Čadca/Bratislava 3. apríla (TASR) – Stál pri zrode legendárnych bratislavských televíznych pondelkov. Krátko po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 emigroval.

Pracoval ako redaktor v Rádiu Slobodná Európa a v Hlase Ameriky. V Spojených štátoch amerických sa po ťažkých začiatkoch presadil aj v televízii a získal prestížne televízne ocenenie Emmy Award. Od narodenia herca, televízneho a divadelného režiséra Ernesta Stredňanského je to dnes 90 rokov.

Ernest Stredňanský sa narodil 4. apríla 1930 v Čadci v rodine vojenského dôstojníka. Od malička sa venoval ochotníckemu divadlu a herectvo aj napokon vyštudoval na bratislavskom konzervatóriu, kde boli jeho spolužiačkami Mária Kráľovičová či Eva Landlová. Ako divadelný herec, ale aj režisér pôsobil v divadlách v Žiline, Nitre a v Bratislave.

Od roku 1948 bol externým spolupracovníkom Československého rozhlasu v Bratislave. V druhej polovici 50. rokov minulého storočia ho divadelná režisérka a herečka Magda Husáková, ktorá bola jeho pedagogičkou na konzervatóriu, prehovorila, aby sa zúčastnil na nábore do vznikajúceho bratislavského štúdia Československej televízie.

Stal sa jedným zo zakladateľov slovenskej televíznej tvorby v štúdiu Československej televízie v Bratislave, ktoré začalo vysielať 3. novembra 1956. Pražské štúdio nevysielalo v pondelok, čo bratislavskí "televizáci" využili a zrodili sa televízne pondelky a s nimi aj legendárne televízne inscenácie.

Stredňanský sa režisérsky podpísal pod prvú pôvodnú televíznu inscenáciu - Príbeh Verony Tkáčovej (1958). Inscenácia sa vysielala naživo priamo z televízneho štúdia. Jej režisér sa stal prvým Slovákom so slovenskou inscenáciou, ktorá sa vysielala pre celý československý okruh.

Do inscenácií, ktoré režíroval, najviac obsadzoval Máriu Kráľovičovú, Ela Romančíka, Emila Zvaríka, Jozefa Kronera, Ivana Mistríka, Ivana Rajniaka, Viliama Záborského či Karola Zachara.

Pod Stredňanského režisérskou taktovkou vznikli mnohé inscenácie, z ktorých sa však viaceré nezachovali, lebo boli vysielané naživo a nevznikli z nich záznamy. Jedna z mála nafilmovaných na 35-milimetrový film bola inscenácia Verejný žalobca (1966), v ktorej sa v hlavnej úlohe predstavil Daniel Michaelli.

Sľubne rozbehnutú Stredňanského televíznu kariéru prerušil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Úspešný televízny režisér aj s rodinou emigroval najprv do Rakúska, odkiaľ odišiel do Mníchova, kde pôsobil ako rozhlasový redaktor Rádia Slobodná Európa.

V roku 1974 odišiel do USA, kde najprv osem mesiacov učil slovenčinu vo Washingtone na jazykovej škole pre diplomatov. Po presťahovaní do Kalifornie sa snažil zamestnať v Hollywoode. To sa mu nepodarilo a tak pracoval ako predavač nočnej zmeny vo večierke.

Postupne sa Stredňanský zoznámil s komunitou divadelných ochotníkov a cez nich sa spoznal s riaditeľom banky v San José, ktorý mu dopomohol k práci v televízii KNTV Channel 11. V televízii sa po troch rokoch, keď prešiel pozíciami kulisára, zvukára či osvetľovača, dostal k režisérskej zmluve.

V roku 1981 dostal za produkciu a svetelný dizajn vianočného televízneho programu prestížne ocenenie Emny Award, považované za televíznu obdobu Oscara.

Okrem práce v televízii vyučoval filmovú produkciu na univerzite v San José. V roku 1986 prijal ponuku stať sa súčasťou medzinárodnej rozhlasovej siete Hlas Ameriky vo Washingtone, kde pôsobil ako zástupca šéfa slovenskej redakcie. V Hlase Ameriky strávil takmer dvadsať rokov.

Do Slovenskej televízie sa Ernest Stredňanský vrátil v roku 1991, keď režíroval Čechovovu poviedku Pavilón číslo šesť s Jozefom Kronerom v hlavnej úlohe. Na Slovensko sa natrvalo presťahoval v roku 2004. O svojom živote napísal aj knihu Drsne chlapská spoveď (2002).

"Otec" slovenských televíznych inscenácii Ernest Stredňanský zomrel 30. marca 2017 v Bratislave vo veku nedožitých 87 rokov.