Vypnúť Slovensko na ďalší mesiac by znamenalo úplnú deštrukciu hospodárstva i štátu. Také sú reakcie ekonómov, priemyselníkov, skúsených politikov, ale nielen ich. V čase keď treba sadiť a siať, aby sme mali úrodu. Pohrávať sa verejne s takouto myšlienkou, bez predošlej zodpovednej diskusie s tými, ktorí reálne vytvárajú zdroje na chod krajiny a zabezpečovanie potrieb jej obyvateľov, nie je zo strany predsedu vlády uvážené a zodpovedné počínanie. Slovensko nie je uzavretá bublinka, ktorá sama dokáže rýchlo vyriešiť problém a bude „za vodou“. Sme súčasťou Únie, globálneho priestoru a naša ekonomika je závislá na výrobe a medzinárodných vzťahoch v jej rámci, ale aj mimo neho. Ľudia nemôžu zostať nečinne čakať vo svojich domovoch, odovzdané osudu, ktorý by bol s istotou zlý a s každým dňom horší až fatálny.

Nebohý sv. otec Ján Pavol II. Nám pri poslednej návšteve povedal: Nebojte sa. Tak sa toho držme, netrasme sa od strachu a paniky, ale bojujme! Všetkými dostupnými silami, prostriedkami, nápadmi – rozumne, rozhodne a svorne. Samozrejme pri rešpektovaní faktu, že nepriateľ je okolo nás a treba sa pred ním primerane chrániť.  Ak je obava z kolapsu zdravotníctva, riešme zdravotníctvo. Stavajme nemocnice (garantujem za seba aj za svoju firmu, že vieme postaviť funkčné nemocnice aj za menej ako dva mesiace), prenajmime prázdne hotely, ubytovne, vyrábajme nábytok - postele, zdravotnícke pomôcky, lieky, pľúcne ventilátory. Máme na to predsa dostatok priemyselných kapacít, šikovných ľudí motivovaných zabojovať aj o vlastnú existenciu a budúcnosť. Ak by predsa niekto nepochopil potrebnosť štátnych objednávok, existujú prostriedky, ako ho primať. Povolajme ľudí na pomoc zdravotníctvu, škoľme ich na obsluhu ventilátorov, testovacích laboratórií, posilnime a pomôžme poľnohospodárstvu a potravinárstvu, zriaďme bezkontaktné výdajne stravy, povolajme zálohy do armády, robme všetko preto, aby sme ten boj zvládli. Zrušme v čase núdze stavebné povolenia a rovno stavajme, zaberme v čase núdze verejné plochy aj súkromné voľné pozemky ak treba vo verejnom záujme. Zaveďme dočasne povinnú vojenskú službu, dajme diplomy neukončeným lekárom, sestrám... Najmä však bojujme, riešme, ale nevypínajme sa, ani sa neschovajme do kúta plakať a čakať na smrť. Jediná cesta, ako prežiť a nezdevastovať Slovensko na dlhý čas – ekonomicky aj morálne, je aktivita všetkých zdravých a ich nasmerovanie na efektívnu pomoc. Nie je čas na malicherné doťahovanie, jalové konflikty a mediálne cirkusy. Rozumné hlavy dajme dokopy a prijímajme vecné rozhodnutia. Ak si sami svorne pomôžeme, aj Pán nám pomôže.