Politika 25. marec 2020

Ako koronavírus ohrozuje (nielen) Donalda Trumpa

Martin Hanus
Martin Hanus
Pandémia je fackou globalizácii, ale paradoxom je, že na nej strácajú práve kritici globalizácie ako Donald Trump.
Pandémia je fackou globalizácii, ale paradoxom je, že na nej strácajú práve kritici globalizácie ako Donald Trump.
Martin Hanus

Martin Hanus

Ako koronavírus ohrozuje (nielen) Donalda Trumpa
Boris Johnson a Donald Trump. FOTO - TASR/AP

Pandémia koronavírusu obrátila naruby naše životy, ekonomiku aj politické uvažovanie, a to sme stále iba na prahu veľkej zmeny.

Koronavírus poráža romantickú predstavu o globalizácii, nanovo odhaľuje primát národnej suverenity aj doplnkovosť európskej identity, ako o tom písal minulý týždeň Vladimír Palko.

Nie je to však nič, čo by sme v poslednej dekáde už neohmatali. Až teraz sa v radikálnej podobe napĺňajú dve antiglobalistické požiadavky, ktoré sme poznali z dvoch posledných kríz: návrat silného štátu a návrat chránených hraníc.

Finančná kríza z rokov 2008/2009 ukázala aspoň na pár rokov nevyhnutnosť masívnych štátnych zásahov, ktoré zmierňovali dosah krízy na ekonomiku. Silný štát je späť, ale v oveľa nespútanejšej podobe ako počas finančnej krízy. Tentoraz nikto nebude riešiť dlhovú brzdu, hladko prechádzajú dosiaľ nepredstaviteľné zásahy do súkromia, po ochrannej ruke štátu volajú aj takzvané slobodné povolania, ktoré v dobrom počasí žiadajú od štátu pokoj a čo najnižšie dane.

Utečenecká kríza z roku 2015 ukázala, že hranice nie sú trpeným nacionalistickým prežitkom, ale nevyhnutnosťou, bez ktorej nemôže fungovať žiadne národné spoločenstvo. Napokon to neochotne pripustili aj Nemci.

Národní populisti vs. koronavírus

Po migračnej kríze to boli práve politici ako Donald Trump, Boris Johnson a Matteo Salvini, ktorí sa oprávnene vysmiali zažitému liberálnemu konsenzu o nadnárodnej budúcnosti bez hraníc a aj vďaka tomu dosiahli obrovský úspech.

Lenže paradoxom súčasnej koronavírusovej krízy je, že hoci všetci traja predstavitelia národného populizmu by mali byť tvárami novorodiaceho sa konsenzu, deje sa skôr opak.

Donald Trump celé roky burcoval Američanov proti hrozbe Číny, až napokon v kľúčovom období trestuhodne podcenil čínsky vírus, ktorý napadol USA. Spočiatku sa správal v súlade so svojimi inštinktmi, keď ešte koncom januára obmedzil cestovanie z Číny. Ale v Trumpovi sa následne prebudil aj jeho druhý inštinkt, nedôvera voči expertným názorom a najmä jeho neustály trend tvrdiť niečo iné než hlásajú voči nemu nepriateľsky naladené elity.

Trumpovou najväčšou obavou bol prepad ekonomiky vo volebnom roku, preto sa ju snažil zahnať maskou optimistu, ktorý predstiera, že sa nič mimoriadne nedeje a varovania pred koronavírusom sú iba „fake news“. Ešte v prvej polovici marca hovoril, že koronavírus je niečo ako chrípka a že mnohí, ktorí ho majú, chodia ďalej do práce a ak sa aj chvíľu cítia zle, stav sa im zlepší. Okrem toho obviňoval médiá, že kým za Obamu si nevšímali obete prasačej chrípky, teraz všetko preháňajú, a to len preto, že chcú zmariť jeho opätovné zvolenie.

Je to však naopak, každým dňom je situácia v USA vážnejšia a aj Trump bude čoskoro donútený hájiť tvrdé reštrikcie verejného aj ekonomického života, ktorým sa dosiaľ urputne bránil. Žiaden americký prezident pred ním nehovoril o čínskej hrozbe tak otvorene ako on, teraz mu však jedna napĺňajúca sa hrozba z Číny, ktorú tak dlho zľahčoval, môže prehrať voľby.

Boris Johnson je trochu iný prípad. Na rozdiel od Trumpa sa nevysmieval vedeckým expertízam, niektorými sa aj riadil, len stavil na zlú kartu. Najskôr zvolil prístup „laissez faire“, veril, že vírus nakazí veľkú časť populácie, ktorá sa tak proti nemu imunizuje, tisíce ľudí zomrú, ale ekonomika bude fungovať ďalej.

Tento prístup mal svoje rácio, len bol v súčasnej demokracii neudržateľný. Bolo zjavné, že keď prídu prvé stovky mŕtvych a nemocnice začnú kolabovať, pod tlakom urobí otočku a následne bude čeliť výčitke, že svojím prvotným prístupom urýchlil masové rozšírenie vírusu. K tomuto zlomu prišlo práve v posledných dňoch (viac vo včerajšom texte Kamila Draganovského).

Tretím prípadom je Matteo Salvini, ktorý ku koronavírusu pristupoval síce inak ako Trump aj Johnson, no jeho komunikácia ho stála nemalú časť popularity. Salviniho Liga, ktorú by minulé leto volilo okolo 38 percent Talianov, sa v posledných prieskumoch prepadla pod 30 percent.

Salvini mal od začiatku pravdu v tom, keď už v januári hovoril o potrebe oveľa prísnejšej kontroly hraníc. Ale súčasne už v čase, keď epidémia prepukla v Lombardsku a Benátsku, s mimoriadnou mediálnou kadenciou propagoval, ako by mali Taliani čo najviac nakupovať a prispievať k oživeniu ekonomiky, jeho heslom boli zatvorené hranice a otvorené Taliansko.

Exminister vnútra a dnešný líder talianskej opozície podobne ako Trump nebral príliš vážne expertné názory, trvalo to však len chvíľu. Keď sa situácia v Taliansku začiatkom marca zdramatizovala, svoj postoj zmenil a naliehal na vládu, aby všetko zatvorila a ľudia sa stiahli do domácej izolácie. Aj pod jeho tlakom tak Conteho vláda prijímala drastické reštrikcie rýchlejšie.

V mnohých Talianoch však zostal pocit, že Salvini až priveľmi tára a za každú cenu chce z koronavírusovej krízy čo najviac politicky vyťažiť – na sociálnych sieťach sa pod jeho príspevkami namiesto niekdajších ovácií čoraz viac objavuje nová prezývka „sciacallo“ (hyena).

Salviniho niekdajší stúpenci sa však nepresúvajú k vládnucej ľavici, ale k nacionalistke Giorgie Meloni.

Opäť nemecký model?

Na koronavírus, ktorý zatvára hranice a vyžaduje robustnú akciu štátu, tak paradoxne neboli najlepšie pripravení antiglobalisti ako Trump. Je možné, že opäť ako po finančnej kríze sa začne hovoriť o sile nemeckého modelu.

Merkelovej vláda tiež s reštrikciami dlhšie váhala, ešte dva týždne dozadu bol v krajine rušný spoločenský život. Aj to je dôvod, prečo počet nakazených prudko stúpa, momentálne je ich evidovaných vyše 36-tisíc. Pozoruhodný je však veľmi nízky počet úmrtí (188).

Nemcom v porovnaní s Talianmi či Španielmi zjavne pomáha spoločenská štruktúra – v prvej vlne sa nakazili najmä mladší ľudia, ktorí na rozdiel od Talianov nebývajú so svojimi rodičmi, takže medzigeneračný prenos, ktorý je inde príčinou masových úmrtí, bol pomalší. Ale Nemci sú na koronavírus lepšie pripravení najmä vďaka funkčnému štátu: V Nemecku sa veľa testuje, pričom sa darí testovať aj tých, ktorí nemajú príznaky, len podozrenie na vírus. Takto je možné zachytiť vznik nových ohnísk a v istej miere zachytiť možných nositeľov vírusu.

Ak by však niekto v Európe mal zvládnuť nárazový nápor starších pacientov vo svojich nemocniciach, sú to v prvom rade Nemci – majú k dispozícii takmer 30-tisíc postelí na jednotkách intenzívnej starostlivosti (v Taliansku ich mali päť tisíc), pričom tento počet plánujú v blízkom čase zdvojnásobiť.  

Samozrejme, v tejto chvíli nemožno povedať nič definitívne. Aj Nemcov to najhoršie zrejme len čaká, zároveň majú vďaka testom aj zdravotníctvu šancu zvládnuť najväčšiu vírusovú vlnu a po jej opadnutí vymyslieť, ako oživiť ekonomický kolobeh a držať vírus ďalej pod kontrolou.

Niektorí dnes hovoria, že je to autokratická Čína, ktorá dáva demokratickej Európe lekciu z efektivity, ako sa vyrovnať s pandémiou. Ale rok 2020 môže byť rokom, na konci ktorého sa bude opäť ako počas finančnej krízy najviac hovoriť o nemeckom modeli. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia
Diskusia