V týchto dňoch sa vám možno niekto s nadšením pochválil, ako denne sleduje v televízii aj tri-štyri omše. V tomto prípade by sme však mali hľadať primeranosť. Lebo slávenie sa volá slávením preto, že nie je všednosťou.
Dávajme pozor, aby sa z omše nestalo pozeranie prenosov. Slávenie Eucharistie je predovšetkým communio (bytie spolu).
Ak nemáme túto možnosť, nesme všetci a solidárne túto nemožnosť a neznásilňujme žitú skutočnosť. Ani Vianoce nie sú každý deň. A ani by sme to neuniesli. Lebo neustála radosť by nebola odrazom našej skutočnosti.
Liturgický rok je geniálne usporiadaný a po stáročných skúsenostiach generácií ponúka človeku v únosných dávkach slávnostnosť i feriálnu všednosť. Liturgický rok múdro kopíruje prirodzenosť. A nadprirodzené sa v prirodzenom uskutočňuje práve preto, že prirodzené nie je neprirodzeným. Tradícia vždy dobre odhadla primeranosť ťažoby i ľahkosti nášho bytia.
A podobne je to v týchto dňoch so spoveďou. Tradícia síce pozná viac foriem vyznania, ale za bežných okolností sa o nich nehovorí. A teraz je ten čas. Jednou z možností je dokonalá ľútosť so záväzkom vyspovedať sa pri najbližšej možnej príležitosti.
V týchto mimoriadnych časoch nám Boh ponúka mimoriadne cesty pokánia. Aj pre kňazov je to príležitosť naučiť sa viac o týchto mimoriadnych Božích cestách, na ktorých sú teraz spolupútnikmi viac než kedykoľvek predtým.
Niektorí tomu v rozpakoch nemôžu uveriť a namiesto toho, aby prijali túto situáciu ako výnimočnú, nasilu hľadajú „nové formy“, ktoré však často nemajú nič spoločné s liturgickou tradíciou a vyznejú ako individuálna aktivita či aliturgická atrakcia.
Buďme všetci ako spoločenstvo, solidárne prijmime tento stav a spolu ho aj nesme. Veľká väčšina ľudí nemá možnosť ísť na spoveď, tak to robme všetci rovnako – dokonalou ľútosťou.
A v tom vytvoríme jedno communio, kde všetci nesú všetko rovnako.