Jakub Choma: Tající chaos

Finalistkami a finalisty letošní Ceny Jindřicha Chalupeckého jsou Jakub Choma, Alma Lily Rayner, autorská dvojice Anna Slama & Marek Delong, Marie Tučková, Jiří Žák a umělecký kolektiv působící pod názvem Pracovní skupina pro výzkum mimosmyslové estetiky, který tvoří Jan Kolský, Vojtěch Märc, Matěj Pavlík a Peter Sit. A již tradičně s nimi budou na Artalk.cz postupně vycházet rozhovory, kterých se tentokrát ujala teoretička a historička umění Eva Skopalová. Rozhovory se budou tematicky prolínat a jsou pojaty jako „seriál na pokračování“. Jako první vychází rozhovor s Jakubem Chomou, jenž se v práci věnuje konceptuálnímu pojetí malby a pracuje s digitálním světem, který znovu materializuje. „Rád o svojich prácach rozmýšľam ako o entitách, ktoré poznajú a sú si vedomé každého svojho článku, možnosti jeho aktivácie a deaktivácie, akoby existovali medzi nami no na inej vlne, zrkadliac náš svet, vytvárajúc si vlastný jazyk,“ představuje svůj přístup k tvorbě Jakub Choma.

Jakub Choma, Living the Gimmick, VUNU, Slovensko, 2018

Maraton rozhovorů s finalisty Ceny Jindřicha Chalupeckého začíná zastavením se u díla Jakuba Chomy, který konceptuálně pracuje s médiem malby. V diskusích se věnuji jak technické stránce umělecké tvorby, tak jejím teoretickým přesahům. Jednotlivé rozhovory se spolu proplétají jako vlákna tkaniny a někdy jako ornament opakují komplexní otázky o povaze současnosti z různých úhlů. Rozhovory jsou tak spíše seriálem na pokračování, kde se individuální perspektivy umělců propojují s obecnými tématy současného umění. Podobně jako je nedůležité, který z finalistů zvítězí, jelikož právě mnohost, kterou představují, je zajímavá, tak i zde se snažím vymezit diskurzivní pole současnosti v mnoha jeho proměnách.

Jsi velmi mladým finalistou, což souvisí také s trendem Ceny Jindřicha Chalupeckého, kde se věk finalistů stále snižuje. Ne, že by to bylo špatně, jen to zřejmě představuje velkou výzvu. Zastáváš poměrně důležitou pozici v rámci umělecké scény, a přitom bys měl ukončit studium až v roce 2022. Jak se v této roli cítíš? A není to příliš velký nápor na umělce-studenta, který se stále ještě trochu hledá?

Je to tak. Necítim sa v nejakej privilegovanej pozícií, ale táto situácia ma v určitej miere dostala trochu preč od ostatných. A to v tom zmysle, že nie vždy má umelec vo svojom blízkom okolí niekoho, s kým by sa vedel porozprávať o tom, ako sa postaviť k problémom, ktoré ho v rámci vlastnej tvorby alebo umenia ako takého v daný moment zaujímajú. Obzvlášť dnes, keď sa snažíme hľadať vlastný jazyk skrz veci, ktoré môžu byť častokrát úzko generačne a subkultúrne späté. Netýka sa to ani tak ideí a teórií, ale skôr sebaprezentácie a ďalších bočných zložiek umeleckej praxe. Snažím sa s tým vysporiadať za pochodu a musím priznať, že je to náročné. Samozrejme ako sa líši človek od človeka, aj náročnosť sa môže líšiť. Uvedomujem si, že mám rád výzvy a snažím sa do vecí tlačiť sám. Pokiaľ mám pocit, že niečo funguje až príliš dobre a táto cesta pre mňa prestáva otvárať otázky nepoznaného, tak sa v poslednej dobe v tom prípade snažím odbočiť od hlavného záberu práce inými doplňujúcimi projektmi. Okrem akéhosi rozšírenia „hracieho poľa“ hľadám aj odpovedať na klasickú otázku, čo všetko môže znamenať byť umelcom v súčasnom svete.

Je to dvojznačná pozice, na jednu stranu působíš na té nejprogresivnější úrovni v umění, ale zároveň jsi stále student v rámci instituce, která tě má formovat. Nabízí se tak institucionální otázka, kdo tu formuje koho?

To je dobrá otázka a sám o tom mnohokrát premýšľam. Pre mňa platilo to, že keď už na tej škole som, mal by som sa v nej snažiť tráviť čo najviac času. V poslednom období to bolo ale náročnejšie, prišli ponuky na výstavy ako sólové, tak skupinové, tieto ponuky bolo ťažké odmietať, ale uvedomujem si aj to, že vedieť povedať výstave nie, je v určitom momente kariéry dôležité a niekedy dokonca prospešné. Nie som človek, ktorý by sa zo svojej pozície chcel povyšovať nad ostatných a snažím sa pozorovať, čo sa okolo mňa deje. Ešte nedávno som bol na ateliérových konzultáciách často prítomný, aj keď som na nich veľa nehovoril, postupne chodím čoraz menej. Je to taký zvláštny mód, stále sa cítim a som študentom, no častokrát som nútený tráviť čas niekde inde.

Jakub Choma, pohled do výstavy Resilience, Editorial, Litva, 2019

Zajímá mě to v souvislosti s proměnami uměleckého vzdělávání a také s trendy v současném umění. Studuješ v Ateliéru malby u Jiřího Černického a Michala Novotného na UMPRUM a ve své práci jsi úplně přetvořil tradiční přístup k malbě. Je to stále závěsný objekt, nicméně pracuješ s neviditelným digitálním světem, který znovu materializuješ. Teoretici a teoretičky umění se z tvých děl vlastně sami učí chápat současné umění zacházet s novým materialismem. Můžeš uvést tento tvůj přístup?

Keď som do ateliéru prišiel, tak som maľoval. Stále som však premýšľal nad tým, že je vo mne niečo, prečo mám cit, niečo, čo je skryté a čomu potrebujem nájsť cestu, akou to budem prezentovať, a tak to je dodnes. Moje maľby boli stále príliš plošné a grafické. Nikdy som nebol maliarom, ktorý švihá štetcom a zápasí s obrazom. Stále to bolo dosť konštruované a to v mojej práci zostáva dodnes. Máš určitý plán, držíš sa ho, a ostatné veci potom fungujú ako určitá „náhoda, ktorá sa udeje v procese“ a môžeš ju premeniť vo výhodu. Celé je to ale vždy pripravený plán, v ktorom majú jednotlivé zložky priamu a dopredu naplánovanú nadväznosť na tie ostatné. Tak to u mňa fungovalo aj pri plošnom závesnom obraze. Snažím sa viac pochopiť samého seba a dostať sa k akýmsi vlastným limitom, tento prístup vyexpandoval v to, čo robím dnes. Moje prvé práce boli odosobnené, čisté a vitálne. Postupne sa ale začali rozpadať, celkom intuitívne bez väčšieho plánu, skôr ako reakcia na mnou prefiltrované okolie a najmä citlivý prístup k tomu, čo sa okolo mňa deje, čo znie ako jednoduchý vzorec, ale naozaj to tak je. Zaujíma ma, čo znamená byť materiálom, hmatateľným ako aj jeho digitálnou reprezentáciou, človekom narodeným z mäsa a kostí alebo vytvoreným vo virtuálnom prostredí. Moja práca je slučka  existuje niekde medzi virtuálnym a fyzickým, vzniká vo svete virtuálnom, materializuje sa, znovu sa dokumentuje a vracia späť do virtuálneho.

Jakým způsobem v tvých dílech zůstává malba? Jak vůbec přistupuješ k současné malbě – dá se osekat na pigment?

Mám rád maľbu ako takú, stále spojenú s predstavou závesného obrazu, vychádzam z úžitkového výtvarníctva, takže ju vo svojej práci chápem ako dvojdimenzionálnu plochu, podobne ako digitálnu grafiku. V súčasnej dobe sa zaoberám tým, ako by do mojej práce bolo možné vtesnať performance. Viem si predstaviť, že by sa v reálnom čase všetky prvky mojej tvorby spojili napríklad v práci s telom a divákom. Mnohé objekty z mojich diel môžu byť niekým chápané ako určité rekvizity, ešte som sa ale doposiaľ nedostal do takého momentu, kedy by mi otvorenie tejto vrstvy v tvorbe dávalo zmysel, ale myslím, že sa do tohoto bodu blížim a možno sa tento prístup objaví v mojej najbližšej pripravovanej výstave. Začal som experimentovať aj s videom, považujem za dôležitú určitú postupnosť informácií a obrazov, ktorá je veľmi blízka tomu, akým spôsobom rozmýšľam v mojej práci o jednotlivých krokoch. Zároveň je dôležitý ako vzťah videa, ktoré je nakrúcané primárne na smartphone, a jeho využite ako akéhosi akčného nástroja, tak aj fakt, že je tvorené pre online diváka, a teda primárne pozorované skrz nástroj nakrúcania. Zaujíma ma aj vzťah diváka a prostredia, v akých rôznych situáciách a na akých miestach sa môže nachádzať v priebehu pozorovania videa, a koľko času je pozorovaniu ochotný odovzdať. Zaujímavé sú aj umelecké diela, ktoré vznikajú ako online projekty sprostredkované umeleckými blogmi, ktoré primárne zdieľajú fotodokumentácie výstav. Na umelecké dielo sa môžeš pozrieť len na konkrétnom webe a nikde inde. Zaujímavé sú pre mňa všetky technológie, ktoré sa dostávajú do užívateľského rozhrania natoľko, že sa stali súčasťou nášho života.

Jakub Choma, Stepping on a Lego, Polansky Gallery, 2018

Expanze sochy je už tak velká, že ji netematizujeme. Intermedia, média a performance se dnes prolínají vším, ale u malby máme stále pocit, že musíme udávat nějaké hranice.

V svojom okolí pozorujem tendenciu, navracať sa k maľbe ako takej. Médium, ktoré už znovu možno nepotrebuje zápasiť s otázkami  čím iným a viac môže byť, než tým, čím je. Príde mi to sympatické a úprimné, tak isto ako aj to, s akými témami v tomto médiu ľudia okolo mňa v súčasnosti pracujú. Maľba môže byť zároveň aj veľmi rýchla a v rámci svojej prevádzky a archivovania jednoduchšie udržateľná, v tom sa od práce na objektoch, inštaláciách a sochách veľmi líši. Poznám mnoho ľudí, ktorý primárne maľujú, a keď sa im naskytne možnosť výstavy, častokrát je to moment, kedy začnú rozmýšľať o priestore, a teda aj o priestorových realizáciách, objektoch alebo iných doplňujúcich elementoch.

Existuje něco jako „post-pigment painting“? Jaké jsou možnosti definovat malbu bez pigmentu, kterého bývá na tvých obrazech jen velmi málo? Používá se většinou na to, aby budoval světlo a prostor – pokud ale ve tvých obrazech pigment je, tak není malířsky využitý. Tento koncept ale může představovat také zásah digitálního světa do malby v tom smyslu, že předpokládané světlo, které zhmotňuješ, může být světlem z monitorů, a do tvé tvorby může pronikat v rámci intence zobrazit přítomnost digitálního prvku.

Moja práca je hybridná, nielen v tom zmysle, že sa v nej spája niečo vlastné s niečím ukradnutým. Nič v nej nepatrí nejakým spôsobom iba mne. Väčšina je modifikovaná z toho, čo som našiel. Pri práci s korkom som si uvedomil mnoho praktických vecí. Začal som od nástenky, na ktorej si fyzicky organizujem nápady, čas a život až po jeho aktuálne využitie ako základného nosiča mojich objektov a inštalácií. Sama nástenka je asambláž príprav a teda plocha, na ktorú sa každý deň okrem plochy počítača a smartphonu pozerám, akoby som si potreboval všetko overovať na dvakrát. Dáta sú síce fajn, ale potreba mať to pred sebou fyzicky sa nikdy nevytratí. Ďalším výrazovým prvkom mojej práce je rozmýšľanie o treťom rozmere ako o rozmere skoro pominuteľnom, neviditeľnom. Práve táto myšlienka plošnosti ma veľmi zaujíma, a to často vo vzťahu k používaniu organického materiálu  korku, ktorý ale už sám prešiel strojovou úpravou, kedy bol z drobných častí zlisovaný do novej typizovanej podoby plátu, a to v spojitosti s plastmi obsahujúc zároveň aj digitálne prvky. Zdanlivo plošné sa tu stáva v zhromaždených vrstvách akýmsi materiálovým súborom zovretým chladnými železnými šróbami. Moment rozhodnutia permanentne k sebe materiály nefixovať, môže nabádať k akejsi možnosti výmeny a prispôsobeniu sa plynúcemu času a zmien, ale zároveň aj k logistickým úvahám náročnosti prepravy umeleckých diel a podobne.

Při procházení tvojí tvorbou jsem narazila na pojem „tající chaos“ jako opakující se téma odpadu nebo skládky. Tvoje asambláže nemají formu asambláže tak, jak ji běžně známe ve formě trojrozměrné koláže, ale její prvky se vzájemně prostupují a organicky spolu pracují.

Skládku môžeme chápať ako inventár plný materiálu k zrodu nových možností. Korkové pláty, ktoré používam, sú spracované  ako jeho lisovaný odpad, ide teda už o jeho druhý život. Ja mu dávam život tretí, existuje v mojej práci ako nosič rôznych fikcií, neobmedzeného života. Jeho štruktúra mi od prvej chvíle evokovala zväčšenú štruktúru ľudského póru, alebo pixelu. Tieto témy nie sú v mojej tvorbe prvoplánové, ale vychádzajú z citlivého premýšľania o tom, v akej situácií sa nachádzam (nachádzame) a zároveň nechcem aby boli nútené. Tieto témy sa do mojej práce vrývajú v procese jej vzniku. Rád o svojich prácach rozmýšľam ako o entitách, ktoré poznajú a sú si vedomé každého svojho článku, možnosti jeho aktivácie a deaktivácie, akoby existovali medzi nami no na inej vlne, zrkadliac náš svet, vytvárajúc si vlastný jazyk.

Ve tvých dílech je citlivě vetknuta dialektika mezi virtuálním a reálným, mezi hmotným a nehmotným. Dlouho už přemýšlím nad tím, že realita je mnohem divnější než fikce. Tvoje výstavy často doprovází narativní text, který není teoretický a vysvětlující. Je fikcí, která je však bližší než popis, jenž by vysvětloval, na co se díváme a proč se na to díváme. Fikce tedy zastává pozici popisu. Pojí se to i s narativitou, kterou vkládáš do svých děl, v nichž divák objevuje mnoho nápisů nebo citátů rozvíjejících tvá témata. Někdy ale mohou vést i do slepé uličky. Co pro tebe narativita a fikce znamenají, jak s nimi pracuješ a jaký mají vztah ke skutečnosti?

Narativita tam je, ale nevnímam ju ako vykonštruovanú skladbu alebo niečo, čo má človeka dostať z bodu A do bodu B. Divák nemusí dôjsť ku logickému záveru. Skôr to má rozvíjať rôzne roviny vlastnej imaginácie, ako keď čítame nejaký text, ku ktorému si doplňujeme obraz. Úloha textu je v mojom svete častokrát ako indícia, ktorú chápeme, pretože ju dokážeme prečítať, no to ešte neznamená, že nám ponúka kľúč k odomknutiu svojho významu v danom kontexte. Častokrát sa text objavuje vo svojom mikro svete, v mierke, ktorú máme skôr spojenú z písaním na počítači alebo smartphone. Divák je nútený prísť si objekt pozrieť zblízka a stať sa akýmsi viac než pozorovateľom, akoby mal rozlúštiť rébus ale neexistuje žiadna nápoveda. V posledných prácach som zámerne na text nekládol takú pozornosť a viac som rozvíjal svet celkového „makro“ dojmu z inštalácie  miesto skúmania textového detailu prichádza odovzdanie sa svetu imaginácie a uvedomovania si vlastnej fyzickosti. Skúmal som niečo, čo som si sám nedokázal vysvetliť, teoreticky alebo slovne, no čistý záujem a radosť bola väčšia než teória. Práve vtedy začala vlna výstav a ja som si začal uvedomovať ako tesne je prepojený vzťah medzi mnou ako pracovníkom v ateliéri, ktorí vykonáva manuálnu činnosť a medzi mnou a smartphonom a počítačom. Určitú rovinu fikcie mám spojenú aj s tým, že si rád dokumentujem a zaznamenávam veci zväčša iba na telefón, a tak prácu „kontrolujem“ testujem, akým spôsobom sa správa späť vo svojej digitálnej podobe.

Zaujímajú ma tiež nové technológie, ktoré boli donedávna mimo dosah domácnosti ako laserové gravírky, cnc frézky a iné, často používané k propagačnému výtvarníctvu. Je to odbor, ktorý som študoval na strednej škole. Častokrát používam znalosti, ktoré mi dala práve ona, no v inom kontexte.

Jakub Choma, pohled do výstavy Stepping on a Lego, Polansky Gallery, 2018

V doprovodných textech k tvým výstavám si často přečteme jakýsi vymyšlený příběh. Čtení je ale ze své podstaty lineární proces, ze kterého nemůžeme nijak vyskočit. Tvé práce ale lineární nejsou. Je to naopak asambláž prvků, jež narušuje linearitu supreponovanou příběhem. Zajímá mě nepřetržitost vztahování se k příběhům. Není to jednoduše uchopitelné a spíše to funguje jako rozbité zrcadlo, jež vše zrcadlí jiným směrem.

Je to tak. Je to celé roztrieštené. Myslím, že do veľkej miery presne takýmto spôsobom funguje môj proces rozmýšľania. Mnohokrát som rozmýšľal nad významom sprievodného textu a jeho legitimitou, pričom som mu vôbec nechcel venovať pozornosť. No neskôr mi napadlo, že je to jednoduchý spôsob, akým sa môžem prepojiť s ľuďmi. Môžem predstaviť niekoho, kto sa z úplne inej pozície stavia ku tomu, čo sa ku nemu dostáva len prostredníctvom digitálnej reprezentácie mojej práce. A aký má význam, ak k tomu pripojím indíciu, že sám k tomu môže napísať naratívny príbeh. Týmto spôsobom sa pre mňa text stáva ďalšou vrstvou spolupráce s autorom alebo kurátorom, a tak ho mnohokrát považujem za dielo samotné.

Zmínil jsi, že na střední škole jsi studoval propagační výtvarnictví. V tvých dílech se však objevuje spíše kritika konzumní společnosti a kapitalismu. Pojí se to s otázkou ohledně používání prostředků kapitalistické společnosti, propagace a reklamy, a nastavení vnitřního zrcadla. Vytvořil sis svůj vlastní kritický pohled, i když jsi byl formovaný k tomu, abys dovedl udělat dobrou reklamu. Odráží se nějak tvoje zkušenost s propagačním výtvarnictvím v tvé současné práci s malbou?

Pre proces mojej tvorby je príznačné, že v ňom do veľkej miery pociťujem určitú neistotu. Takže sa často zaoberám otázkou, v akej pozícii sa nachádzame, nielen ako umelci v rámci konzumnej spoločnosti: v roli nástrojov jej reprodukcie, ale zároveň ako jej pokusné králiky. Keď však začínam spracovávať nápad, neexistuje nič iné len myšlienka, a to akým spôsobom ju zrealizovať. A práve tam sa procesuálne rodí kritika. Často sa mi do procesu dostáva otázka vyčerpanosti z nepretržitosti práce. Práca ako taká ma zaujíma vo všeobecnosti ale aj konkrétne ako fyzicky náročná práca v ateliéri v prepojením s prácou mladého výtvarníka v dnešnom svete. Táto pozícia sa veľmi jednoducho môže stať nezvládnuteľná a nebezpečná.

Jak vnímáš prekarizaci a tekutost času v souvislosti s prací v pozdním kapitalismu? Mluvíš o sobě jako o dělníkovi, ale (většinová) společnost to tak vůbec nevnímá. Jsi nucený svou roli umělce neustále měnit – ze studenta na veřejně vystupující osobu, zpět k dělníkovi, který ale pracuje v kuchyni a tak dále. To se pak odráží i v tvých dílech a téma fyzické práce se objevuje v tvých textech. Je umělecké dílo produktem? A pokud ano, jaký na to má vliv sériovost?

Máš pravdu, moje výstavy sú vystavané z týchto segmentovaných rovín rozmýšľania. V sériách už nepracujem, ale problematizoval by som ich koncept. Mám pocit, že pri obraze je stále jasné, že ide o „piece“. Nebolo už pre mňa príjemné týmto spôsobom ďalej pracovať. Uznávam však, že sa v mojich dielach vyskytuje skôr podobnosť ako sériovosť, pretože sériovosť vnímam ako niečo, čo vyšlo z jednej linky, iba sa zmenili určité končatiny alebo sú v inej farbe, podľa preferencií užívateľa. Vychádzame z predpokladu, že človek si tvorí sám pre seba. Na druhej strane sú však deadliny a výstavy. A vtedy mu začne dochádzať, že je to úplne iný systém práce, ktorá mu môže, no nemusí vyhovovať.

Zajímal by mě tvůj názor na vztah magična a technologií. Jaký má podle tebe tento vztah charakter? V tvé práci se vedle sebe objevují mýty, archeologie, pohanské motivy, ale také hypersvět a myšlenka „big data“. Jaký má konflikt mezi racionálním a iracionálním vliv na naši realitu?

Takto som nad tým neuvažoval. Technológia strašne rýchlo starne. Nedávno som si kúpil malú laserovú hlavu, ktorá páli texty a obrázky do rôznych nenáročných materiálov. Môžeš ju napojiť do externej nabíjačky, následne spojiť so smartphonom cez bluetooth a odoslať jej ľubovoľné dáta. Príťažlivá pre mňa bola práve predstava jej performatívneho aspektu v spojitosti z možnosťou stáleho multitaskingu. Zadáš dáta a v tú istú chvíľu môžeš s niekým chatovať na messengeri, odpísať na email alebo si situáciu natáčať ako video alebo to rovno spustiť ako live prenos, zatiaľ čo sa ti do vysušenej štruktúry lepidla na drevo imitujúceho včelí plast vypaluje nápis „Resilience“. Reklamné video, ktorým bol tento produkt propagovaný na stránke, z ktorej som si laser objednal, zahŕňalo pre bežného užívateľa, ktorí laser neplánuje využiť ako umelecký nástroj, rôzne v celku bizarné ukážky využitia. Na videu sa ocitáme v kaviarni, kde si čašník necháva vypáliť obrázok na povrch lievanca a vzápätí vytvára textovú šablónu s nápisom „nice day“, cez ktorú sype škoricu na mliečnu penu kávy. Pred kaviarňou je dievčina, ktorej čašník prinesie kávu a ona následne taktiež vytiahne svoju externú nabíjačku, laser a smartphone zašlú dáta a ona necháva vypáliť obrázok vláčika do koženého notesu.

Na skupinové výstavě Swamp Horses jsi vystavoval v přírodě – v lomu ve Španělsku. Je pro tebe mimogalerijní prostor příjemný, nebo je spíše výzvou? Prostor galerie může představovat způsob, jakým se lze vytrhnout z reality a snáze si představit konec světa. V přírodě, kde před sebou vidíme les nebo lom, může být těžší vidět zkázu, kterou ale máme přímo před očima. Je to v podstatě absolutní paradox – nacházíme se v realitě, ale vůbec ji nedokážeme pojmout. Pokud v ní vystavuješ dílo, které s tímto konceptem pracuje, stává se to výzvou pro umělce i kurátory. Jak vystoupit z koncepce white cube a otevřít se realitě?

Na túto výstavu som bol prizvaný ku skupine umelcov z celého sveta. Prizval ma tam umelec Andrew Birk, myslím že v určitej dobe bol inšpiráciou pre mnohých ľudí, a asi aj stále je. Birk momentálne pôsobí v Španielsku a jeho umenie prechádza neustálou transformáciou, čo mi príde z hľadiska iných umelcov, ktorých sledujem ojedinelé, a mne osobne veľmi sympatické. Andrew si v provincii Espinavessa kúpil dom, ktorý rekonštruuje a okrem priestorov, kde plánuje so svojou rodinu bývať, tam chce vybudovať aj rezidenčné a komunitné zázemie. Skupinová výstava sa konala v týchto ešte nezrekonštruovaných priestoroch.

Myslím si, že v tomto zmysle môže byť médiom, ktoré prelomí potrebu galerijného priestoru práve fotka, ktorá vzniká najmä pre digitálny formát. Všetky výstavy tohto typu vznikajú preto, aby ich bolo vidieť na obrazovkách. Raz mi prišla ponuka z Indonézie, s popisom, že nemajú budget, ale majú zoznam ľudí, ktorých sledujú a majú pocit, že spoločne s nimi by som spadal do koncepcie jednotnej výstavy. Celá komunikácia fungovala takým spôsobom, že som im posielal inštrukcie k výrobe môjho umeleckého diela, spôsob akým ho chcem nainštalovať a taktiež nafotiť. Jediný dôkaz toho, že sa daná výstava uskutočnila, bola práve fotodokumentácia, zdieľaná umeleckými blogmi. Prišlo mi to tiež ako skúška tohto konceptu v čase, kedy neexistuje autorstvo a žiadna záruka toho, či bolo moje dielo fyzicky prítomné, pretože neexistuje žiadna verejnosť, ktorá sa tejto výstavy fyzicky zúčastnila. Ide práve o to, že to nie je podstatné.

Podobným spôsobom som bol oboznámený aj s priestorom lomu, v ktorom som vystavoval – cez FaceTime som sa s ním zoznamoval prostredníctvom Andrewa, s ktorým som volal, on sa priestorom pohyboval, ukazoval, a snažil sa mi popísať celkovú atmosféru prostredia, na to všetko som ja následne reagoval. Zvolil som si tento princíp ako určitú výzvu a zároveň zaujímavú skúsenosť. Všetky ostatné diela boli inštalované v dome Andrewa Birka, ale ja som to chcel vytrhnúť z konceptu výstavy „pod strechou“.

Zvyčajne tento proces funguje takým spôsobom, že vytvárame veci pre konkrétny priestor galérie, čo alternuje rozmýšľanie nad tým, čo človek sám chce a robí. Ale v prípade skupinových výstav odohrávajúcich sa mimo galériu ide o vyšší cieľ akejsi symbiózy medzi kontextom miesta, konkrétnymi ľuďmi, výberom diel a toho, aký image či grafický dizajn má celok niesť, to jediné výstavu „dokazuje“  fotodokumentácia a postprodukcia, čo je väčšinou skupinové rozhodnutie. Celé to vnímam ako spôsob, kde môže ale nemusí fikcia hrať rolu.

Možno práve preto sa z mojej tvorby vytráca sériovosť, pretože každý priestor so sebou prináša vlastnú dávku určitej osobitosti, v ten moment ma začnú napadať rôzne fikčné predstavy, ktoré sú z daným priestorom priamo späté, a tak sa mnoho mojich vecí stáva site-specific, a častokrát ich je veľmi ťažké reprízovať v inom kontexte.

Jakub Choma, skupinová výstava Swamp Horses, Spiritvessel, Španělsko, 2019

Tvoji urgentní potřebu fyzického přítomna chápu jako reakci na tvorbu, ve které si digitální realitu vztahuješ do materiálního světa a tento krok se stává v tomto kontextu úplně pochopitelný.

Takmer všetko, čo tvorím, by mohlo zostať v digitálnej podobe v počítači a výstava by v tomto prípade mohla fungovať ako vygenerovaný svet, v ktorom sa divák ocitá v pozícií akéhosi spektátora prechádzajúceho priestorom. Ale aj keď je tu táto možnosť nemateriálneho sveta, pre mňa osobne je prežitok materiálnej práce dôležitý. Ako keby som sa narodil do defaultného systému, ktorý v určitom čase generačne ovplyvnil a aj dnes ovplyvňuje ľudí, systém ktorého funkcie ovládame natoľko, že sa stáva podvedomým, až z neho začíname veci budovať, vyvíjať. Človek si vlastne žije v paralelných svetoch. Herné rozhranie mi samozrejme príde zaujímavé, ale skôr v otázkach zaoberajúc sa rozmýšľaním o tom, čo dnes môže znamenať priestor, ako fyzický tak aj virtuálny. Nejaký čas som hrával World of Warcraft a dokonca som vo svojej prvej sólovej výstave pracoval s motívom tzv. „Training Dummies“, ktoré vo svojej vlastnej realite a teda tej virtuálnej zastupujú tréningové figuríny, na ktorých si môže hráč otestovať svôj fyzický výkon. Figurína prijíma útok, ale nedokáže ho opätovať, tak len stojí a nepretržite pozerá. V tom čase mi prišlo zaujímavé pozorovať rôzne bočné charaktery („non charaktery“), ktorým nebola pridelená väčšia úloha, nemali rozvinutú vlastnú fikčnú históriu. To sa pre mňa osobne stalo určitou otvorenou vrstvou ku vytvoreniu fikcie o nich. V niekoľkých nasledujúcich prácach som veci priamo kradol z prostredia tejto konkrétnej estetiky. Momentálne zostala z tohto konkrétneho a veľmi špecifického inšpiračného backgroundu akási estetická vrstva poznania herného sveta. V objektoch a inštaláciách, ktorým som sa venoval v poslednej dobe, je možnosť aplikovania vlastnej fantázie, fantázie diváckej, omnoho viac sprístupnená, otvorená. O to viac ma začala zaujímať reflexia samého seba a okolitého sveta, ako imaginárneho tak aj reálneho.

Jak vnímáš v tomto kontextu vztah lidského a nelidského těla ve smyslu umělé inteligence? Kde pro tebe končí hranice tvojí tělesnosti a začíná něco nelidského? Je tělesnost jen lidská?

Myslím si, že my sami sme do nejakej miery kyborgovia už teraz, iba to niekedy uniká nášmu pochopeniu.


Jakub Choma je studentem Ateliéru malby na pražské UMPRUM. Malbu posunul od tradičního závěsného obrazu k asamblážím a experimentální DIY kultuře. Forma jeho experimentů s tzv. expanded painting jde za hranice malby samotné, ačkoli zůstává v kontaktu s její tradicí. Jakub Choma kontinuálně vystavuje v Čechách a na Slovensku, ale podílí se i na zahraničních projektech, nedávno například v Rize, Lipsku nebo Yogyakartě.

Foto: archiv Jakuba Chomy

Eva Skopalová | Narozena 1991, vystudovala Dějiny umění na FF UK a Teorii a dějiny současného a moderního umění na UMPRUM. Absolvovala studijní stáž na pařížské École des Hautes Études en Sciences Sociales pod vedením Georgese Didi-Hubermana. Zabývá se problematikou času ve výtvarném umění, a především perspektivou anachronismu a jejím dopadem na dějiny umění. V současnosti působí na New York University pod vedením Alexandera Nagela (Fulbright Scholarship). Věnuje se nezávislé kurátorské činnosti a umělecké kritice, která vychází z jejího výzkumu metodologie dějin umění.