Vyšliapanými cestičkami po hlavných i vedľajších uliciach premiestňujú Londýnčania s usilovnosťou mravcov – len výnimočne s rúškom cez ústa – zásoby jedla a základných potrieb z regálov miestnych supermarketov a obchodíkov na nárožiach do kuchynských chladničiek, špájz, komôr, prístavkov a garáží.
„Ani jeden z piatich obchodov, ktoré som prešla na hlavnej triede našej časti severozápadného Londýna, nemal vajíčka,“ opisuje svoju frustráciu z nedávneho nákupu 21-ročná česká študentka stavebného inžinierstva na londýnskej univerzite City Natálie Martínková.
„Pripadala som si ako v rozprávke O dvanástich mesiačikoch,“ dodáva s humorom, v ktorom znie ozvena bezstarostnej mladosti.
„V piatej predajni mi povedali, nech prídem za hodinu, že snáď budú. Tak som sa opýtala, či im ich dovtedy niekto znesie,“ opisuje atmosféru v obchodíku na nároží, v blízkosti stanice metra Queen's Park, v londýnskej štvrti Brent, v etnicky najrozmanitejšom správnom obvode v celej Británii.
Dopyt po vajciach sa teraz v Anglicku prelial na farmy, ktoré chovajú kurence. Rosehill Hatchery v grófstve Essex predalo za 48 hodín 300 sliepok.
Jane Howorthová, ktorá pracuje pre Nadáciu pre dobré zaobchádzanie so sliepkami (The British Hen Welfare Trust), poukazuje na to, že sliepky na znášku vajec sú teraz v Británii rovnako nedostatkové ako rolky toaletného papiera.
Bežne hľadá trust majiteľov pre prebytočné kurčatá, ktoré by inak skončili na bitúnku. Britskí záchrancovia kurčiat sponzorujú nadáciu piatimi librami za relokované mláďa operenca.
„Keď nám záujemcovia začali ponúkať len 25 pencí, dostali sme strach, že ich ľudia chcú jesť, a tak sme prestali nové objednávky úplne brať,“ povedala Howorthová denníku The Daily Telegraph.
Filmárka s koronavírusom stratila čuch aj chuť
Starosť, čo dať na stôl, nepatrí práve k prioritám Terezy Stehlíkovej (44), ktorá prednáša na londýnskej Westminsterskej univerzite.
Už piaty deň sa spamätáva hneď z niekoľkých príznakov ochorenia COVID-19, bez toho, aby mala šancu podstúpiť test na prítomnosť koronavírusu, ktorým sa v Británii nakazilo doposiaľ viac ako 6500 osôb.
„Radšej by som si virózou a s ňou spojenou neistotou prešla doma v Českej republike,“ hovorí filmárka a vysokoškolská učiteľka, ktorá prišla do Británie s rodičmi začiatkom 90. rokov.
Okrem pracovných povinností a filmovej tvorby vychováva spoločne s partnerom Danym v Londýne osemnásťmesačnú dcérku Clemmie.
„Priebeh choroby sprevádzala strnulosť šije a mimoriadna bolesť svalov. Všetko sa začalo únavou, druhý deň som sa zobudila so zvýšenou teplotou,“ spomína Tereza.
„Keď som si namerala 38,5 stupňa Celzia, zavolala som na linku 111 vyhradenú pre pacientov s chorobou COVID-19. Vypočul ma člen vyškoleného personálu, ale len zhrnul rady, ktoré som už poznala z internetu,“ opisuje Tereza svoj kontakt s poradenskou službou britských zdravotníkov.
Aj keď sa jej v posledných dvoch dňoch uľavilo, sťažuje sa na stratu chuti a tiež čuchu. „Všimla som si, že keď prebaľujem malú Clemmie, necítim vôbec nič,“ opisuje s nádychom opatrného humoru ťažkosti sprevádzajúce rekonvalescenciu.
„Problém je v tom, že vôbec neviem, ako a kde som sa mohla nakaziť, a tak vlastne nemôžem varovať ani svoje okolie. Je možné, že vírusom sa nakazil najskôr Dany, ktorý bol ako obchodník v kontakte s množstvom ľudí. Sám je ale úplne bez príznakov. Kým nás neotestujú, môžeme šíriť chorobu ďalej, a preto zostávame všetci traja v prísnej domácej karanténe,“ uviedla Tereza Stehlíková.