajiny, poučené svojimi skúsenosťami z epidémie SARS, venovali príprave roky, čo vysvetľuje ich vyššiu odolnosť v dnešnej kríze. My Európania to musíme zvládnuť za niekoľko mesiacov. Táto snaha si vyžaduje politické líderstvo ako aj kompetentnosť na všetkých úrovniach riadenia a implementácie, na aké nie sme na Slovensku veľmi zvyknutí.
Hodnota za peniaze
Z pohľadu hodnoty za peniaze je maximálne možné využitie uvedených nástrojov s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote nákladovo efektívnejšie ako brzdenie vírusu obmedzovaním ekonomiky. Harvardská štúdia napríklad odhaduje, že náklady na jeden test by sa v blízkej budúcnosti mohli dostať na úroveň 15 dolárov. Pri objemoch testovania uvedených vyššie by to vyšlo na 7 až 160 miliónov eur mesačne. Aj horná hranica predstavuje iba zlomok ušlých príjmov v dôsledku recesie a zlomok mesačných výdavkov štátu na pomoc ľuďom a firmám.
V aktuálnej situácii radikálnej neistoty ohľadom ekonomického ako aj medicínskeho vývoja je veľmi trúfalé robiť kvantitatívnu analýzu prínosov a nákladov. Nemožno vylúčiť ani scenár, v ktorom masívne zásoby testov a ochranných pomôcok zostanú nevyužité, napríklad z dôvodu, že účinná vakcína príde skôr ako sme očakávali. V najhoršom prípade by sme tak minuli niekoľko stoviek miliónov eur na výzbroj a výcvik, ktoré by sa dali aspoň čiastočne využiť pri budúcej epidémii, ktorá skôr či neskôr príde. Najhorší scenár, ktorý nám hrozí v prípade nedostatočných investícií do uvoľnenia zdravotníckeho obmedzenia je však neporovnateľne desivejší.
