Kde je Peter, tam je Cirkev

Keď Svätý Otec minulý piatok zodvihol Najsvätejšiu sviatosť v jej monštrancii, aby udelil svoje požehnanie urbi et orbi, mestu Rím a svetu, jedna členka mojej domácnosti pokľakla na kolená pred veľkým televízorom v našej obývačke. Sklonila hlavu, aby prijala požehnanie. Potom to po nej zopakovali všetci ostatní.

Kým sa požehnanie skončilo, všetci sme boli v slzách, zasiahnutí hĺbkou toho, čoho sme práve boli svedkami. Možno ste boli hlboko dojatí aj vy. Prečo? Odpoveď podľa mňa tkvie v niektorých základných pravdách katolicizmu.

Jedna členka mojej domácnosti pokľakla na kolená pred veľkým televízorom v našej obývačke. Sklonila hlavu, aby prijala požehnanie. Potom to po nej zopakovali všetci ostatní. Kým sa požehnanie skončilo, všetci sme boli v slzách, zasiahnutí hĺbkou toho, čoho sme práve boli svedkami.Zdieľať

Jedna pravda, ktorá sa minulý piatok tak zjavne ukázala, je zakorenenosť našej zbožnosti v objektívnych skutočnostiach, ktoré majú moc ešte skôr, než uveríme, že ju majú. Ako lepšie ukázať, že Božia milosť pochádza v konečnom dôsledku z „diela, ktoré pre nás koná Kristus“ (ex opere operato), než vyprázdniť Vatikán a Svätopeterské námestie od všetkých veriacich?

A predsa, hoci sme tam neboli „my“, bol tam Boh v Najsvätejšej sviatosti a požehnal nás. Táto trvalá pravda sa nám živým spôsobom tu a teraz ukázala v televízii a na iných obrazovkách.

Ďalšou pravdou bolo, že tam bola celá Cirkev. Neboli sme tam síce „my“, ale bol tam Peter. Keď sledujeme v televízii naživo prenášanú omšu (teraz je veľa vynikajúcich omší a som za ne vďačný), nie sme na nej účastní. Len sa popri nej modlíme. Je to jemná nuansa, ale pochybujem vlastne aj o tom, že kňazovo záverečné požehnanie príde až k vzdialeným divákom. Napriek tomu sme sa minulý piatok zúčastnili na eucharistickej adorácii Svätého Otca a jeho požehnanie skutočne vyžiarilo cez mesto až k nám vo svete.

Pravda, ktorá tu pôsobí, je ubi Petrus, ibi ecclesia, „kde je Peter, tam je Cirkev“. Ak slávi Peter, slávi Cirkev. Ak sa klania Peter, klania sa Cirkev. Ak úpenlivo prosí Peter, úpenlivo prosí Cirkev.

Táto maxima sa odvodzuje od sv. Ambróza, z jeho komentára k žalmu 40 (ktorý my poznáme ako Ž 41). Na vysvetlenie verša „Dokonca i môj priateľ, ktorému som dôveroval a ktorý jedával môj chlieb, zdvihol proti mne pätu“ prichádza sv. Ambróz s veršami Gn 49, 17 – 18: „Dan bude hadom na ceste, zmijou rohatou na chodníku, čo hryzie koňa pri kopyte, takže jeho jazdec padá dozadu. Na tvoju spásu ja vyčkávam, Pane!“

Príhovor pápeža Františka: Víťazné zbrane sú modlitba a tichá služba

Podľa sv. Ambróza podobne aj hriešnici, hoci sa možno pokúšajú potknúť Pána klamstvami a podvodmi, on nad nimi víťazí tak, že na nás „padá dozadu“ a zachraňuje nás. Aby to spravil, musí padnúť dozadu, nie dopredu, vysvetľuje sv. Ambróz, lebo „všetci sú za ním, a nikto nie je pred ním... keď na nás padá, obmäkčuje tvrdosť nášho srdca“.

A potom svätec pokračuje: „Počúvajte, ako spadol na Cirkev! Peter bol za ním. Šiel za ním, keď ho Židia viedli do domu Kajfáša, predstaveného synagógy. Bol to ten istý Peter, ktorému povedal, ,Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev‘ (Mt 16, 18). Preto kde je Peter, tam je Cirkev: kde je Cirkev, tam už nie je smrť, ale večný život“ (Migne, Patrologia Latina, 14, 1133a-34b).

Áno, sv. Ambróz vedel, že Peter mal tam a vtedy Ježiša zaprieť, no predsa: jeho úlohou, jeho úradom bolo byť skalou, na ktorej je postavená Cirkev. Skrze tento úrad v ňom bola Cirkev bez ohľadu na jeho jasné osobné zlyhanie.

Ďalšou hlbokou pravdou, ktorá sa nám ukázala, je skutočnosť Kristovej prítomnosti v Najsvätejšej sviatosti. Tam zostáva konkrétnym spôsobom s nami. Nakoniec sme videli, ako Svätý Otec František, ktorého miliardy na svete milujú a obdivujú, všetko odložil a len si tak sadol pred Najsvätejšiu sviatosť, aby sa pomodlil a poklonil. Tak pozval i nás spraviť to isté – a nielen vtedy:

Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu.

Sv. pápež Ján Pavol II. napísal vynikajúci apoštolský list Mane nobiscum Domine, ktorý prirovnáva Pánovu trvalú prítomnosť k jeho priateľstvu s mužmi, ktorí kráčali do Emáuz: „Prítomnosť Ježiša vo svätostánku by mala byť príťažlivá akoby magnetickým pólom pre čím väčší počet duší zamilovaných do Krista.“

Pápež František predstavil pôsobivú a originálnu analógiu: Pán je vo svätostánku tak, ako keď spal v zadnej časti lode. Možno sa zdá, že nevníma a je ľahostajný, no vstane a pomôže nám, ak len za ním zájdeme a s vierou ho poprosíme o pomoc.Zdieľať

Bolo by dobré, keby sme teraz nad týmto listom meditovali a spravili si predsavzatia na čas, keď sa kostoly znovu otvoria.

Pápež František dal minulý piatok veľmi jasný príklad tejto pravdy. Zároveň predstavil pôsobivú a (podľa mňa) originálnu analógiu: Pán je vo svätostánku tak, ako keď spal v zadnej časti lode. Možno sa zdá, že nevníma a je ľahostajný, no vstane a pomôže nám, ak len za ním zájdeme a s vierou ho poprosíme o pomoc.

Keď Ježiš zveril svoju Matku sv. Jánovi (Jn 19, 27), ukázal, že ona bude ľahkou cestou k „obmäkčeniu sŕdc“, po ktorom túži. Nakoniec sme videli aj túto pravdu, keď Svätý Otec vzýval Pannu Máriu, salus populi Romani:

Drahí bratia a sestry, z tohto miesta, ktoré nám pripomína skalopevnú vieru Petra, v dnešný večer by som vás všetkých chcel zveriť Pánovi na príhovor jeho Matky, spásy svojho ľudu, morskej hviezdy v tejto búrke. Z tejto kolonády, ktorá objíma Rím a celý svet, nech zostúpi na vás ako objatie útechy Božie požehnanie.

Quis est homo qui non fleret? (Ktože by z nás nezaplakal?) Kto z nás by nebol hlboko dojatý?

Michael Pakaluk
Autor je odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho najnovšia kniha o Evanjeliu podľa Marka The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra) vyšla vo vydavateľstve Regnery, v edícii Gateway. Momentálne pracuje na novej knihe o Máriinom hlase v Jánovom evanjeliu.

Pôvodný text: Ubi Petrus.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.