Zuzana Kovačič Hanzelová: Je dôležité, keď sú novinári v kontakte s ľuďmi, ktorí vedú normálny život

Na FMK v rámci Týždňa vedy a techniky (TVaT) zavítala novinárka ZUZANA KOVAČIČ HANZELOVÁ, ktorá diskutovala na v súčasnosti aktuálnu tému novinár ako influencer.

V rozhovore nám povedala nielen o svojom Instagrame a jeho vnímaní rodinou a kolegami, ale aj o neprajníkoch či feminizme. Podľa nej je pre novinárov dôležité mať kontakt so svojím publikom.

Na Instagrame máte vyše 50-tisíc followerov. Myslíte si, že ste populárna aj vďaka tomu, že ukazujete okrem profesijnej stránky aj súkromnú?

Neviem posúdiť. Ja som sa to rozhodla namixovať takto, pretože si myslím, že to bude prijateľnejšie pre širšie publikum. Keby som to zúžila iba na spravodajstvo, tak by to mohlo nejaký typ ľudí odlákať. Vybrala som si v podstate takú mainstreamovú cestu, ale napríklad kolega Adam Valček robí čistú spravodajčinu. Robím to tak vedome, bolo to moje rozhodnutie.

V rozhovore s moderátorkou na TVaT ste hovorili o tom, že vystupovanie na sociálnych sieťach prispieva k popularizácii novinárskeho povolania. Myslíte si, že to vzbudzuje záujem mladých ľudí stať sa novinárom?

Píšu mi takí ľudia, ale podľa mňa chceli byť už novinármi predtým. Neviem, či viem niekoho namotivovať, aby sa stal novinárom. Skôr nie.

Doteraz prevládala predstava, že feministka je krátkovlasá mužatka, ktorá si neholí chlpy pod pazuchami a nenávidí mužov.

Možno ste pre niektorých vzorom.

Ak áno, teším sa (smiech), ale nepreceňovala by som svoju úlohu v životoch ľudí.

Instagram je veľmi interaktívny a ľudia môžu viacerými možnosťami spolu komunikovať. Neobmedzuje vás množstvo správ, ktoré dostávate na Instagrame, či už ide o direct, otázky alebo rýchle reakcie?

Doposiaľ som to zvládala v pohode, teraz sa to prehuplo do štádia, kedy je toho veľa a už nestíham. Čítam si všetky správy a odpovedám iba na vybrané. Nestíham odpovedať každému, vyberiem si také, ktoré stoja za ten čas a odpovedanie. Keď má niekto vážny problém alebo ozaj zaujímavé otázky, odpoviem. Mrzí ma to, pretože ja som so svojimi sledovateľmi mala bližší vzťah, že som odpisovala skoro každému, no teraz to už, žiaľ, nezvládam.

Chcete zostať aktívna v súkromných správach aj pri povedzme 70-tisíc sledovateľoch?

Áno, určite. Pre mňa to bývajú niekedy zaujímavé diskusie. Nie je to tak, že odpisujem ľuďom a nič mi to nedáva. Podľa mňa je dôležité, keď sú novinári v kontakte s ľuďmi, ktorí vedú normálny život – dostávajú tak od nich spätnú väzbu, ako oni vnímajú určité veci. Potom môžem byť lepšia novinárka, keď ich viem pochopiť. Keby mi to nič nedávalo, tak by som to nerobila.

Ako novinárka denníka SME, ktorý je považovaný za printové médium, vystupujete na viacerých platformách, akými je YouTube, web, podcasty. Myslíte si, že toto je budúcnosť novinárčiny, teda využívať rôzne platformy a zasiahnuť tak širšie publikum?

Áno aj nie. Ja píšem minimálne. Priznám sa, že toto je zručnosť, ktorú by som sa mala ešte doučiť, pretože som vždy robila vizuálnu žurnalistiku, a tá sa robí inak ako printová. Určite je dobré, keď má novinár vo svojom portfóliu rôzne žánre a rôzne platformy, lebo ho to posúva ďalej. Podcast ma napríklad učí úplne iným zručnostiam, ako ma učí video alebo Instagram a osobnostne ma to rozvíja. Páči sa mi, že nemám stereotypnú robotu, lebo robím stále niečo iné. Pre novinára je to výhodné, lebo keď sa nenudí, nepadne do rutiny. A ja sa teda zatiaľ nenudím.

Vráťme sa naspäť k Instagramu. Ako vnímajú vaše vystupovanie na tejto sociálnej sieti vaši blízki, rodina, kamaráti?

Môj brat to veľmi hejtuje, a keď to niekde napíšete, tak povie, že to nie je pravda (smiech). Vždy, keď dám anketu, či mám spustiť livestream, tak môj brat je prvý, kto dá nie. Moja mama a svokra to sledujú a keďže sú aspoň v obraze o našom živote, sú spokojné. Otec ma nesleduje a súrodenci si ma občas doťahujú. To pochopí každý, kto má súrodenca.

Pri téme bezdomovcov malo veľa ľudí potrebu napísať, že si za to môžu sami. To sú stereotypy spoločnosti, ktoré sa snažíme búrať.

Nezávidia vám kolegovia, že máte ako novinárka väčšiu popularitu?

Myslím si, že nie. Mám množstvo kolegov, ktorí sú lepší novinári ako som ja, a ja sa od nich veľa učím. Adam Valček je u mňa na piedestáli. Mám výhodu v tom, že som robila v televízii, takže ma ľudia viac poznajú. Väčší počet sledovateľov však vôbec nemeria novinárske schopnosti. Niekedy ma kolegovia oslovia, aby som niečo na svojom Instagrame spropagovala a v redakcii to používame ako ďalší kanál.

Viackrát ste spomenuli kolegu Adama Valčeka, ktorý sa rovnako venuje Instagramu a na konte má takmer 30-tisíc fanúšikov. Vymieňate si vzájomne nejaké tipy?

Zo začiatku sa ma Adam pýtal na základné veci, ale aj on si našiel svoju cestu, a tak je to podľa mňa správne. Teraz radím môjmu mužovi (Michal Kovačič, moderátor TV Markíza – pozn. red.), ktorý si tiež hľadá to svoje – pretože to, čo funguje mne, nemusí fungovať niekomu inému. Instagram je veľmi osobný a každý musí byť v prvom rade v pohode s tým, ako sa prezentuje. Je pravda, že som oveľa väčší exhibicionista ako môj manžel aj Adam, takže pre mňa fungujú úplne iné veci. Je to neprenosná skúsenosť. Môžem môjmu mužovi v niečom poradiť, veľa sa o tom rozprávame, ale na konci dňa si aj tak spraví po svojom.

Adam začal neskôr ako vy?

Podstatne. Všetci z novinárov začali neskôr. Pre mňa to bola misia, že idem založiť Instagram, ktorý bude vyzerať takto. Ja som o tom rozmýšľala ako o projekte a budovala som ho. Trvalo mi dva roky, kým som mala 10-tisíc fanúšikov. Je pravda, že nikto z domácich novinárov toto nerobil a až po tých dvoch rokoch sa pridali aj ostatní novinári. Vytvorili sme komunitu ľudí, čo je perfektné, ja som však začala oveľa skôr.

Na prednáške ste hovorili, že je potrebné budovať značku. Považujete sa za ňu, keď napríklad aj vaša relácia nesie vaše meno?

Dúfam, že to tak je. Ja na tom robím, snažím sa budovať si dobré meno a myslím si, že novinári by to mali robiť. Nehovorím o značke, ktorá ma dokáže predávať, ale o značke ako dôvere ľudí mojim novinárskym schopnostiam. Tú sa snažím budovať a dúfam, že sa mi to darí. Rozhovory ZKH (názov relácie ako skratka Zuzany Kovačič Hanzelovej – pozn. red.) vznikli, pretože sme lepší názov nenašli (smiech).

Väčší počet sledovateľov vôbec nemeria novinárske schopnosti.

Iste sa stretávate s hejtom. Dajú sa ľudia, ktorí vami opovrhujú, nejako kategorizovať?

Hejt na mňa osobne mi chodí na Instagrame minimálne. Pri téme bezdomovcov malo veľa ľudí potrebu napísať, že si za to môžu sami. To sú stereotypy spoločnosti, ktoré sa snažíme búrať, aj preto to robím a inak by som túto tému nezačínala. Keď ma vyslovene niekto hejtuje a vedela by som ho zaradiť do nejakej skupiny, to sa treba pozrieť na Facebook. Tam sú anonymné profily s ruskými vlajkami na fotke a vidno tú vzorku. Nevedno, či to nie je jeden človek, ktorý má päť profilov. Tak to tam funguje, ale na Instagrame sa toto nedeje.

Práve naopak, ľudia mi píšu slušne, so záujmom a mám veľmi dobrú skúsenosť s Instagramom. V minulosti som mala komunikáciu na Facebooku, v ktorej som bola trochu agresívnejšia, keď ma niečo nahnevalo a mala som nahnevané statusy. Tu platí, čo vyšlete, to sa viac dostane naspäť. Čím viac hnevu dáte do toho, tým viac hnevu vám ľudia pošlú. Postupom rokov som prišla na to, že to nechcem. Komunikujem väčšinou cez pozitívne odkazy, preto si myslím, že sa mi tá pozitivita vracia naspäť.

Načrieme ešte do inej témy, považujete sa za feministku. Čo vás k tomu prinútilo?

Životné skúsenosti. Odmalička mám silný pocit neprávosti, keď sa mi niečo deje. Tým, že som v živote prišla do situácií, keď mi niekto povedal, že niečo nemôžem robiť, lebo som dievča alebo ma nejako komentoval, alebo stále hovoril, kde ja ako žena patrím a podobne, začala som proti tomu bojovať. Pokračovalo to aj v novinárskom povolaní sexuálnymi obťažovaniami a hlúpymi poznámkami. Život ma priviedol k feminizmu a každú ženu by mal. 

Zlepšuje sa to?

V mojom živote áno, lebo to toľko komunikujem, že si to ľudia nedovolia, ale vo všeobecnosti mám pocit, že veľmi nie.

Myslím si, že niektorí ľudia nechápu podstatu feminizmu a berú to ako nadávku.

To je zámer tých skupín, ktoré bojovali proti feminizmu a podarilo sa im tú nálepku vymeniť za to, že feminizmus je nadávka. Preto aj prebiehajú akademické debaty, či feminizmus volať ešte feminizmus, aby sme sa tomuto vyhli. Myslím si, že viac tejto téme pomôže, keď sa normálne ženy začnú k tomu hlásiť. Doteraz prevládala predstava, že feministka je krátkovlasá mužatka, ktorá si neholí chlpy pod pazuchami a nenávidí mužov. Takto presne to nálepkovali. Keď sa viac žien, ktoré nespadajú do tejto škatuľky, prihlási k feminizmu verejne, tak tá škatuľka spadne. Ja sa k tomu hlásim otvorene.

Snažíte sa tomu pomôcť cez sociálne siete. Je to váš cieľ?

Robím to, ale nechcem mať feministický profil. Neriešim od rána do večera feminizmus, nie je to tak ani autentické, ale keď ma niečo naštve, tak to tam vždy dám. Komunikovala som, že je nevhodné pýtať sa žien, kedy budú mať deti. Aj keď to je podľa mňa základ slušnosti, nie feminizmus. Feminizmus treba žiť a bolo by dobré, keby sa aj muži zapojili do tejto debaty. Veľakrát sa mi v živote stalo, že keď som sa začala hádať a brániť, tak mi pomohlo to, že si ma zastal muž. Rola mužov vo feminizme je rovnako dôležitá.

Zuzana Kovačič Hanzelová (31)
sa narodila v Bratislave, žurnalistiku študovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa najmä politike a sociálnym témam. V minulosti pracovala v televízii TA3 a takmer osem rokov v RTVS ako televízna reportérka. Do denníka SME nastúpila v októbri 2018 po protestnom odchode z verejnoprávneho telerozhlasu. V súčasnosti pracuje na video obsahu a podcastoch.