Svet kresťanstva 05. apríl 2020

Ratolesť

Andrej Legutký
Andrej Legutký
Sneh peňazí a majetkov má len krátku a dočasnú úlohu a má z neho vytŕčať úcta k čomusi vznešenejšiemu a to je dar Stvorenstva.
Sneh peňazí a majetkov má len krátku a dočasnú úlohu a má z neho vytŕčať úcta k čomusi vznešenejšiemu a to je dar Stvorenstva.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Legutký

Ratolesť
Ilustračný obrázok – Profimedia

Na konci zimy je pár vzácnych týždňov, ktoré mám mimoriadne rád. Sú to dni, keď zmizne sneh, ale rastliny, kry a stromy ešte spia. Zdanlivo je krajina bezfarebná, modré nebo priam kričí za mrazivých rán. No je to čas, keď môžete pozorovať každú vrásku, terénnu vlnku, vlásočnice potôčikov a meandre riečok.

Objavia sa skalné kosti planéty, ktoré vytŕčajú na pahorkoch, ako čas obdral kožu zeme na tých miestach, a skalné bralká a vežičky sa chvíľku slnia, kým ich neprekryje hrubý koberec listov sviežich briezok. To je ten čas, keď zem zhodila kožuch snehových závejov a ešte si neobliekla kvietkované šaty leta. Tá jej nahota by bola až vyzývavá, ale skôr je to cudnosť obnaženého prsníka dojčiaceho dieťa.

Preletel som na svojom motorovom padáku Spišský Štiavnik. Inverzia je čarovná v tom, že vyššie je pomerne teplo, ale občas sa kvôli protivetru alebo turbulenciám treba ponoriť do mrazivého vzduchu nízko nad zemou. Kotlina, kde vzniká Hornád, sa v šikmom svetle vlnila predo mnou a to rozhranie teplejšieho a studeného vzduchu robilo krajinu zádumčivou.

Za dedinou smerom na Kráľovu hoľu sa v poli objavil nevýrazný kopček. Bol olemovaný náznakom valu, ktorý ho na to, že by to bolo iba náhodné dielo prírody, nevídane pravidelne obkolesoval. Zasníval som sa a už som videl kolové hradby a starobylých obyvateľov odetých v kožiach a korálkach so strapatými vlasmi na hlave.

Za pár dní vegetácia ten môj sen prikryje a už to miesto asi ani nenájdem. Azda o rok, ak sa dožijeme. Býva taký čas, že zem poodhalí na krátky okamih svoje tajomstvá.

Na celom svete je teraz ten medzičas. Sneh hojnosti a ekonomických cieľov a ťažké kabáty z vločiek peňazí zakryli túto planétu a stále viac nás tá scenéria uhranula. Bol to krásny pohľad, ako na hory pokryté metrami bielučkého snehu. Občas padnú lavíny, pár ľudí zahynie, ale ťahá nás to tam. Tá túžba mať toho viac a viac nás posadla a ťahalo nás to prisadnúť si k stolu čím tesnejšie. Ale zabudli sme, že to je len sneh. Že sa nečakane môže roztopiť. Tento sneh peňazí a majetkov má len krátku a dočasnú úlohu v našom živote a z neho má vytŕčať úcta k čomusi vznešenejšiemu a to je dar Stvorenstva.

Sneh hojnosti a ekonomických cieľov a ťažké kabáty z vločiek peňazí zakryli túto planétu a stále viac nás tá scenéria uhranula.

V prvom rade dar ľudskej bytosti v každom Človeku, ktorého jedinečným spôsobom spolutvorí a formuje samotný Boh pod srdcom našich matiek. Aj toho černošského chlapca, čo páli kdesi v Keni káble našich vyradených chladničiek, aby z nich vydoloval meď, ale aj rakovinu pľúc. Ak civilizácia začne pohŕdať Človekom pre čosi také nestále, akým sú prehnané ambície hromadené v snehu hmotných dobier pre zopár turistov, čo si to môžu dovoliť, tak sa čosi pokazilo.

Aby som nebol pochopený zle, ľudia majú právo na majetok, aj na veľa majetku, aj na super veľa majetku. Ale s tým prichádza zodpovednosť za iných, ktorí toľko šikovnosti či šťastia nemali. Asi sme na to trochu zabudli.

A tak s pandémiou choroby nečakane prišiel veľký odmäk a lámanie sa a drúzganie sa ľadovcov. Zem sa odhaľuje. Ukazuje sa, ako sme na tom so solidaritou. Ako sme mysleli aj na horšie časy. Ako sme si vážili prácu tých, čo sa starajú o naše zdravie a životy. Kde boli naše priority. Skrytá chudoba sa stane neúprosnou a ťaživou a u mnohých až existenčnou... 

To, ako sme sa orientovali v snívaní a plánovaní si života len na zážitky a nové veci, sa zmení až na živočíšny strach neskončiť v biedne vybavených nemocniciach s na smrť vyčerpaným a zdecimovaným personálom odkázaní na životzachraňujúcu pomoc. S možnosťou desivého rozhodovania, kto dostane prednosť a kto nie. Nik si nedovolí povedať, odkiaľ sa pandémia vzala, aký je jej zmysel, myslím, že rozum nevie čosi také momentálne spracovať.

Prečítajte si tiež:
Ľudí, čo stoja pred kostolmi, ubúda. Ostávajú tí, čo žijú vieru naplno (rozhovor s Andrejom Legutkým)

Ale v srdci cítime okrem strachu aj veľkú nádej. Že cez túto nesmiernu bolesť, ktorá sa dotýka každého jedného srdca človeka (asi si nik nepamätá, že by každý obyvateľ planéty mal v rovnakom čase rovnaké vnútorné prežívanie, je to úplne nová skúsenosť ľudstva), sa rodí nový postoj k sebe, k blížnemu a k Dielu stvorenstva.

Poprosil som deti vo svojej farnosti, aby namaľovali dúhu a holubicu s ratolesťou v zobáčiku a nalepili si to na okná svojich detských izieb. Niežeby som sa obával, že by Pán zabudol na svoj sľub Noemovi.

Chcem veriacim povedať, že si Noe okrem rodiny a zvierat zobral na palubu aj Stvoriteľa a často sa s ním tam rozprával. A počúval, čo mu hovorí. Aby sme ho do svojich karantén zobrali tiež. A aby sme v tom tichu, keď Zem náhle zastala v tom stále sa strhujúcejšom tanci, počúvali viac, ako hovorili.

Verím, že holubica si už vyberá jednu z tých krajších vetvičiek, aby si ju pre nás uždibla. Povymetajme pavučiny z kútov svojich okien, prv než ich otvoríme.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0