Nepočúvajme zdravotníckych politrukov

Možno niekto po prečítaní tohto článku namietne, prečo sa k téme týchto dní vyjadruje gynekológ-pôrodník.

Začnem príbehom. Vo viedenskej všeobecnej nemocnici od roku 1844 pracoval Ignác Semmelweis. Všimol si, že chorobnosť rodičiek je oveľa vyššia na oddelení, kde pôsobia medici. Zároveň bola zreteľne nižšia úmrtnosť matiek, ktoré porodili ešte pred hospitalizáciou. Jeho podozrenie, že nákaza má pôvod priamo v nemocnici, potvrdila smrť jeho kolegu Jakuba Kolečka, ktorý zomrel na infekciu po zranení skalpelom pri pitve.

Semmelweis dospel k záveru, že horúčka šestonedieľok má pôvod v mŕtvych telách na pitevni a šíria ju samotní lekári a medici na svojich rukách a nástrojoch. Vyvodil z toho, že výskytu choroby zabráni dôkladná hygiena po práci na pitevni a pred vyšetrením matky. Roku 1847 zaviedol na oddelení povinné umývanie rúk chlórovým vápnom a úmrtnosť rodičiek ihneď rádovo poklesla.

Aj napriek evidentnému úspechu sa však jeho teória stretla s prudkým odporom najmä starších kolegov, ktorí odmietali pripustiť, že by za smrťou pacientok mohli stáť oni sami. Filipa Semmelweisa prezývali „záchranca matiek“.

Prečo tento príbeh?

Dňa 30. marca 2020 viacero agentúr prebralo správu nasledujúceho znenia: „Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) nevidí žiadny úžitok vo všeobecnom nosení rúšok v aktuálnom boji proti šíreniu koronavírusu SARS-CoV-2. Nič nenaznačuje, že by to niečomu pomohlo, konštatoval dnes koordinátor krízovej pomoci z WHO Michael Ryan.“

Keď som dočítal túto správu a pozrel som si fotku a profil tohto zdravotníckeho politruka, preniesol som sa o 24 rokov dozadu, keď som robil skúšku z chirurgickej propedeutiky. Okrem prvej kapitoly, ktorá sa venovala histórii chirurgie, hneď druhou bola „Základy chirurgickej antisepsy a asepsy“. 

Každému je jasné prečo. Kto by toto nepochopil a neovládal (alebo nedajbože ignoroval), vrátil by sa do roku 1844, keď vo viedenskej nemocnici zomierali šestonedieľky.

Nuž, prečo nosíme rúško na operačnej sále? Treba to niekomu vysvetľovať? Myslím, že nie. Chránime operovaného pacienta pred miliardami patogénov, ktoré sú usídlené na našej koži, v našom nosohltane a v našich ústach. Alebo ste sa niekedy stretli s onkologickým pacientom? Určite a veľakrát. Nosia rúško. Prečo? Pretože sa chránia pred miliardami choroboplodných zárodkov (vrátane vírusov).

Po roku 2000 bolo vo svete zaznamenaných niekoľko epidémií, ktoré spôsobil SARS (z angl. Severe Acute Respiratory Syndrome, teda ťažký akútny respiračný syndróm, alebo tiež syndróm náhleho zlyhania dýchania). SARS je vírusové ochorenie dýchacích ciest spôsobené koronavírusmi SARS-CoV. Jeho výskyt prvýkrát hlásili 16. novembra 2002 z čínskej provincie Kuang-tung.

Počas niekoľkých ďalších mesiacov sa nákaza rozšírila do viac ako 30 krajín, nakazila vyše 8000 ľudí a priamo spôsobila smrť 774 ľudí. V polovici roka 2003 sa podarilo pomocou efektívnych protiepidemiologických opatrení zastaviť šírenie infekcie, ale ešte začiatkom roka 2004 boli nové prípady hlásené z Číny a niekoľko prípadov infekcie v laboratóriách. 

Z tohto obdobia pochádza viacero vedeckých článkov, ktoré hovoria o dôležitosti dôsledného dodržiavania protiepidemiologických opatrení vrátane nosenia rúšok: „Konzistentné používanie masky znížilo riziko ochorenia a tak poskytlo určité odôvodnenie pre použitie stratégie, ktorá bola vo všeobecnej komunite veľmi populárna.“

Moja mama je onkologickým pacientom. Moja manželka je všeobecným lekárom pre dospelých (po slovensky obvoďák). Ja som gynekológ-pôrodník. Sme potenciálne vysokorizikoví akviranti COVID-19 a moja mama žije s nami. Museli sme ju odsťahovať mimo Bratislavy, izolovať ju. My obaja sme v práci. Po dome nám teraz behajú tri naše deti, majú dištančnú výuku, nechcem si predstaviť, čo sa deje medzi 8. a 15. hodinou, pretože na Alze sa nedajú objednať webové kamery, ktoré by som mohol nainštalovať do každej miestnosti...

Nechcem sa už zamýšľať nad analýzami a prognózami. Je neskutočné, keď matematici (a ešte horšie ekonómovia či nejakí finanční poradcovia) hovoria o dátumoch, počtoch chorých a počtoch hospitalizovaných na prelome mája a júna 2020.

Už iba blázon môže hovoriť o bežnej chrípke (tie mŕtvoly v igelite skladované na zimných štadiónoch v Bergame alebo Madride) a ešte väčší blázon spochybňovať protiepidemiologické, preventívne a karanténne opatrenia.

Milí priatelia, zatiaľ sa držíme dobre. Držme sa naďalej zdravého rozumu, poslúchajme skutočné autority a hlavne tú najvyššiu, ktorá je Múdrosťou samou. Naďalej nosme rúška, rukavice, zdržiavajme sa doma.

Chceli by ste sa spýtať, čoho sa obávam? Nuž, je to viacero vecí. Po prvé, že opadne vytrvalosť a poddajnosť národa (vrátane nás zdravotníkov) dodržiavať stanovené pravidlá, pretože vedľa v dome ešte nikto neochorel a v Ružinove nikto neumrel na COVID-19.

Po druhé, že sa nariadením otvoria hranice a začnú pendlovať do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska či Anglicka opatrovateľky, nájomní robotníci alebo len takí dobrodružní cestovatelia a ochorenie opäť prinesú na Slovensko a pôjde to všetko odznovu, pretože kolektívna imunita nie je a nebude (to by muselo ochorieť 70 percent národa, teda nechceme ju za cenu, že zomrú naši rodičia, starí rodičia alebo naši chronicky chorí, vieme si ju predstaviť len ako dôsledok vakcinácie, čo je zatiaľ v nedohľadne).

A po tretie, obávam sa sociopatických osôb, ktoré fascinované bojom s pandemickým mrakom využijú situáciu na dosahovanie vlastných cieľov v rôznych sférach spoločnosti.

Akokoľvek sa zamýšľam, nepochopil som, o čo vlastne tomu úradníkovi z WHO išlo. Alebo pochopil?